Rôzni ľudia
Katka nebola jednoduché dieťa. Aj Jozef a Mária vedeli, že si za to môžu sami. Príliš ju rozmaznávali. Ale ako by aj nie, keď bola tak krásna, taká jemná, a stálo ich toľko úsilia, kým sa narodila. Mária nemohla otehotnieť, nech robili čokoľvek. Navštívili všetkých lekárov v okolí, boli aj v Bratislave, ale všetci len krčili ramenami, všetko vraj je v poriadku.
Ale keď je všetko v poriadku, prečo nie je dieťa? Jedna stará lekárka poradila Marii skúsiť bylinkárku. Tak aj spravili. Našli starú tetu v dedine, čo jej dala páchnucu tinktúru a povedala piť každý deň pár kvapiek. Mária sa škľabila, ale poslušne pila, a zrazu bola tehotná. Ich šťastie bolo nekonečné. Jozef sa radoval tak, že ich počuli všetci susedia.
Tehotenstvo bolo ťažké. Jozef niekoľkokrát myslel, že Mária dieťa nedonosí. Od rána do večera jej bolo zle, nezniesla ani jedlo, ani vône. Ruky a nohy jej opúchali, spala zle, von ani nechodila. Keď prišli kontrakcie, Jozef si vydýchol, ale všetko sa ešte len začínalo. Po desiatich hodinách utrpenia sa lekári rozhodli pre cisársky rez. Dievča sa narodilo slabé a Mária stratila veľa krvi, dva dni bola medzi životom a smrťou. Napokon sa spamätala. Keď už mesiac s dcérou ležali v nemocnici, Jozef sa už nevedel dočkať, ako konečne bude Katku držať na rukách. Bol vtedy naozaj na siedmom nebi.
Odteraz už všetko malo byť ideálne. Teraz majú skutočnú rodinu. Ako Jozef vždy sníval.
Keď mala Katka päť, prišiel Jozef domov a vraví manželke:
-Mária, musíme postaviť dom. Čo my tu v jednej izbe? Katka je zatiaľ malá, ale raz vyrastie. Dievča potrebuje svoju izbu.
Mária ho vždy podporovala, ale teraz sa zarazila. Kde by vzali toľko peňazí?
-Všetko som premyslel,- povedal Jozef. -Ak dom nepostavíme naraz, ale po kúskoch, dá sa to zvládnuť. Hlavne sa neponáhľať, všetko bude.
Mária počúvala a vedela, že má pravdu. Vlastný dom, dostatok miesta to je sen každej rodiny.
Ale sen sa nesplnil. O pol roka Katka ťažko ochorela. Najprv len prechladla, potom zápal uší, potom ďalšie komplikácie Mária s ňou stále behala po nemocniciach. Dlhy rástli, ale dcérka sa nakoniec postavila na nohy. Liečili ju takmer tri roky.
Jozef sa už o dom nesníval. Bolo by mu stačilo zaplatiť všetko, čo dlhovali. Ale Mária vedela, že sníva potajomky ďalej. Katka už bola samostatná, Mária nastúpila do závodu, kde mali lepší plat. Ak budú veľa pracovať, snáď sa raz Jozefovej túžby splnia.
Dlhy splatili, až keď mala Katka štrnásť. O to ťažšie to bolo, že dcéra rástla, zvyšovali sa jej potreby. Nové šaty, kabát ako má Zuzka Je to dievča, je to normálne. Blížil sa koniec základnej školy, rodičia odkladali každé euro, mysleli, že keď Katka odíde študovať, pustia sa do stavby domu. Ale zase všetko dopadlo inak. Katka naozaj nastúpila na univerzitu a odišla do Bratislavy.
Za dva roky Jozef postavil steny domu. Namiesto okien a dverí len drevené dosky, ale už to bol dom. A po ďalších dvoch rokoch
Bol víkend, Jozef a Mária sa akurát vrátili zo stavby. Únavení, ale šťastní, lebo dnes konečne namontovali dve okná. Zazvonil zvonček. Mária otvorila a zajačala. Vo dverách Katka s veľkým bruchom. Za ňou sa krčil vlasatý mladý chalan.
