Pois bem, ele era feio e parecia inútil. Por isso, deitei-o fora. O coração da mãe quase parou. O pai saiu à rua para procurar o filho.

Era uma vez uma idosa chamada Dona Matilde, que decidiu fazer uma boa ação. Reuniu todas as coisas que já não lhe faziam falta e que apenas ocupavam espaço em casa, deixando-a inquieta. Entre essas coisas estavam blusas bonitas, vestidos, chapéus, saias tudo o que apenas enchia os armários. Dona Matilde pensou: vou levar isto tudo para a igreja, caso alguém precise. Talvez pessoas sem abrigo ou refugiados possam aproveitar.
Colocou tudo cuidadosamente num saco e deixou-o num canto da sala, pensando que o levaria no dia seguinte. Depois foi deitar-se.
E então, acreditem ou não, teve um sonho muito estranho.
Sentiu como se a sua alma deixasse o corpo e começasse a ver tudo lá de cima. Tudo parecia iluminado, embora ela continuasse no seu apartamento. E a alma dela estava tão feliz.
Via-se no meio da sala com o saco nas mãos, o mesmo que tinha preparado e planejava levar à igreja. À sua frente apareceu uma menina pequenina.
O que é que tem aí no saco, senhora?
Dona Matilde sorriu e respondeu:
Juntei algumas coisas de que já não preciso. Só ocupam espaço cá em casa. Quero dá-las a quem realmente necessita. Amanhã levo-as à igreja.
É muito generosa. Mas olhe que o saco está sujo. Lave-o antes de o entregar, pode ser?
Está bem, está bem.
Só não se esqueça disse a menina, sorrindo, antes de desaparecer.
Dona Matilde acordou de repente. Saltou da cama, recordando o sonho. Teria sido um anjo ou algo assim?
Olhou para o saco e começou a tirar tudo. Ora, se tem de o lavar, então lava.
Pode parecer ridículo. Talvez a idosa se tenha iludido por acreditar naquele sonho. Alguns diriam que era apenas superstição, mas eu discordo. Eu própria pensava assim até ao que se passou em seguida.
Numa família do mesmo prédio nasceu um menino, o segundo filho do casal. Os pais decidiram convidar amigos e familiares para partilharem a sua felicidade.
Veio muita gente. Deram parabéns, admiraram o bebé e ofereceram presentes. Contudo, ninguém o elogiou ou disse que era lindo. Os pais, supersticiosos, proibiram que se falasse da beleza do filho. Diziam que dava azar. Os convidados obedeceram e começaram a falar mal do bebé.
Que feio que ele é. Deus nos livre. Nem apetece olhar para ele.
Cada um repetia o mesmo. Depois seguiram todos para outra sala.
O irmão mais velho escutou tudo. Assistiu à forma como desprezavam o bebé. E decidiu: se o bebé era assim tão indesejado, para quê tê-lo?
Sem pensar muito, pegou no irmãozinho e correu para a varanda. Olhou à volta e atirou o bebé pela janela, tal como antes fazia às suas bonecas velhas.
Fiquei sem fôlego ao ouvir isto. Tudo teria acabado em tragédia não fosse Deus proteger os seus filhos.
Aconteceu que Dona Matilde, a senhora do sonho, vivia precisamente no piso abaixo.
Tinha acabado de lavar o saco e pendurou-o na corda da roupa fora da janela para secar.
Naquele instante, o bebé caiu do andar de cima e foi cair mesmo dentro do saco.
Quando os pais deram pelo silêncio estranho na outra divisão, já era tarde. Foram procurar e encontraram o filho mais velho na varanda. O bebé não estava lá. Perguntaram o que se passara. E o rapaz disse:
Era feio e ninguém o queria. Por isso, deitei-o fora.
O coração da mãe quase parou. O pai correu para a rua procurar o bebé. Graças a Deus, com o menino ficou tudo bem.
Que alívio! choraram os pais, abraçando o filho pequenino.
E a quem agradeceram? A Dona Matilde, claro. Ninguém falou de Deus. Só a idosa soube reconhecer que tal milagre não ocorre por acaso. Nem pensava em lavar o saco, não fosse o anjo do seu sonho.
Por que será que as pessoas acham que foi apenas sorte? E nunca agradecem a Deus?
Pensei muito sobre isso. Cada um terá a sua explicação. Eu só posso dizer uma coisa: não acredito em coincidências. Agradeço sempre a Deus porque nenhum milagre acontece sem a Sua mão.
