A veď čo, som ja jediná? usmiala sa, Ale prosím vás, mám veľkú rodinu!
Tématické suveníry
Zuzana už niekoľko rokov žila sama v malej chalúpke na okraji dediny. Keď počula takéto poznámky na svoju adresu, bolo jej to smiešne:
A kdeže jediná? Ale kdeže, ja mám veľkú rodinu!
Dedinské ženy sa usmievali a prikyvovali, no za jej chrbtom na seba pozreli a krútili prstom pri spánku, akoby vraveli, že veď je čudná, rodinu má, ale žiadneho chlapa, ani deti, sama ako prst…
Práve tieto zvieratká nazývala Zuzana rodinou. A bolo jej úplne jedno, čo si myslia dedinčanky, ktoré vravievali, že zvieratá sú na to, aby boli na úžitok: kravy, sliepky, jeden pes na stráž, jedna mačka na myši.
Zuzana mala päť mačiek a štyroch psov. A predstavte si všetci žili v dome, nie na dvore, kde by podľa susedov patrili.
Rozprávali sa medzi sebou, lebo vedeli tomu jej aj tak nevysvetlíš, zasmiala by sa len a povedala:
Ale prosím vás, ulica im stačila, doma je nám všetkým lepšie spolu!
Pred piatimi rokmi Zuzana stratila v jeden deň manžela aj syna. Vraciaľi sa z rybačky, keď im na ceste vbehol oproti zaťažený kamión.
Keď sa ako-tak spamätala, pochopila, že nevládze bývať v byte, kde jej všetko pripomína milovaných, nevládze chodiť po tých istých uliciach, do tých istých obchodov… a ešte tie súcitné pohľady susedov!
O pol roka byt predala a s kocúrikom Drúzom sa presťahovala do malej dedinky, kúpila si dom na kraji. V lete sa venovala záhrade, v zime chytila prácu v jedálni v okresnom meste.
Svoje zvieratá doniesla domov postupne, rôznymi spôsobmi. Jeden žobronil na stanici, iný sa túlal pri jedálni a hladoval.
A tak sa u zdanlivo osamelej ženy zišla veľká rodina tvorená spriaznenými dušami. Aj oni boli kedysi sami, mnohí to v živote nemali ľahké. No Zuzanine dobré srdce im hojilo rany a oni sa jej odvďačovali svojskou láskou.
Lásky a tepla bolo dosť pre všetkých.
Jedla bolo tiež dosť, hoci ľahké to nebolo. Zuzana si vravela, že už ďalšie zvieratá nevezme, a znova a znova si to opakovala.
V marci, keď už slnko riadne hrialo, zrazu sa vrátila zima, privalil ostrý sneh, ulice vymetali studené vetriská.
Zuzana bežala na sedemhodinový autobus, posledný večerný spoj do ich dediny. Čakali ju dva dni voľna; po práci ešte stihla nakúpiť jedlo pre seba a chlpatú rodinku a z práce doniesla tiež niečo, takže obe ruky jej ťahali ťažké tašky.
Pamätala na sľub, ktorý dala sama sebe, a rýchlo prechádzala ulicami, mysliac len na svojich miláčikov, čo ju čakajú doma.
Lenže, ako sa hovorí: Srdce vie, čo oči nevidia. A tak musela zastaviť a pozrieť doľava, hoci do autobusu jej ostávalo len pár krokov.
Pod lavičkou ležala psica. Hľadela priamo na Zuzanu, oči mala takmer prázdne, sklenné. Sneh ju už poriadne prisypal.
A ľudia prechádzali okolo, ponáhľali sa, zakrývali šály a kapucne. Tolko ľudí a nikto nič nevidí?
Zuzane zovrelo srdce, hneď zabudla na autobus aj sľuby. Pribehla k lavičke, hodila tašky a natiahla ruku k psici. Tá sotva žmurkla.