-Katka, čo to je? pýtala sa Mária a hľadela na jej brucho.
Mami, nebuď smiešna, veď som tehotná. Toto je Mišo. Bude s nami bývať a budeme sa brať.
Mišo prikývol a žuval žuvačku. Z kuchyne prišiel aj Jozef. Všetci sa zišli pri stole. Jozef sa opýtal:
-Katka, prečo si nám nič nepovedala?
-Na čo? Aby ste mi kázali?
-A škola?
-Bez školy sa dá žiť. Mišo tiež prestal po prvom ročníku vysokej, žije si dobre.
Jozef pozrel na Miša. Chlapec zase len prikývol.
-A kde robí ten tvoj Mišo, keď nemá školu? položil otázku.
-Ocko, veď vieš! Zatiaľ nikde, hľadá niečo, kde by sa našiel.
Mišo znova prikývol. Jozef už nevydržal:
-Na čo chcete žiť, keď obaja nerobíte a ešte čakáte dieťa?
Katka sa začudovala:
-No veď mám predsa vás, rodičov!
Jozef odišiel do kuchyne, aby dcére nevyčítal horšie. O chvíľu prišla aj Mária. Pozerali do okna mlčky a potom šli spať. Katka s Mišom na gauč, oni na zem.
Ráno Jozef povedal Márii:
-Maria, musíme sa presťahovať do domu. Pripravíme jednu izbu, budeme si to pomaly dokončovať. Byt necháme mladým, ako svadobný dar.
Mária súhlasila. Oznámili to deťom, veľmi sa tomu tešili. Zobrali len najnutnejší nábytok, nech mladým neostanú holé steny. Keď bola pripravená dodávka, Jozef povedal:
-Katka, toto je teraz tvoj byt. Buď dobrá gazdinka.
Objali sa a Jozef s Máriou odišli.
V dome nebolo nič, ale Mária nestrácala chuť. Prišla z práce, navarila, potom prala na lavóri, vodu nosila z pumpy 300 metrov. Robila doma a chodila pomáhať Jozefovi. Nosili kamene, miešali maltu. Jozef sa snažil Máriu šetriť, ale ona nechcela, aby sa pretrhol len on. Občas sa objavila Katka a vypýtala si peniaze. Rodičia vždy pomohli, aj keď stavba pohlcovala všetko.
Jedného dňa Jozef nevydržal. Pri návšteve u Katky sa opýtal:
-Mišo ešte stále nerobí?
-Oci, nenašiel nič vhodné, nebude sa predsa ničiť na stavbe za pár eur…
-Prečo? Nemyslíš, že tvoj muž by mal živiť rodinu?
Katka chcela niečo povedať, ale Jozef ju zastavil. Chcel počuť Miša. Chalan prestal žuť. Pozrel na Katku, tá mlčala, pozrel na rodičov:
-Nemyslel som, že budem nosiť tehly a miešať maltu.
-A čo si myslel? Že budeš len žiť a všetko vám spadne z neba? Tak to nefunguje. Máš rodinu, staraj sa.
Pri odchode Jozef povedal Katke:
-Keď Mišo aj tak nič nerobí, nech príde pomôcť na dome. Veď raz to bude jeho.
-Konečne nápad! Prečo by vám mal pomáhať? To vy ste ten dom vymysleli, teraz dávate pokoj celému svetu!
Jozef už mlčal. Sadli do auta, Mária objala dcéru, tajne jej vtisla pár eur do ruky. Jozef predstieral, že to nevidí.
O týždeň sa Mišo zamestnal, nie však na stavbe, ale v kancelárii. Platili mu menej ako na stavbe, ale jemu to stačilo.
Jozef a Mária robili na dome. Často ich z diaľky pozoroval susedov chlapec, mohol mať desať-jedenásť. Chcel prísť pomôcť, ale hanbil sa. Žil len s babkou, domček schovaný medzi jabloňami. Jozef s Máriou si večer radi sadli na dvor, popíjali čaj a užívali si pokoj. Dom rástol pomaly, ale predsa.
Raz Jozef chlapca zavolal:
-Poď sem, pridaj sa k nám na čaj.
