Pred týždňom opäť stretávam svoju prvú lásku na pohrebe jeho manželky a odvtedy mám pocit, že môj život je hore nohami. Mám štyridsať rokov, som rozvedená už dva roky a mám dve deti. Myslela som si, že všetko dôležité v láske som už zažila, že som všetky kapitoly uzavrela. Stačilo ho však vidieť znova, aby mi došlo, že niektoré príbehy sa nikdy úplne neuzavrú.
Keď sme boli spolu, mala som sedemnásť. On bol moja prvá naozajstná láska. Taká, čo človeku zaťaží hruď a núti ho písať listy a snívať o spoločnom živote. Moji rodičia ho však nikdy neprijali. Vraveli, že nedokončil školu, že je automechanik, že nemá žiadnu budúcnosť a ja si zaslúžim viac. Ten tlak bol taký silný, že som sa s ním nakoniec rozišla. Nie preto, že by som ho prestala ľúbiť, ale preto, že som sa cítila donútená. Krátko na to ma rodičia poslali študovať do Bratislavy a môj život sa zmenil.
Roky uplynuli. Vyštudovala som univerzitu, vydala som sa, porodila dve deti, založila rodinu. Navonok to vyzeralo ideálne, ale manželstvo nám nevyšlo a rozviedli sme sa. Pred nejakým časom som sa s deťmi presťahovala späť do rodnej dediny pri Nitre. Začala som sa stretávať so spolužiakmi, so susedmi, so starými známymi ale nikdy nie s ním. Na neho som sa nikdy nevyzvedala. Neviem, či zo strachu, z úcty, alebo preto, že som tušila, že rozrýpanie tejto spomienky by mohlo bolieť.
Až pred týždňom. Ozvala sa mi kamarátka: Vieš o ňom niečo? Najskôr som nerozumela. Potom mi povedala, že jeho manželka zomrela a že známi zbierajú peniaze na kvety a pripravujú hudobnú rozlúčku. Spýtala sa, či chcem prispieť a či prídem na pohreb. Pozerala som na telefón niekoľko minút, nevedela som, čo odpovedať.
Šla som na pohreb. Ani neviem prečo jednoducho som mala pocit, že musím. Keď som ho uvidela stáť pri rakve, s utrápenou tvárou a červenými očami, pocítila som niečo silné, čo ma zabolelo. Už nebol sedemnásťročný chalan, ale stále to bol on. Pozreli sme sa na seba z diaľky. Neobjali sme sa. Nehovorili sme spolu. Vymenili sme si len pohľad a to stačilo na to, aby sa vo mne všetko prevrátilo.
Odvtedy na neho nedokážem prestať myslieť. Na to, čím sme boli. Na to, čo nám nebolo dopriate. Na to, aký by asi bol môj život, keby som bola menej poslušná. Cítim výčitky, že toto všetko prežívam práve v čase jeho žiaľu. Nechcem sa priblížiť, nechcem v ňom vyvolať neistotu, nechcem do ničoho zasahovať. Nemáme žiadny kontakt na sociálnych sieťach. Nerozprávali sme sa. Všetko sa deje len v mojej hlave a v srdci.
A tak tu stojím štyridsaťročná, s dvoma deťmi, so životom relatívne v poriadku a zrazu sa cítim ako to sedemnásťročné dievča, ktoré sa prvýkrát zamilovalo. Netuším, či je to nostalgia, smútok za tým, čo nikdy nebolo, alebo je normálne, že v človeku prvá láska prebúdza veci, ktoré považoval za dávno pochované.
Čo si o tom myslíte? Potrebujem radu…
