Maminka, ja ťa tak veľmi ľúbim, povedala som počas raňajok, keď som mala asi štrnásť rokov.
Naozaj? usmievala sa mama, tak nabudúce, keď prídem z práce, ak mi len očistíš zemiaky, pocítim tvoju lásku aj bez veľkých slov.
Milujem našu mačku! tuľkala som sa lícom k jej teplému, huňatému kožúšku.
Tak jej možno vymeníš podstielku? spýtal sa otec.
Veď sa trápi, nechce si sadnúť do mokrého
Počúvala som rodičov a krútila hlavou veď ja hovorím o láske! Čo s tým majú spoločné zemiaky či mačací záchod?
Pamätám si seba ako malú dievčatku, sedemročnú, ktorá ležala niekoľko týždňov v nemocnici neďaleko Bratislavy. Pravidlá boli vtedy veľmi prísne rodičia mohli nosiť balíčky výlučne v určený čas a svoje deti videli len z nemocničného parku, keď sme pristúpili k otvoreným oknám. Aspoň že vtedy bol september.
Moja mama, Erika Novotná, prichádzala ráno aj večer. Opatrovateľka položila na môj stolík batôžtek domáci tvaroh, ešte teplý ovocný kompót, pohárik pohánkovej kaše, parenú fašírku. Všetko starostlivo odmerané, len toľko, koľko som vládala zjesť, lebo o pár hodín opäť priniesla čerstvé dobroty. Pod stenou balíčka, zabalené v novinovom papieri, ako ochrana pred pokrčením, ležali tri-štyri hárky s nakreslenými šatami pre papierovú bábiku ešte si pamätám tie biele pásiky na rukávoch a ramenách, aby som ich mohla ohýbať. Milovala som tieto hodiny vystrihovania a kreslenia a mama mi tie šaty kreslila stále nové šatičky, sukničky, bundičky aj pyžamká. A vždy s iným vzorom: mašličky, puntíky, volániky
Nikdy som si ich nepýtala. Nebolo to ako lieky či minerálka alebo domáci vývar. Mama jednoducho vedela, že ma to baví a v tej chvíli to bol jej spôsob, ako bez slov povedať: Ľúbim ťa Uvedomila som si to naplno až o mnoho rokov neskôr, ale tá spomienka vo mne zostala navždy.
Často prehliadame maličkosti…
Áno, pekné slová, vyznania či verše sú krásne. My, ženy, radi počúvame ľúbim ťa, potrebujeme ho. No ak ho nevidíme v skutkoch, zostáva len prázdnym šumom. Jasné, dá sa povedať ľúbim ťa drahým prsteňom či platinovými manžetami, veľkou kyticou alebo letom balónom aj to je výnimočné… Ale lásku vieme vyjadriť oveľa jednoduchšie. Každý deň nám ponúka možnosť ukázať ju skutkom. Stačí naozaj milovať.
Raz ochrnul pes našich priateľov. Šarmantný jazvečíček, zadné nohy mu prestali slúžiť. Už tri roky žije v tomto stave, ale jeho pán, pán Miroslav Hrivnák, mu vlastnoručne vyrobil vozík na kolieskach, len aby si mohol svoj miláčik každý deň užívať čerstvý vzduch pri Dunaji. Mohli ho nosiť na rukách, voziť v detskom kočíku… No pes chcel chodiť sám, a tak mu dali tú možnosť z lásky.
Keď nás vedie skutočná láska, nachádzame spôsob, ako ju prejaviť každým krokom, celkom prirodzene, bez rozmýšľania.
Keď sa vkrádame do detskej izby na špičkách, aby sme dieťa nezobudili, podoprieme vankúš či uhladíme perinu, aby neprechladlo. Keď potichu zoberieme zaspávajúcemu dieťaťu mobil z ruky, aby ho nikto nevyrušil pri driemaní.
Stávame sa najlepšími kuchármi varíme tú najlepšiu rannú kávu či robíme na detský tanierik vláčik z eidamu, ktorý uháňa k slnečnici z paradajkových a vajíčkových lupienkov.
Hodinami počúvame priateľky, keď potrebujú náš čas, vymýšľame darčeky, navodzujeme dobrú náladu.
Bez premýšľania dáme posledné eurá na lieky…
A bez váhania prepárame staré perly, aby sme ich prišili na kostým malej snehovej vločky.
Život je dlhý a predsa tak krátky…
A práve drobnosti sa pamätajú najdlhšie. Milujúce srdce vycíti tú chvíľu, keď je naše ľúbim ťa najdôležitejšie.
Celý život si pamätám, že mama aj starká vždy vybehli do chodby, keď sa otec alebo dedko vracali z práce chceli, aby muži vedeli, že ich niekto doma čaká. Aj ja sa snažím zachovávať tento zvyk.
Sedím pri monitore počítača a hmatom pletiem z popretkávaných myšlienok akýsi zmysluplný vzor. Počujem, ako kľúč zaštrngá v zámku a hovorím si postavím sa, hneď, len dopletiem riadok, nech mi očká nespadnú. Pozerám ponad plece do práve otvorených dverí, usmejem sa a poviem: O chvíľu dočítam a ideme večerať. A ponorím sa späť do svojho slovesného ručného umenia.
A potom zrazu, celkom potichu, objaví sa na stole hrnček silného čaju a tanierik dva chlebíky, dve cukríky, oba už rozbalené. Pozerám na chlebíky, kde na kúsku chleba je šunka, klobása, syr, paradajka, olivy všetko, čo sa našlo v chladničke. Pozerám na rozbalené cukríky (aby som sa nemusela zdržiavať s obalmi) a v tichu bytu viem prečítať tisíc dôležitých slov, aj keď neodznejú nahlas.
V tej chvíli cítim, že nie je výstižnejší spôsob povedať: Ľúbim ťa.
Je nesmierne dôležité vedieť hovoriť ľúbim ťa aj bez slov.
Cestou na výlet i dobre uvarenými zemiakmi, vyžehlenou košeľou i balónikmi, dlho žiadanou bábikou a včas doplnenou miskou pre mačku, vrúcnym bozkom s nežne prehodenou dekou, otvoreným dáždnikom či lievancami so zajačími uškami, lajkami a srdiečkami, úsmevmi a pohľadmi.
Nie je dôležité, či počúvate reči o ťažkostiach s reformou zdravotníctva, alebo o chýbajúcom gole v zápase Slovanu dôležité je, ako počúvate.
Nie je podstatné, či pijete Ružinský sekt z pohára na stopke, alebo jesennú kávu z papierového pohárika hlavné je, v akej nálade ju pijete.
Nie je dôležité, či sa prechádzate večernou Bratislavou alebo pri poli so slnečnicami všetko závisí od toho, kto je vedľa vás.
Musíme si pripomínať, že tie žiarivé, dojímavé a vytúžené slová ľúbim ťa, ak nepreniknú do skutkov, veľmi rýchlo vyblednú a stratia hodnotu.
A to dopustiť nesmieme.
Láska sa slovami nikdy nemeria úplne…