Chlapec nesmelo prišiel.
-Ako sa voláš?
-Dobrý deň, som Anton.
-My sme teraz susedia, Anton.
Posedeli, podebatovali. Dozvedeli sa, že Antonovi zomreli rodičia, keď bol malý a babka je stará a často chorá. No má ju rád a pomáha jej vo všetkom.
Keď sa chcel rozlúčiť, opýtal sa:
-Môžem vám niekedy pomôcť? V lete nebýva škola, je dosť nuda.
Jozef pozrel na Máriu:
-Samozrejme, príď, každú ruku využijeme. Babička sa nebude hnevať?
-Nie, ona je dobrá.
Nasledujúci deň už Anton čakal Jozefa po práci a pomáhal mu s nadšením. Tak dobre sa mu robilo s rozumným chalanom, že Máriu skoro vyhnal zo stavby:
-Ajdi dnu. Takto sa robí, nie keď mi pomáha žena, čo nevie rozdiel medzi kameňom a tehlou. S takým pomocníkom všetko rýchlejšie postavím.
Mária sa len usmiala a šla k babke, ktorú volali pani Katarína.
Mária sa jej opýtala, či neprekáža, že Anton pomáha na stavbe, a pani Katarína sa len pousmiala:
-Keď človek pomáha človeku, je to len dobre. Anton sa aspoň niečo naučí, váš muž má šikovné ruky.
-Veď hej, aj ja som pri ňom vždy ako za múrom, len škoda, že Katka nemá takého muža…
-Na večer k nám príďte na čaj. Vždy pijeme čaj vonku.
-Prídem rada, s dobrými susedmi sa patrí vychádzať.
Večer po práci sedeli spolu na dvore. Jozef s Antonom plánovali vodovod, ženy sa zhovárali o svojich veciach.
Na druhý deň Katka porodila. Jozef a Mária šli do pôrodnice, kúpili dcére balík jedla, plienky a košieľky. Dokonca aj Mišo bol tam, prekvapivo s kvetmi. Doma to museli trochu osláviť. Mária chystala stôl, Jozef griloval. Pozvali aj susedov. Pani Katarína im od srdca blahoželala, že bábätká sú požehnaním.
Katku odviezli s dieťaťom domov. Mišo ako keby o trochu dospel. Doma bola dokonca aj postieľka. Konečne sa prebral, aspoň nepil, a to bolo dobre. Mária najprv často chodila k dcére pomáhať, no potom začula, ako Mišo vraví Katke:
-Načo tvoja mama stále chodí? Snáď si s dieťaťom poradíš? Máme vlastnú rodinu, nepotrebujeme rady.
Márii bolo ťažko, povedala to Jozefovi. Ten jej prikázal, nech už dcére nechodí za zadkom, keď budú čosi potrebovať, ozvú sa k rodičom sami.
Mária chodila menej, len niekedy dala balík na chodbe, hlavne ak bol Mišo doma. Katka cítila, že niečo tuší, ale nespýtala sa. Rušilo ju, že jej mama stále niečo rieši.
Jozef s Antonom boli ako otec so synom. A aj pani Katarína s Máriou si sadli. Jozef pred školou zobral Antona do mesta, sám mu kúpil oblek na školu a nový batoh. Pani Katarína mu ďakovala až sa rozplakala. Jozef len objal Antona a povedal:
-To je nič, Anton je už pre mňa ako syn.
Raz, v zime, keď už bolo pár rokov po presťahovaní, dobehne Anton vystrašený a bledý. Mária hneď vedela, ktorá bije. Pani Katarína mala už 85, v poslednom čase veľmi chorá. Mária šla k nim domov, babka ležala v posteli, už bolo jasné, že končí. Keď prišla domov, len prikývla Jozefovi. Anton to pochopil, rozplakal sa. Jozef ho objal, ale neukľudňoval musel si to odplakať. Mária vybavila pohreb, zatiaľ Anton býval u nich. Mal 14, bolo neisté, čo ďalej. Zrejme by šiel do detského domova, Jozef to nechcel dopustiť, ale zatiaľ nechal veci plynúť.
