Stojím uprostred obchodného centra v Bratislave so svojimi dvomi drobcami, keď sa všetko začne točiť ako v kaleidoskope snov. Spatřím ho. Svojho bývalého, toho, čo od septembra nezaplatil ani euro na deti. Vždy nemá peniaze, keď som ho žiadala o nové tenisky na školu či o zošity, a vždy sa tvári, že jeho účet je prázdny ako prázdna krabica od koláčikov.
A práve tam, v najluxusnejšom obuvníctve v Eurovea, skúša jeho dve nevlastné deti módne značkové tenisky Adidas, Puma, všetky farby dúhy. Vyzerá, akoby v ruke držal truhlu plnú pokladov. Moje žily pulzujú, čas sa zašmodrcháva ako pavučina. Miesto toho, aby som začala kričať, vdychnem vôňu jasného svetla a rozhodnem sa: Toto nebude len sen.
Kráčam s deťmi, ľahkosť na chodidlách, a on zíza do svojho mobilu ako do čarodejného skla. Deti navliekajú luxusné Nike, predavačka odkladá škatuľky, všetko plynie ako po masle.
Prepáčte, slečna poviem sladko, so slovensko-prívetivým úsmevom máte tieto modely v čísle 32 a 35?
Predavačka zneistie, oči ako ryby v studni.
Samozrejme. Pre?
Moje deti odpovedám a zvýšim hlas : Manžel to všetko zaplatí naraz, že, zlatko?
Bývalý dvihne pohľad, oči mu svietia ako lampióny na fašiangy. Hlava mu sa rozširuje ako balón.
Čo? šomre, ale deti už skúšajú tenisky, vyzerajú, že tancujú polku.
Áno, áno, on platí všetko poviem predavačke. Sme pomiešaná rodina, chápete? Toto sú jeho nevlastné deti, toto naše, on vždy hovorí, že ich treba rovnako obúvať, všakže, miláčik?
Bývalý sčervenie ako paprika od Trnavy. Otvorí ústa, predavačka už nosí škatule, ja žmurknem.
Sedia im úžasne, slečna. Berieme ich.
Vtedy, ako žirafa hľadajúca list, zbadať koralové tenisky na poličke. Moje. Farebné ako západ slnka.
Slečna, mohla by som aj tie koralové v 38? Poprosím.
Pre pani? spýta sa predavačka.
Áno, pre mňa poviem, obúvam si ich, celá rozžiarená. Jej, úplne sa hodia! A máte aj tie čierne elegantné, čo sa hodia na pracovnú poradu?
EŠTE? vydá zo seba bývalý, hlas mu znie, akoby sa dusil haluškami.
Zlatko, nebuď lakomý šepkám. Vieš, že potrebujem pohodlné tenisky do práce. A tie športové mám na výlety s deťmi do Sad Janka Kráľa. Hovorievam, že už nutne potrebujem nové.
Predavačka nič netuší, len si píše. Svet sa točí, čísla sypú z jej kalkulačky.
Takže spolu osem párov poviem predavačka, počíta na kalkulačke v eurách.
Vstávam, dám rýchlu pusu deťom, priblížim sa k bývalému.
Dobre, zlatko, musím ísť na ďalšie nákupy. Deti zostávajú s tebou, dobre? Potom mi ich privez domov.
A skôr, než stihne povedať hocičo, beriem tašky s teniskami svojich detí a vlastnými, kráčam ako kráľovná Slovenka cez snový východ.
Posledné, čo počujem, je hlas predavačky:
To bude 500 eur, v hotovosti alebo kartou, pán?
Na parkovisku prepuknem v smiech, zvuk sa miesi s mestom, s novými teniskami v taške a myšlienkou: Toto je nebeská spravodlivosť.
Večer, keď mi doručí deti (samozrejme, o polhodinu neskôr!), tvár má ublíženú aj vzdávajúcu sa. Nevlastné deti nikde.
To, čo si spravila, bolo začne.
Čo? preruším ho nevinným pohľadom. Že som sa postarala, aby aj TVOJE deti mali nové tenisky? Nemáš za čo, drahý. Je to len minimum.
Ticho, kývne hlavou.
Osem párov OSEM. A ty naozaj potrebuješ dvoje?
Nikdy nevieš, kedy sa ti zídu pohodlné tenisky, láska. Navyše, koľko mesiacov mi dlhuješ výživné? Ber to ako zálohu.
Ty si šialená.
Nie, len unavená poviem mu. To je rozdiel. Ale teraz mám výborné tenisky.
Otočí sa a odchádza, pri nastupovaní do auta mrmlá:
Osem párov bude to drahšie než platiť výživné
Presne tak, múdry, pomyslím si, zatváram dvere.
Deti pribehnú, objímajú ma šťastné s novými teniskami. Korálové obúvam na večernú snovú prechádzku po Bratislave cítim sa ako víla.
Konala som zle? Možno. Ľutujem? Ani na sekundu. A čo by si spravila ty, keby si bola v mojich snových topánkach?
