Všetko musíme deliť napoly
Zuzana, musíme sa porozprávať o výdavkoch. Tvojich výdavkoch. Teda, prečo si taká márnotratná.
Zuzana ostala stáť s kávovou šálkou v ruke. Sedem hodín ráno, ešte napoly spala, a Štefan už stál vo dverách kuchyne s výrazom, ako by chcel vyhlásiť rozsudok.
O akých výdavkoch hovoríš? A prečo som márnotratná? napokon si odpila, hoci káva jej okamžite zhorkla v ústach.
Príliš veľa míňaš na seba. Každý týždeň nejaký balíček alebo taška. Raz šaty, potom krém za stopäťdesiat eur.
Zuzana položila šálku na stôl, úplne zaskočená. Takéto reči hneď zrána, bez varovania, bez “dobré ráno, miláčik”.
Krém stál sto eur, ak ti tak veľmi záleží na číslach. A nekupujem ho každý týždeň, ale raz za dva mesiace.
Zuzana, máme spoločný rozpočet.
Povedal to tónom učiteľa, ktorý vysvetľuje násobilku žiakovi, čo nie a nie pochopiť. Zuzana stisla zuby, napočítala do piatich. Nepomohlo.
Štefan, pripomenúť ti, koľko ty mesačne minieš na auto?
On sa zamračil, asi nečakal protiofenzívu tak skoro.
To je niečo iné.
Samozrejme, že iné. Benzín, umývanie, aditíva, poistka, prehliadka dvakrát do roka. V tvojom škodováckom superbe nesedím ani raz. Ani som za volant nesadla.
Ja s ním dochádzam do práce. Prekrížil ruky. Je to pracovný nástroj.
Zuzana sa zasmiala, skôr nervóznym smiechom.
Pracovný nástroj? Naozaj? A oblečenie a kozmetika čo sú pre mňa? Zábava? Veď celý deň v kancelárii, stretávam sa s klientmi. Nemôžem predsa prísť v vytiahnutom tričku a so suchou tvárou.
No ale dalo by sa aj šetriť.
Dalo. Zuzana prikývla. Tak budem tri roky nosiť ten istý sako. A ty predáš superb a kúpiš si Škodu Fabiu. Veď tiež odvezie do práce, nie?
Štefan otvoril ústa, zavrel, podráždene si pretrel líce.
Prekrúcaš to.
Neprekrúcam. Keď ide o tvoje výdavky, sú to investície. Moje sú márnotratnosť. Pohodlná matematika, nie?
Pár sekúnd postál, potom len mávol rukou a vyšiel z kuchyne. Zuzana počula, ako práskli vchodové dvere.
Káva úplne vychladla. Vyliala ju do drezu a oprela si čelo o studené kachličky nad umývadlom.
Parádny štart dňa. Úžasné…
V práci sa Eva skoro zadusila šalátom, keď to počula.
Počkaj, on ti to vážne povedal takto zrána?
Zuzana sa vŕtala vidličkou v kotlete na tanieri v závodnej jedálni. Chuť do jedla nemala už od rána, a ani po piatich hodinách sa to nezmenilo.
Naozaj. Ani kávu som nedopila.
Klasika. Eva sa oprala o operadlo, privrela oči. Môj bývalý začal to isté. Vraj všetko na polovicu. Férové, moderné.
A čo si spravila ty?
Rýchlo som mu to spočítala. Hovorím: ty toho zješ dvakrát toľko ako ja. Ráno jogurt, ty praženicu zo štyroch vajec so slaninou. Ja na obed šalát, ty dve hlavné jedlá. Takže, zlato, za jedlo plať úmerne.
Zuzana sa usmiala. Eva by mohla byť právnička argumenty jej nikdy nechýbali.
Prepočítal si?
A ako! Tri dni chodil s kalkulačkou, zbieral bločky. Potom stíchol. O mesiac sme sa rozišli.
Myslíš, že kvôli tomu?
Skôr to bol príznak. Eva pokrčila plecami a vrátila sa k šalátu. Keď ti muž začne odrátavať každý cent, už nie je s tebou, už je so svojou predstavou, kde mu prekážaš.
Zuzana mlčala. V Evinych slovách bolo čosi nepríjemne presné.
Večer sa domov vracala pomalšie než zvyčajne. Vystúpila o zastávku skôr, prešla sa peši. Vzduch voňal mokrým asfaltom a niečím horkastým možno lístím, možno výfukmi. Nechcelo sa jej myslieť na to, čo ju doma čaká.
Byt ju privítal tichom. Štefan ešte nebol doma. Prezliekla sa, vybrala z chladničky kurča a zeleninu, začala variť. Ruky šli samy krájať, solíť, dať na panvicu. Hlavu mala prázdnu, čo bolo vlastne upokojujúce.
Štefan prišiel okolo ôsmej. Nazrel do kuchyne, chvíľu ostal stáť vo dverách.
Dnes si zbytočne nemíňala?
Zuzana sa ani neotočila. Pokračovala v miešaní zeleniny.
Nie. Nekúpila som vôbec nič.