Po pohrebe Jozef vybavil, že bude Antonovým opatrovníkom. Chlapec mohol bývať u nich, štát sľúbil aj nejaký príspevok. U Katky však pribudla ďalšia osoba Mišova sestra s dieťaťom. Jej muž ju vyhodil, takže malý byt bol zrazu plný.
Katka sa nesťažovala, rodičia sa rozhodli nezasahovať. Anton bol už ako ich vlastný. Mária už nenosila tašky, to všetko bral na seba Anton.
Rodičia odišli do dôchodku. Spoločne sa rozhodli, že Anton, hoci polosirota, musí študovať. Obaja sa dohodli, že mu pomôžu ako môžu. Ale Anton prekvapil hneď ako začal vysokú, našiel si prácu na večery. Keď mu chceli pomáhať, tvrdil, že mu stačí štipendium a plat. Každý víkend chodil domov s darčekmi a vždy objal svojich Máriu a Jozefa.
A potom Mária ochorela. Chudla, bola unavená. Jozef sa strachoval, Márii bolo len 60. Ťažko ju prehováral na hospitalizáciu. Lekár mu povedal:
-Pán Brázda, vaša žena má rakovinu, už v pokročilom štádiu. Pripravte sa. Má tak pol roka.
Pre Jozefa sa zrútil svet. Jeho Mária? Veď nič si neužila, len dcéru vychovávala a dom stavala. Zavolal Katke:
-Katka, mama je chorá.
-To ma mrzí, ale čo ja mám s tým robiť?
-Má rakovinu, zostáva jej pol roka…
Jozef len ťažko preglgol slzy.
-Dobre, prídem ju pozrieť.
Katka prišla do nemocnice len raz. Keď Máriu pustili domov, lekár upozornil, že čoskoro bude potrebovať stálu opateru, celkovú nebude vedieť ani jesť, ani sa umyť. Jozef sa pripravil. Myslel, že dcéra pomôže.
O mesiac už nevládal sám Máriu umyť. Zavolal Katke:
-Katka, vieš prísť?
-Čo zase?
-Mamu treba poriadne umyť, sám to nevládzem.
-Bože, to budem denne behať hore-dolu? Neviem, snáď prídem, ale nič nesľubujem.
Jozef čakal celý deň, zbytočne. Už nechcel viac volať, nechcel si uvedomiť, že na pomoc nedočká. Sami si za to môžu Rozmaznali Katku, vyrástla z nej sebkyňa.
Keď sa zvečerilo, Jozef pochopil, že sám musí všetko urobiť. Po ťažkej noci sa Mária rozplakala:
-Za čo ma trestáš, Pane? Ťažím ťa aj seba. Keby som už radšej odišla…
-Nehovor to, Mária. Vieš, že bez teba tu nič nemá zmysel.
-A čo Anton? Treba ho oženiť, nie?
O mesiac Mária zomrela. Anton plakal bez hanby, mal vtedy 22, práve doštudoval a toto… Jozef radšej nehovoril, že Mária je chorá, no Anton často chodil, tak to dlho neskrývali.
Anton odišiel do mesta, prenajal si byt a našiel si prácu. Jozef vedel, že šéfovia si Antona vážia a dúfal v synovo šťastie. Cítil veľkú samotu v veľkom dome. Aj s Máriou a Antonom dali domu dušu. Všetko vonia Máriou, je tam teplo, voda, kúri sa kotlom z pivnice.
Anton chodieval často, len tak na čaj, za čo mu Jozef vďačil. Veľakrát ho prehováral, aby sa ku nemu nasťahoval, Anton stále trval na svojom chcem sa postaviť sám na nohy. Katka chodila málo raz poprosiť peniaze, raz niečo zobrať. Po dome chodila, zvažovala keď sa sem presťahujú, každý bude mať izbu. Už by sem aj šli, ale Mišo a jeho otec si nevedeli sadnúť, preto boli napchatí v jednej izbe.
Jozef starnul, smrť Márii mu vzala chuť. Srdce ho často pobolievalo, lapal dych, kupoval lieky podľa susediek. Anton sa kvôli tomu hneval:
-Takto si ničiť zdravie? Mal by si zájsť na vyšetrenie!