Chvalabohu, žiješ! vydýchla Zuzana, Poď, dievčatko, vstávaj, ideme domov…
Psica sa nehýbala, ale nebránila sa, keď ju Zuzana začala vyťahovať. Vyzerala, že už to vzdala.
Neskôr Zuzana nevedela povedať, ako sa s dvoma taškami a psom na rukách dostala do budovy autobusovej stanice.
Zaliezla s ňou do kúta v čakárni a začala ju prehrievať, trieť jej vychudnuté labky v dlaniach.
Poď, dievčatko, musíš sa spamätať, ešte máme cestu domov. Budeš piaty pes, aby bolo spravodlivo, šepkala jej.
Vybrala z tašky fašírku a podala jedlo psici. Najskôr odmietala, no trošku rozmrazená si asi rozmyslela opustiť tento svet; ožila jej iskra v očiach i v nozdrách a napokon to zjedla.
O hodinu už spolu stopovali na hlavnom ťahu, veď autobus bol dávno preč. Zuzana si z opasku urobila náhubok a vodítko, hoci Mila tak jej dala meno sa držala k jej nohám.
Po desiatich minútach, neveriac vlastnému šťastiu, nastupovali do teplej kabíny auta.
Ďakujem vám! Nebojte, posadím psa na kolená, neumaže sedadlo, hovorila Zuzana.
Netreba sa báť, nech sedí aj na sedačke, usmial sa vodič, to nie je žiadne malé šteniatko…
Ale Mila sa tlačila k Zuzane, stále trasúc sa, a zmestila sa na jej kolená.
Len… takto je nám teplejšie, usmiala sa Zuzana.
Chlap len prikývol, pozrel na jej opasok, ktorým urobila vodítko, a pustil kúrenie. Išli mlčky. Zuzana hladila zohriatu Milu a hľadela na vločky, čo vírili pred svetlami auta.
Vodič zrakom ukradomky brázdil jej profil; hneď mu bolo jasné, že tohoto psa práve zachránila a vezie ho domov. Bola unavená, no spokojná a šťastná.
Doviezol ich až pred dom a pomáhal s taškami. Sneh bol už vysoký, bránku musel poriadne rozraziť plecom, až staré pánty praskli a bránka sa zviezla nabok.
Nerobte si starosti, povzdychla si Zuzana, už dávno to chcelo opraviť.
Z domu zneli štekanie a mňaukanie. Domáca rýchlo otvorila dvere a všetci sa vyrútili von.
No čo, chýbala som vám? Už som tu, kde by som šla od vás! A pozrite, máme novú kamarátku.
Mila opatrne vykúkala spoza časti pančuchy svojej záchrankyne. Ostatné psy vrteli chvostíkmi a šnupali k taškám, ktoré stále držal muž.
Poďte dnu, spamätala sa Zuzana, ak vám neprekáža naša veľká zvieracia rodina. Dáte si čaj?
Vodič tašky vniesol, ale dnu nešiel:
Je už neskoro, pôjdem. Vy sa starajte o svoju rodinu, isto ste im chýbali…
Na ďalší deň, okolo obeda, sa vo dvore ozval buchot. Zuzana si prehodila bundu a vyšla. Pred domom stál včerajší vodič pribíjal na bránku nové pánty a okolo bol rozložený náradím.
Keď ju zbadal, usmial sa:
Dobrý deň! Včera som vám zničil bránku, tak ju idem opraviť… Mimochodom, volám sa Vladimír. A vy?
Zuzana…
Ich štvornohé stádo s nadšením obliehalo hosťa. Ten im hladkal hlávky, skrčený pri zemi.
Zuzi, neveďte doma, nech nezmrznete, ja to zanedlho dokončím a na čaj by som sa nechal prehovoriť. Mám v aute aj tortu a niečo pre vašu veľkú rodinu.
Nech vám neujdú nové príbehy! Zanechajte komentár alebo dajte like, ak sa vám páčil tento dedinský život!