Prikývol a šiel sa prezliecť. Zuzana vypla sporák, prestrela na stôl. Dva taniere, šalát, kurča so zeleninou. Všetko ako vždy, len porcie o niečo menšie v chladničke toho už veľa nebolo a v obchode zámerne nič nedokúpila.
Sadli si k večeri. Štefan sa pozrel na svoj tanier, zdvihol pohľad na Zuzanu.
A prečo je toho tak málo?
Zuzana položila vidličku na kraj taniera. Pozrela na muža dlhým, pokojným pohľadom.
Veď si chcel všetko napoly. Tak máš napoly.
Štefan zmätene žmurkol. Vidlička ostala visieť vo vzduchu.
Akože?
Presne tak. Navarila som a rozdelila na dve rovnaké časti. Toto je tvoja porcia. Zuzana ukázala na jeho tanier. Mimochodom, mne to vystačí aj na raňajky. Ty ráno budeš musieť niečo vymyslieť. Potraviny sú spoločné, všetko iba napoly. Prečo by som mala platiť za teba?
Štefan položil vidličku. Obočie mu sčervenelo, líca mu stiahlo napätie.
Zuzi, to je nejaké… čudné.
Čudné? Zuzana nadvihla obočie, oprala sa o operadlo. Čo presne je čudné? Veď si chcel deliť výdavky. Deliť znamená deliť.
Nemyslel som to takto!
Ale čo presne si teda myslel? Že šetriť majú len moje výdavky a tvoje sú nedotknuteľné?
Štefan mlčal. Zuzana videla, ako hľadá argumenty, a nenachádza žiadny.
Inak, vzala do ruky pohár, koľko si dnes minul na benzín?
Čo to má spoločné?
Dosť. Koľko?
Zamrmlal niečo, premýšľal, počítal v hlave.
No… dvadsať eur asi. Možno dvadsaťpäť.
Dobre, dajme tomu dvadsať. Zuzana vstala od stola. Počkaj chvíľu.
Vyšla na chodbu. Štefan počul, ako otvára skrinku, šuští v nej. Vrátila sa s jeho peňaženkou.
Čo robíš? zvrtol sa k nej.
Beriem si svoju polovicu.
Pokojne otvorila peňaženku, vybrala desaťeurovku a desaťdvojeurovky, starostlivo ich uložila do vrecka svojich domácich nohavíc. Štefan na to hľadel s otvorenými ústami.
Zuzi, to myslíš vážne?
Úplne. Položila mu peňaženku naspäť. Ty si minul dvadsať eur na benzín, ja mám teda právo minúť dvadsať eur na svoje potreby. Je to spravodlivé. Všetko napoly. Tak si to chcel.
Ale to je nezmysel!
To je tvoj nápad, Štefan. Ja ho len dôsledne plním. Zuzana sa usmiala a sadla si späť za stôl. Takto si možno našetrím aj na blúzku.
Štefan mlčal. Čeľusť mu pracovala, na krku mu nabiehala žila, no neodznel ani jeden protest. Zuzana sa pokojne pustila do kuraťa.
Večera prebehla v dokonalom tichu.
Celý týždeň sa vlečie. Každý večer Zuzana varí presne na dve porcie, všetko delí do bodky. Štefan chvíľu pozerá na tanier, potom na ňu, zamračí sa, mlčí. Každé ráno sa jej pýta, koľko minie na benzín. Každý večer si vyzdvihuje polovicu. V stredu už šiel do práce električkou.
V piatok vyzeral ako vyhladovaný vlk.
Do soboty mala Zuzana odložených v obálke skoro sto eur. Štefan si už nakupuje desiaty do práce, domáca večera mu nevychádza. Zuzana o všetkom vedela už v pondelok spočítala všetky Štefanove peniaze. Napoly je napoly.
V sobotu ráno, Štefan sedel v kuchyni s čajom. Keď Zuzana vošla, pozrel na ňu. Pod očami tmavé kruhy.
Zuzi… zakoktal, pošúchal si krk. Mýlil som sa. Prepáč mi.
Zuzana si naliala kávu, sadla si oproti a mlčky čakala, zohrievajúc si dlaňe na šálke.
Celé je to hlúposť, vzdychol Štefan. Prečítal som toho veľa, vymyslel si takéto delenie peňazí. Zrušme to, dobre?
Dobre, odpovedala spokojne. Ale mám tu ešte domáce práce, čo som ti nevyúčtovala.
Aké práce?
Varenie, upratovanie, pranie, žehlenie. Ak by som to rátala podľa trhových cien, dlhuješ mi ešte okolo sto eur. Minimálne.
Štefan sa napil a skoro sa zadusil.
Ale nebudem to rátať, Zuzana sa napila kávy a pozrela ponad šálku. Ak už nebudeš meniť domácnosť na účtovnú firmu. Máme dohodu?
Máme, rýchlo prikývol. Sľubujem. Žiadne delenie.
Takže výborne.
Zuzana sa usmiala a načiahla sa po sušienku. Štefan na ňu pozeral ako človek, čo práve unikol katastrofe.
A Zuzana si v duchu pomyslela, že občas treba mužské zvláštnosti len dotiahnuť do konca. Ukázať im nezmyselnosť a využiť to v svoj prospech. Taká jednoduchá aritmetika.