Jozef mával rukou:
-Teraz už načo? Veď som starý.
Jedného večera ho pichlo v hrudi, tak, že ledva vydržal. Dal si nitroglycerín, ďalšie tabletky, nič nepomáhalo. Zavolal Katke:
-Katka, srdce mi už asi vypovedá…
-Zober validol alebo zavolaj si rýchlu. Čo mám ešte aj po práci letieť cez celé mesto?
Katka zložila a Jozefovi bolo ešte horšie. Zavolal Antonovi:
-Anton, prepáč, je mi fakt zle…
-Nič nevrav, vydrž, o chvíľu som tam.
Anton neprišiel sám, ale s dievčaťom to bola jeho Aľka, zdravotníčka. Po vyšetrení povedala, že volajú sanitku. Išli s ním do nemocnice, navštevovali ho denne. Jozef jej povedal:
-Dobrá si gazdinka, Anton by si ťa mal vziať za ženu.
-Otec, ešte chvíľu počkáme, chceme najprv ušetriť na vlastné bývanie.
Z nemocnice ho išli obaja vyzdvihnúť. Katka poradila otcovi, nech si vyleje taxík. Doma mu Anton pomohol sadnúť na gauč, Aľka šla rovno do kuchyne. Spísala mu zoznam na nákup, aby mal čo jesť, ak ona nebude môcť prísť.
-Na dva dni navarím, len si prihrievajte, zajtra mám službu.
-To by si nemusela, sám by som si…
-To je v poriadku, vám treba oddychovať.
Večer odišli, ráno prišla Katka. Prešla po dome, opýta sa, ako mu je. Jozef nevydržal:
-Katka, ani si za mnou do nemocnice neprišla…
-Mal si tam lekárov dosť. Mne by na práci chýbali. Pomohlo by ti to?
-Samozrejme, si moja dcéra, si môj človek…
-Prestaň už nariekať, čo sa stále sťažuješ?!
-Nezvyšuj hlas. Matka ležala, ani raz si neprišla, ani ku mne nechceš. Občas rozmýšľam, či si naša dcéra.
Katka vybuchla:
-Ako ma to už unavuje! Kedy už konečne skapeš? Bývaš si sám vo vilke, a my sa tlačíme v jednej izbe. Nie je ti to hanba? Už si zelenina, stále len zavadziaš…
-Tak o to ide… Nie o otca, ale o dom. Prečo si ho teda nestaval, keď sme dlhé roky s mamou driemali? Prečo vám to vtedy nevadilo?
Katka buchla dverami a vybehla von. Jozefa to už ani nezaskočilo. Takto to čakal, hoci nevedel, že dcéra mu bude želať smrť. Vedel, že musí niečo urobiť. Vlastne to už mal rozhodnuté, len sa ešte chcel poradiť s Máriou často sa mu v snoch vracala, aj dnes dúfal, že ju uvidí.
Večer si ľahol spať, ráno je múdrejšie večera. Spalo sa mu dobre. Ráno volal Anton, ako sa má:
-Anton, neuveríš, cítim sa ako za mlada, dobre som sa vyspal. Vaša Aľka je úžasná kuchárka.
-Viem, je skvelá.
-Anton, mám prosbu. Vieš mi zohnať notára, čo príde aj domov?
-Iste, spravím. Čo sa deje?
-Nič, len chcem pár vecí vyriešiť.
-Dobre, dám ti vedieť.
O hodinu Anton volal, že o tretej príde notár. Nezabudni, pozeraj von oknom, ja nemôžem, mám veľa práce, zajtra určite s Aľkou prídeme.
Notár prišiel presne, trošku sa čudoval Jozefovým úmyslom, ale spravil čo bolo treba, pripravil všetky papiere. Jozef vedel, že konečne spravil to, čo mal. Potom si sadol a napísal list:
Anton, ak toto čítaš, už tu nie som. Nesmúť, už som pri mojej Márii. Aľa je dobrá dievčina, a ty si mi ako syn. Prajem vám šťastný život. Ožeň sa, Anton. Na svadbu ti nechávam svoj dom. Je tvoj, aby si mal kde žiť s Aľkou. Nespor, neodmietaj. Mňa by to bolelo. Veľa ste do domu vložili svojich rúk, staral si sa o mňa lepšie ako vlastný syn, zaslúžiš si to. My s Máriou sme tak rozhodli.
