To ty si na vine! s ústami pevne stisnutými sledovala svokra, ako Ľubica umýva taniere, nad drezom s vyliatou penou. Z vedľajšej izby sa ozývalo kašľanie trojročnej Marínky, suché, nepríjemné, až sa realita rozplývala do podivných vírov bielych pierok.
Keby si lepšie dávala pozor na dieťa, keby si načas vnímala ten kašeľ! Nie polievať sirupmi, čo si prečítala na internete…
Liečila som tak, ako povedala detská lekárka, ticho zahundrala Ľubica, pohľad skrývajúc vo farebných odrazoch tanierov.
Mala si dať antibiotiká! Teraz si si na nás ušila bič, budeš pichať injekcie, keď si taká neschopná. Úplne zbytočná mama! Toto je nová generácia? Nevedia nič, o ničom nerozmýšľajú! Vlastné deti ich nezaujímajú. Vieš ty, ako som tvojho manžela vychovala…
Ľubica zatvorila kohútik a vybehla z kuchyne, kde dlaždice pripomínali šachovnicu, po ktorej sa už večne nehrá. Slzy ju pálili v hrdle. Už päť rokov bola vinná za všetko nevrlá, neschopná, zbytočná. Jej najväčšou chybou bolo veriť Denisovi a presťahovať sa k jeho rodičom dočasne, kým nebudeme mať vlastné bývanie.
To budúce bývanie bola jama vyhĺbená v spomienkach medzi stromami kdesi za mestom, kde na jar kvitne orgován, ktorý nikdy nevoňal po domove. Stavať sa prestalo už dávno. Denis tvrdil, že je to vina Ľubice vraj deti mala z rozmaru a jeho názor ho už dávno neoslovil.
Za podnájom platiť cudziemu nebudem, hovoril zakaždým, keď sa Ľubica odvážila navrhnúť iný uhol pohľadu.
Mohli by sme kúpiť malý domček za príspevok na deti. Existuje aj štátny bonus aj krajský…
Za ten by si kúpila ruinovanú chatrč! Príspevok použijem na stavbu. Uvidíš, leto príde a…
Leto naozaj prišlo. Medzi švochrínymi hortenziami slnko tancovalo v mihotavých zábleskoch, ale stavba stála. Ľubica už do jamy neinvestovala. Dni plynuli v podivnom sne, kde sa čas rozplýval ako obláčik mlieka vo vode.
Denisko, ostaneš chvíľku s Marínkou? Rýchlo zbehnem po Samka do škôlky. Poprosila jemne, keď Viktor zamračene vyzúval poltopánky.
Čo keď bude mať horúčku? spýtal sa úzkostlivo, ako by dieťa mohlo zmiznúť v záhybe podlahy.
Len pol hodiny, prosím.
Ani nepros, nie. Čo ak… čo ak…
Nakoniec Ľubica obliekla dcérku a vybrali sa von. Záhrada už bola kúsok, škôlka iba kilometer. Vzduch sa menil na farebný žiarivý prach a Marína sa usmievala na bubliny, čo sa vynárali zo zeme.
Vravel som, že Samko mohol ostať doma. Ty stále chceš len niekam odložiť deti! zamrmlal Viktor za nimi.
Sama si za to môžem, ticho sa pousmiala Ľubica.
Večer sedela za notebookom. Deti si kreslili v izbe, kde posteľ bola loď a koberec vesmír či jablko. Viktor nakukol cez plece:
Pracuješ? A večera kde je?
Ľubica rýchlo zaklapla laptop.
Zasa si pozerala byty? pípol Viktor.
Určite už čoskoro sa presťahujeme. Je to len stratený sen…
Prikývla.
Z chodby sa rozbehla Marínka s rozmazanými očami:
Mama, ja neviem postaviť vežu! A to je tvoja vina!
Vidíš, mama ti nepomáha, lebo je lenivá, pridal sa Viktor s ironickým úškrnom.
