Môj otec mal starú mamu. Každé leto trávil u nej v malom mestečku pri Banskej Bystrici. Jej to nikdy neprekážalo. V tom čase mala vlastnú živnosť. Všetko si vedela sama zorganizovať, predávala liečivé bylinky do lekární. Otec doteraz netuší, ako to celé zvládala, no pamätá si, že na tú dobu zarábala podstatne viac než väčšina ľudí v okolí. Bola ženou čudáckeho charakteru. Svojho vnuka veľmi ľúbila, nikdy nešetrila na jedle, no na zábavu či drobné radosti nikdy nedala ani cent. Všetci si mysleli, že na niečo šetrí. Doma mala veľké skrine s množstvom priehradiek, všetko bolo dôkladne zatvorené na kľúč.
Otec, keď bol chlapec, sa často zaujímal, čo v tých skriniach ukrýva, no babka stále vravela, že je to všetko na prácu. Potom sa časy zmenili. Podnikanie prestalo byť výnimočné, prišla silná konkurencia, ktorá ju vytlačila. Zrazu začala pracovať ako bylinkárka a liečiteľka. Za ošetrenia peniaze nebrala, no chodili k nej aj veľmi bohatí ľudia. Navštevovali sme ju, kým ešte žila. Žila veľmi skromne, obliekala roztrhané šaty, jedla veľmi málo. Nosili sme jej potraviny, ale zakaždým ich odmietla. Vravela, že ju nemáme rozmaznávať, bola zvyknutá na taký život.
Keď zomrela, dom prepísala na otca. Keď sme prišli vyriešiť dedičstvo, v jej komore sme našli kopu jedla, ale všetko bolo dávno po záruke. Ukázalo sa, že jej vďační pacienti nosievali darčeky najmä jedlo no ona to všetko odmietala jesť. Ten najväčší údiv nás však čakal, keď sme otvorili jej skrine. Boli tam hromady luxusných vecí z deväťdesiatych rokov, akési súkromné múzeum vzácností. Všetko vo veľkých množstvách. Prečo svoje úspory schovávala do vecí, ktoré postupne stratili hodnotu? Dodnes tej žene celkom nerozumiem. Po všetkých týchto skúsenostiach som si uvedomil, že niekedy ľudia šetria a hromadia veci z obáv, ktoré si nesú celý život, no vo výsledku im to neprinesie skutočnú útechu ani radosť. Dôležitejšie je žiť v prítomnosti a zdieľať to, čo máme, s tými, ktorých máme radi.
Chudobná starká môjho manžela odkázala dom môjmu mužovi. Keď sme otvorili jej skrine, neverili sme vlastným očiam.