Jozef vedel, že mu toho veľa neostáva. Ťažko sa mu dýchalo, mal pocit že Mária ho už volá, len ešte potrebuje všetko dokončiť.
Dopis uložil k fotke jeho a Márie, ľahol si na gauč a hladkal fotku, spomínal… ako sa spoznali, ako sa brali, ako žili.
Anton pomohol Aľke vystúpiť z auta. Mal tašku s ovocím a nákupom. Dvorek tichý, žiadne vitanie. Jozef zvyčajne vyšiel, aspoň sa pozrel cez okno. Anton otvoril dvere, boli nezamknuté. Vstúpil, na gauči objal sevrene fotku. Antonovi vypadla taška z rúk, po zemi sa kotúľajú jablká a pomaranče.
-Ocko
Aľka už bola pri Jozefovi. Pozrela sa na Antona a potichu pokrútila hlavou.
Anton sa rozplakal. Kľakol si ku gauču, a plakal. Aľka mu dala čas, vedela, koľko mu Jozef znamenal.
Potom, keď už Semena odviezli, prišla Katka s Mišom. Anton našiel list so svojím menom. Prečítal si ho, Aľka sa pozrela na Katku:
-Katka, tvoj otec pred smrťou písal list, je pre mňa, ale myslím, že aj vy by ste ho mali prečítať…
Katka si ho prebehla očami, zčervenala a zakričala:
-Starý blázon! Úplne zblbol! Mal radšej skôr zomrieť, kým vedel rozmýšľať! Ale to ešte uvidíme!
Katka vybehla z domu a cítil som, ako v nej vrie závisť a nenávisťKatka hromžila, Mišo sa mračil, no Aľka Antonovi pevne stisla ruku. V dome bolo náhle hlboké ticho, vzduch až krehký po všetkých slovách, ktoré zazneli a už sa neodvolajú.
Anton nevzal Katke papier. S láskou pohladil fotografie na poličke, tie, kde sa Jozef tak krásne usmieval pri Márie a ich malom dome, čo sa stal domovom až na konci cesty. Prešiel miestnosť očami plnými vďačnosti a bolesti.
Katka dupala po schodoch, spílala, že toto všetko jej patrí. Anton len stál, pohľad uprel na záhradu, kde kedysi Jozef s Máriou sadili stromy. Aľka vyšla za ním, chytila ho okolo pása.
Tento dom už pozná skutočné šťastie aj bolesť, povedala ticho. Jeho múry si šepkajú, komu patria. Nikto ti nevezme to, čo ste tu spolu prežili.
Anton mlčky prikývol. Vedel, že dom, v ktorom zanechal Jozef i Mária kus svojho srdca, je viac než len steny. Bol to dom, ktorý spájal, nie rozdeľoval. Dom, ktorý si nevynucoval, len prijímal tých, ktorí doň patrili.
Keď zmĺkli posledné výčitky, Katka odišla. Anton a Aľka ostali na dvore pod starou jabloňou. Vánok pohrával so suchým lístím, vtáci spievali a v izbe zaváňala Máriina vôňa. Anton sa rozplakal aj zasmial naraz vedel, že s láskou tu všetko pretrvá.
Poď domov, šepkala Aľka, mysliac už nie na steny či majetky, ale na ľudí, čo zostali a na tých, ktorí ostanú navždy v spomienkach a v láske, ktorou je dom naplnený donemoty.
Niekedy sa rodina nezrodí z krvi. Niekedy príde potichu, ako dieťa z jabloňovej záhrady. Niekedy zostane, aj keď sa všetko iné rozpadá.
V ten večer si Anton sadol na Jozefovo miesto na priedomí a cítil dom je tam, kde láska neumiera, iba mení podobu. A odrazu vedel, že všetko bude, ak má byť, práve tu dobré.
