Keď oráči skončili robotu na poli a chystali sa domov, pri vyústení ich čakal pohľad, ktorý ich nechal stáť s otvorenými ústami
Deň sa už prehupoval do podvečera. Jeden za druhým, traktory hrkotali a opúšťali široké pole, ktoré po celý deň voňalo po slame a nafte. Chlapci, unavení, no spokojní, bľabotali do vysielačiek, vtipkovali a v myšlienkach už sedeli na priedomí či už s hrnčekom čaju, alebo skôr niečoho tvrdšieho.
Slnko zapadalo za obzor a zlatistým svetlom zalievalo žlté polia. Ako posledný prechádzal traktor starého pána Michala sokola dediny, ktorého tvár ryhovali vrásky ako popraskaná zem po suchu. Rozhodol sa ešte naposledy rozhliadnuť len-tak, aby mal istotu, že nič neostalo zabudnuté.
A vtedy to zbadal.
Pri okraji poľa, rovno pri starej skale, kde kedysi pásavali kravy, sa chúlilo čosi maličké úplne drobné, celé sa triaslo zimou a únavou. Starý Michal privrel oči, pristúpil bližšie a srdce mu zovrela ľútosť: bolo to teľa, osamotené, s veľkými vystrašenými očami, tichučko kníkalo. Zdalo sa, že matka odišla či zmizla, a maličké ostalo na poli, akoby bolo zabudnuté.
Oráči, čo sa už zberali domov, si to všimli tiež. Chvíľku stáli bez slova, prekvapení nečakaným nálezom. Potom jeden z nich, mladý chlapec s pehami menom Štefan, nesmelo preriekol:
Musíme ho nejako zobrať nedá sa ho tu nechať samého.
Starý Michal už zliezol z traktora a opatrne vykročil k teľaťu. Maličké odskočilo o pár krokov, no keď pocítilo teplo Michalovej dlane, priblížilo sa naspäť. Jemná srsť mala od rosy a tenké nožičky sa mu chveli ako drobné zvončeky.
Nuž, kamarát môj povedal Michal a sklonil sa poď, nájdeme ti nový domov.
Oráči mu pomohli naložiť teľa na vlečku. Po ceste k dedine si ľahlo pokojne, akoby hneď pochopilo, že už ho nik neopustí. V dedine sa zhŕkli všetci, aby vítali nového hosťa. Niektorá zo žien priniesla starú teplú plachtu, iná doniesla vedro mlieka.
Starý Michal vtedy povedal:
Pomenujeme ho Boženka. Nech nás víta každý deň pri východe slnka.
Takto sa teľa dostalo k teplu i ľudskému dobru a oráči, čo sa vracali ustatí z pola, pocítili zrazu zvláštnu radosť: že niekedy zázrak zavíta presne tam, kde ho najmenej čakáš. Boženka vyrástla v silnú a šťastnú kravičku a starý Michal hovorieval:
Niekedy príde spása sama, práve vtedy, keď ju nečakáš
A pole ostalo navždy miestom, kde jedno drobné srdiečko našlo svoj domov.