V ten večer sa pohár trpezlivosti prevrhol na pravý bok, kvapky sa rozpustili kdesi v snových zákutiach predstavivosti. Aj dcéra ňou pohrdá. Vždy, vo všetkom vinná…
Ráno Samka do škôlky neviedla. Svokra sledovala, ako Ľubica oblieka deti po raňajkách, no slová sa z nej kotúľali len ako mokré kamienky.
Ideme do polikliniky, prehodila Ľubica, zvyknutá vysvetľovať každú myšlienku.
Vrátili sa neskoro. Vraj boli u lekára na ORL. Deti sa smiali, šepkali, kvapkali farebné šnúry slov do tanierov. Ľubica ich tíšila:
Ocko, vieš kde sme dnes boli? vybafla Marínka na otca.
Kdeže?
Nepoviem, sklonila hlavu pod matkiným pohľadom.
Je to tajomstvo. K tvojim narodeninám, dodal Samko mudro.
Na druhý deň Ľubica aj s deťmi zmizla. Zistili to až večer, keď Viktor prišiel z práce.
Mama, čo na večeru?
Pýtaj sa svojej Ľubice. Ráno s deťmi zmizli. Ja ti urobím praženicu, keď už na teba nik nedbá.
Možno sú len v poliklinike… prekvapene si šúchal hlavu Viktor.
V izbe bolo čisto. Chýbalo však čosi zvláštne: veľký plyšový kocúr, čo ležal vždy na pohovke. Marína ho na lekára nevláčila, nikdy z izby nevynášala.
Viktor pozrel do skrine na ramienku sa smutne hompáľal zimný kabát, ostatné veci zmizli aj s detskými mikinami, aj s hračkami.
Mama! Ľubica je preč! ešte neveriac vlastným očiam.
A kam by šla, trdlo.
Zober veci aj deti a len tak odíde! Však sa pozri!
S detmi? Zavolaj jej! zalapala po dychu svokra, keď zbadala prázdny šatník, stále v zástere.
Viktor volal Ľubici, ale jej mobil mlčal v tme ako zabudnutý bubienok.
Mama, ani si nevšimla, že vynáša veci? To nie je jeden sáčok!
Bola som v Potravinách… Zbláznila sa, určite! Treba ju nájsť a deti jej vziať.
Ty s nimi budeš?
Nie, pôjdu do škôlky.
A poobede? A cez víkend? A ak ochorejú?
Nájdeš opatrovateľku.
Vieš, čo to stojí?
Tak pôjdu na čas do detského domova…
Praženica zhorela. Za oknom rozplývalo sa modré šero, v kuchyni sedeli mama so synom a márne hľadali odpovede medzi zvädnutými kvetmi na utierke.
Čo jej chýbalo? ticho zaprosil Viktor, Takto sa len tak odísť… možno si niekoho našla?
Kto by ju chcel?
A z čoho bude žiť? Veď nikde nerobí!
Ja hovorila, že mala dať peniaze do stavby. Teraz si kúpi chalupu a bude tam!
Vráti sa, však… Na chlebíku vydrží týždeň a príde späť, Viktor to skúsil do prázdna.
A ty ju takto vezmeš naspäť? Treba jej ukázať, kto je tu pán! Príde, pošleš ju het, nech prosí, poníži sa! A aj deti jej treba vziať, aby pochopila, že je nič, nikto…
Slnko zmizlo, hlasy sa zmenili na duté ozveny, Viktor zaspal hladný. Bol si istý, že Ľubica sa čoskoro vráti a ospravedlní sa. Hľadať ju odmietal.
Namiesto nej prišiel list. Doručený doporučene, so zeleným papierom. Elena, rodená Gajdošová, žiada o rozvod.
Mama, budem musieť ísť na súd, povedal Viktor.
Nikam nechoď. Bez tvojho súhlasu ťa nerozvedú. Skús si s ňou pohovoriť!
Nepokúšal som sa…
No tak hľadaj, daj jej kyticu, popros, zmenila svokra tón.
Za čo?
Veď pri debate sa uvidí…
Našla sa náhodou. Viktor ju zazrel z električky, keď šiel z práce s mamou napísaným zoznamom. Bolo už neskoro. Ľubica s deťmi kráčala po námestí. Neponáhľali sa, pili malinovku, smiali sa. Vyzerala šťastná, slobodná, rozžiarená, akoby chodila po oblakoch. O domov či jedlo nemala strach.
