Babičku balila celá rodina
Babičku balila celá rodina. Bez pretvárky jej priamo povedali, ako veľmi im už lezie na nervy. Aj o tom, že konečne prišla jar a teraz ju pošlú na dedinu až do neskorej jesene. Vnúčatá sa k nej správali chladne, nevesta ju nemala rada. Syn bol stále na služobných cestách, a keď už prišiel domov, nebál sa jej dať najavo rovnaký postoj ako zvyšok rodiny.
Babička im bola na ťarchu. Sama všetko chápala, znášala to s poslednými silami, každým rokom čakala jar ako niečo najlepšie isté a úprimné.
Tento rok prišla jar skoro. Babička často sedávala pri vchode do paneláku a dívala sa na teplé jarné neba, ohrievala sa na slnku. Vyzerala ako ošúchaný vrabček chudá, v starých šatách, ošumelých a zošliapaných topánkach, navŕšených ešte gumákmi, čo už dávno poznali roky.
Aj keď jej blízki ju nemali v láske, susedia ju vždy pozdravili, pýtali sa na zdravie, pomohli jej vyštverať sa po schodoch až na piaty poschodie. Susedské deti jej často niesli tašku s nákupom, keď ju po ceste zo školy stretli ako sa vracala z obchodu.
Napriek veku vždy robila doma všetko sama varila, prala a upratovala. To bola jej povinnosť. Nevesta sa o domácnosť málokedy starala.
Ty len sedíš doma celý deň, tak to tu rob všetko! povedala nevesta drzo po návrate z práce a odkopla topánky v chodbe.
Vnúčatá s babičkou nehovorili. Keď k nim prišli kamaráti, babička ostala v izbe, lebo raz jedno z vnúčat povedalo, že s svojím výzorom ich len hanbí.
Babička nikdy nikomu neodporovala, ostávala ticho. Večer, keď všetci zaspali, ticho plakala vo svojej malej izbe nad vlastným osudom.
Na stanicu ju odviezli taxíkom, aby s ňou nemuseli chodiť autobusmi. Vecí mala málo starú tašku a menšiu igelitku s oblečením.
Oprúc sa o paličku pomaly šla po peróne. Zastala pri lavičke a sadla si. Čoskoro prišiel vlak a nastúpila do vozňa. Pozrela von oknom s dobrou a jasnou tvárou. Keď vlak vyrazil, vytiahla z tašky pokrčenú fotografiu syn, vnúčatá a nevesta na nej usmievali. Tie úsmevy v poslednom čase videla už iba tu. Babička fotografiu pobozkala a opatrne ju uložila späť.
Na stanici vystúpila a ticho smerovala k dedine. Niekto ju odviezol skoro až domov. Otvorila bránku plotu a kráčala po rozmoknutej cestičke ku starému domu. Tu bolo všetko jej vlastné. Tu bola potrebná. Aj keď len rozpadnutým stenám, starému plotu a naklonenej verande bola tu potrebná. Tu ju čakali.
Dedina pre babičku znamenala všetko. Tu sa narodila, tu sa narodili jej deti, tu zomrel jej manžel. Takmer polovicu života tu prežila. Prežila aj svojho staršieho syna osud to zariadil, že sa toho dňa už nedožil.
Babička otvorila okenice na oknách, zakúrila v peci. Usadila sa na lavicu k oknu a zamyslela sa. Na tejto lavici kedysi sedeli jej deti. Tu jedli, spali na tých posteliach, chodievali po tej podlahe, dívali sa do tých okien. V ušiach jej zneli detské hlasy. Vtedy bola mamou. Tou najpotrebnejšou. Najbližšou a najmilovanejšou pre nich.
Slnko svietilo do okna ako kedysi a jari bolo veľa, šťastných a starostlivých. Prežitých v týchto stenách. Babička sa usmiala na milú dedinskú jar…
***
Ráno už nevstala. Ostala navždy na svojej pôde. Na stole ležalo množstvo starých fotografií. A jedna čerstvá, ale pokrčená tá, na ktorej sa jej rodina ešte včera usmievala.
Pokiaľ sme nažive, môžeme toho stihnúť veľa.
Požiadať o odpustenie, poďakovať, priznať city. Kým žijeme, nemáme právo tieto veci odkladať na zajtra. Lebo keď človek odíde, už sa nikdy nevráti. V srdciach zostanú kamene, ktoré sa nesú veľmi ťažko.
Treba žiť s vierou, pravdou a robiť dobro od srdca. Milovať, čakať, vážiť si city iných, pamätať na tých, ktorí nám dali život a postavili nás na nohy.
