Len čo som vošla domov, suseda ma nečakane zastavila s napätým výrazom: Vo vašom byte každý deň kričí nejaký muž. Už to lezú na nervy všetkým v paneláku! Prekvapene som sa nadýchla veď ja bývam sama, ako je to možné?
Na ďalší deň som sa rozhodla neísť do práce. Ráno som zavolala do kancelárie, že som chorá, a krátko pred ôsmou som vyšla z bytu, aby si ma susedia všimli. Nasadla som do auta, prešla pár metrov po sídlisku v Petržalke, ale hneď som sa otočila späť, potichu vkĺzla cez zadné dvere a schovala sa pod posteľ v spálni, prikrytá až po hlavu.
Čas plynul nekonečne pomaly a moje napätie rástlo s každou minútou. Bola som na pokraji nervového zrútenia, až kým sa o 11:20 neotvorili vchodové dvere presne, akoby v ten byt niekto chodil denne.
Ozvali sa kroky. Niečie topánky škrabali po parketách, kroky boli pokojné, sebavedomé, nepripomínali zlodeja, skôr niekoho, kto to miesto dôverne pozná. Zastali hneď vedľa postele.
A v tom tichu som začula hlboký, nahnevaný mužský hlas:
Zase tu máš všetko rozhádzané
Vyslovil moje meno tak známo, až sa mi roztriasli ruky. V tej chvíli ma náhle zamrazilo. Obmotala ma hrôza, lebo som si uvedomila, kto je ten tajomný cudzinec.
Pravda vyšla najavo až neskôr, keď už bolo po všetkom.
Majiteľ bytu, pán Král, sa mi každý deň po mojom odchode do práce potichu nasťahoval do mojej domácnosti. Mal vlastné kľúče spoliehal sa, že som naivná a neopatrná. Neprekážalo mu nerobiť si ťažkú hlavu s tým, že byt mám prenajatý práve ja. Ja sama som sa mu medzi rečou vyžalovala z pracovnej rutiny a presných odchodov.
Nepochodil tam ako zlodej nič neodniesol. Obul si papuče v predsieni, zapol si Markízu, pojedol bryndzové halušky z mojej chladničky, osprchoval sa, dokonca si líhal aj do mojej postele. Presne vedel, čo kde mám, lebo mal byt pôvodne zariadiť pre seba, až kým to zveril do prenájmu. Preňho to patriace územie nikdy neprestalo byť jeho.
Niekedy sa sám rozprával nahlas. Nadával na neporiadok, rozložené veci aj košeľu prehodenú cez stoličku. Jeho hlas dunel cez steny a preto si susedia mysleli, že v byte býva ešte ďalší muž.
Vedieť o mne vedel všetko: kedy odchádzam, kedy sa vraciam. Netušil však, že raz môžem byť doma skôr.
Keď do bytu vtrhla polícia a odviedla ho, len nechápavo krútil hlavou. Tvrdil, že vraj len kontroloval, či je tu všetko v poriadku veď kľúče boli jeho, byt bol jeho, a on má na to vraj právo.
Odvtedy mám jednu zásadu vždy keď sa sťahujem, ešte v ten deň vymením zámky, bez ohľadu na to, čo o tom povie majiteľ.
Nikdy viac nechcem zažiť ten nekonečný pocit bezmocnosti v Petržalke za dverami, kde by mal byť navždy pokoj.