No fundo, a vida ensina-nos que pequenos gestos de bondade, feitos de coração aberto, podem transformar-se em milagres inesperados. Nunca subestimes o poder de fazer o bem, pois às vezes é aí que a mão de Deus age silenciosamente.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

three × 4 =

Pois bem, ele era feio e parecia inútil. Por isso, deitei-o fora. O coração da mãe quase parou. O pai saiu à rua para procurar o filho.
– Štyridsať rokov žijeme pod jednou strechou, a v šesťdesiatich troch sa chceš zmeniť život? Mária sedela v svojom obľúbenom kresle a uprene hľadela cez okno, snažiac sa zahnať myšlienky na udalosti dnešného dňa. Pred pár hodinami s rozruchom pripravovala večeru a čakala na Jozefa, kým sa vráti z rybačky. Ten však neprišiel s úlovkom, ale s novinkami, na ktoré už dlho zbieral odvahu. – Chcem sa rozviesť a prosím, vezmi to s rozvahou, – povedal Jozef ticho a sklopil oči. – Deti sú už dospelé, všetkému porozumejú, vnuci to riešiť nebudú, môžeme veci ukončiť bez hádok a výčitiek. – Štyridsať rokov žijeme pod jednou strechou, a v šesťdesiatich troch sa chceš zmeniť život? – neveriacky zareagovala Mária. – Mám právo vedieť, čo bude ďalej. – Ty zostaneš v našom bratislavskom byte, ja sa presťahujem na chatu, – Jozef už mal jasne vypracovaný plán. – Nemáme si čo deliť, všetko aj tak raz ostane našim dcéram. – Ako sa volá? – rezignovane sa spýtala Mária. Jozef sa začervenal, začal nervózne baliť veci a tváril sa, že otázku nepočul. Podľa jeho reakcie Mária už nemala pochybnosti o existencii súperky. V mladosti na takéto problémy ani nepomyslela a nenapadlo jej, že by na starobu zostala sama, keď muž odíde k inej. – Možno sa ešte všetko obráti k lepšiemu, – utešovali Máriu dcéry. – Nijako si nevšímaj správanie otca. – Už to bude ako bude, – povzdychla Mária. – Len už nič nemá zmysel meniť, dožijem tu svoj vek a budem sa tešiť z vášho šťastia. Viera s Ivetou sa vybrali za otcom na chatu, aby si s ním pohovorili. Vrátili sa však sklamané a matke sa so všetkým neponáhľali priznať. Iba zrazu začali hovoriť o tom, že byť sama môže byť aj lepšie – už sa netreba o nikoho starať navyše. Mária si domyslela svoje a ďalej dcéry nevypočúvala, len sa snažila žiť ďalej. Nebolo to jednoduché, keďže známi i rodina sa neustále vypytovali na situáciu. – Človek žije celé roky spolu, a na staré kolená muž utečie k inej, – poznamenali netaktné susedky. – Je mladšia, či bohatšia? Mária nevedela, čo odpovedať, ale sama čoraz častejšie rozmýšľala, aká je súperka a chcela ju aspoň vidieť. Preto sa raz vybrala za Jozefom na chatu pod zámienkou, že potrebuje domácu zaváraninu. Neprehlásila vopred, aby s istotou osobne stretla rozvodovú dámu – a presne na tú natrafila. – Jozef, nevravel si mi, že tvoja bývalá k nám chodí, – mrzuto reagovala extravagantná pani s výrazným mejkapom. – Myslela som, že všetko ste vyriešili a tu už nemá čo robiť. – Skutočne si ma vymenil za toto? – ozvala sa Mária a presne si súperku obzrela. – Ty sa budeš len tak pozerať, ako ma uráža? – vykrikovala pani. – Inak, som len o pár rokov mladšia než vy, ale vyzerám podstatne lepšie. – Ak táto v takom veku vážne verí, že jediná hodnota je výrazný vzhľad, – povedala Mária, spoločne hľadajúc zmätený pohľad bývalého manžela. Cestou na autobusovú zastávku počúvala ešte reči tejto „nalíčenej starej Barbie“ a snažila sa neplakať. Doma už dala prednosť slzám a zavolala sestre, nech príde na návštevu. – Dosť už, – varila svieži čaj s mätou Nina. – Vravíš, nová Jozefova družka nie je pekná a evidentne nie príliš múdra. – Ale možno má pravdu, a ja už v tom veku vyzerám ako stará, – pochybovala Mária. – Na svoj vek vyzeráš veľmi dobre, – úprimne vravela Nina. – Na siedmom kríži je chyba obliekať sa do leopardích legín