Po rozvode jej budem ešte aj alimenty platiť, pomyslel si Viktor, srdce sa mu rozlievalo na dlani.
Dobehol ich pred vchodom do činžiaku. Musel takmer bežať, aby nezmizli v tme, kde sa mihali tiene a písali svoje vlastné príbehy.
Samko, Marína, čo nové? Otecka ste už nestihli?
Obe deti sa schovali za matku. Samko šepol:
Mama, však nejdeme k babke?
Nie, zlatko, samozrejme že nie…
Už si si ich nastavila proti mne? vybuchol Viktor, Ušla si bez slova, nebolo ti dosť? Žiješ si tu ako pán, nič ti nechýba! Ešte aj na rozvod si podala! Chlapa si našla? Chceš niekomu ďalšiemu sadnúť na krk? Nevďačná! Ja si beriem deti, rozumieš!?
Ľubica sa usmiala, jemne, pokojným tónom:
Počkaj tu, prinesiem ich veci.
Prečo?
Čo, zoberieš ich bez oblečenia? Marína bez kocúrika nezaspí, vieš to dobre…
Ty… Ty si zo mňa uťahuješ! Ja ťa!
Ľubica ustúpila. Susedia v tmavých chodbách nakúkali spoza dverí, páchli po káve a strachu.
Kde bývaš? spýtal sa Viktor. Ľubica pokrútila hlavou.
Stretneme sa na súde, Viki.
Nič odo mňa nedostaneš! Ani byt, ani chalupu! Dom stávam za svoje! Nič tu nemáš!
Ľubica sa zadívala do jeho tváre, ktorá sa rozpila v čudnej snovej žiare. Nechápala, prečo to hneď nevidela. Päť rokov dúfala v zázrak.
Zavolám políciu? ozvala sa nová susedka z prvého poschodia.
V slove polícia Viktor stíchol, potom odvrkol:
Tak si ži, ako chceš! Sama si na vine!
A Ľubica sa rozosmiala. Ľahko, krehko. Ovinula deti a vošli do vchodu. Aj keď byt bol len prenajatý, po prvýkrát za päť rokov bola gazdinou. Rozhodovala, čo budú jesť, kedy pôjdu von alebo ako dlho budú stavať z veže domčeky z lega.
A Viktor nemusel mať strach. Prácu mala. Už roky robila na voľnej nohe programovala malé stránky v noci, keď deti spali a snívali o stromoch v kvitnúcom sade. Učila sa, rástla, trpezlivosť v duši kriesila ako tulipán.
Potom prišiel rozvod. Viktor podľa rady matky na súd nešiel. Pojednávanie odkladali, kopa papiera a úradných listov. Po pár mesiacoch list: rozvedení, už bez jeho účasti.
Na Samkove narodeniny Viktor neprišiel, veď platí výživné.
Za pár mesačných splátok Ľubica kúpila malý dvojizbový byt na konci mesta. S deťmi sa tam presťahovala. Odkiaľsi sa šírili chýry, že Viktor si hľadá novú rodinu, no všetky nevesty akosi vyprchali do snového vzduchu.
A len v nočných morách Ľubica ešte počuje ten jeho posmešný hlas: Ty si na vine… ale potom už presne vie, čo má odpovedať nič. Nepovie ani slovo. Len sa usmeje do tmy, pritúli Marínu, ktorá v novom priestore konečne pokojne spí, pohladí Samkovu čepicu, nechá na chvíľu desivé tiene za dverami a postaví zo svojich plánov nový dom nie z kameňa, betónu ani zo sľubov, ale z pokoja, ktorý jej už nikto nevezme.
Pri kuchynskom stole rozkvitne jarný orgován v starej váze od mamy. Za oknom šumia lipy a v byte i duši je ticho sladké ako bosá detská noha na koberci. Svet, v ktorom nikto nie je na vine. Je tu len ďalšie ráno, o ktorom rozhodne ona sama.