alebo nosiť mini. Žena je pekná v každom veku, ak vie, ako sa má nosiť a vyzerať primerane. Mária sa zadívala do zrkadla a priznala si, že sestra má pravdu. Bola vo forme a na zdravie sa nesťažovala. Aj obliekala sa vkusne a dcéry jej kozmetiku neustále darovali. Nikdy sa nesprávala nevkusne ani výstredne, nemala potrebu pôsobiť ako papagáj – takže si nevedela predstaviť, že by sa správala ako jej súperka. – Nuž a čo, – pokračovala Nina. – Teraz si žena voľná – môžeš si užívať život! Dcérky sú dospelé, možností na kultúru a voľný čas je na náš vek neúrekom, prepáč, ale ruky ti klesnúť nedovolím. Nina svoj sľub splnila, začala ťahať sestru do divadla, na prechádzky aj koncerty. Čoskoro sa k nim pridal kolektív rovesníkov, medzi ktorými nechýbal ani jeden pán, čo prejavoval Márii pozornosť, no ona to hneď stopla a na samostatné stretnutia nepristala. – Počul som, že teraz beháš po divadle, našla si si nových priateľov, možno sa aj znovu vydáš? – podpichol Jozef pri náhodnom stretnutí v obchode. – A čo, prečo si prišiel až sem po nákup, bližšie pri chate nič nie je? Alebo ti nová družka nevarí? – zaujímala sa Mária. – Len som tu zvyknutý nakupovať, na staré kolená sa zvyky ťažko menia, – omielal Jozef. Mária dala radšej zbohom a pod zámienkou, že má toho veľa, odišla domov. Jozef mal v tej chvíli čudnú potrebu dobehnúť ju, rozprávať sa, priznať svoje ľútosti kvôli rozvodu. Veď celý život mal rodinu, deti, a potom sa nechal uniesť energickou Tatianou, že sa celý zmenil. Začiatok sa zdal zaujímavý, no čoskoro zistil, že Tatiana o domácnosť nestojí, najradšej klebetí alebo sa točí okolo mužov, popíja v spoločnosti a zabáva sa. Jozefovi sa v posledných týždňoch rátalo najviac vrátiť sa domov, a po stretnutí s Máriou to chcel ešte viac. Nerobil scény, nič si nevyčítali, len sa dôstojne snažila žiť ďalej. Až si uvedomil, že mu najviac chýba pokoj a útulno, čo mal len po boku Márii. – Zase si doniesol marhule, pritom som chcela slivky, – rozčuľovala sa Tatiana. – Nevedel si kúpiť správny syr, a majolku si zabudol úplne. – Povedz, Marika všetky nákupy vybavovala, alebo sme šli spolu. Ty chceš všetko hodiť len na mňa, – neudržal sa Jozef. – Už ma nebaví, ako ma porovnávaš s bývalou, – vykrikovala Tatiana. – Ešte povedz, že ľutuješ, že si ju opustil kvôli mne! Jozef naozaj ľutoval, no vedel, že hovoriť o tom nemá význam. Marika sa o nič nepričinila, neplánovala nijaký podraz, len bola sama sebou. On zúfalo sníval, aby mu odpustila. Lenže si dobre uvedomoval, že mu už nikdy nebude dôverovať, ani ho neprijme naspäť. Párkrát sa odhodlal zavolať jej, po ďalšej hádke sa dokonca vybral až k dverám jej bytu. – Potrebuješ si niečo vyzdvihnúť? – spýtala sa Mária, nepúšťajúc ho cez prah. – Chcel som sa porozprávať, máš chvíľu? – vymýšľal Jozef, keď z kuchyne už rozvoniaval jeho obľúbený slivkový koláč. – Nemám čas, chuť ani možnosť, – pokojne odpovedala. – Tak si vezmi, čo potrebuješ, ja čakám hostí. Jozef vlastne nič nepotreboval, slov mal síce mnoho – tie správne sa však nenašli. Vrátil sa na chatu, šiel si uvariť večeru, lebo Tatiana opäť lietala po dedine. Priznal si, že nemá pokoj a dal jej čas pobaliť si osobné veci. Po Tatianiných scénach chcel volať Márii a všetko jej vyrozprávať, napokon to vzdal a zmieril sa. Svoju bývalú ženu poznal až príliš dobre, aby chápal, že s odpustením ani opätovným prijatím nemá počítať. Možno raz, s odstupom času, by sa odhodlal poprosiť o odpustenie. Bude musieť – inak nebude mať pokoj. Na opätovné obnovovanie rodiny však nikdy nemal šancu. Veď to vedel aj vtedy, keď s Tatianou začínal. A tak žije Jozef na chate, a Mária v bratislavskom byte, medzi dcérami, vnúčatami a v spoločnosti priateľov z divadla. Pre bývalého manžela v jej svete už miesto nebolo.