Slečna, posaďte si dieťa na kolená, okríkol ma veľká žena v päťdesiatke. Mimochodom, pre svojho syna som kúpila samostatnú autobusovú sedačku a zaplatila som za ňu 80 eur.
V ten deň som brala svojho syna Jakuba k jeho starej mame. V našej rodine je Jakub veľkým chlapcom, hoci má len päť rokov, ale všetci ho vnímajú ako školáka. Navyše, každý v našej rodine s ním zaobchádza ako s dospelým. Preto mu kupujeme vlastnú sedačku v autobusoch, správa sa slušne a je dosť vysoký aj ťažký, držať ho na rukách by bolo nemožné. Bolo by to nepohodlné aj pre nás, a okrem toho, mohol by svojimi topánkami ušpiniť ostatných cestujúcich, keby sedel na mojich kolenách. Takže je najlepšie, keď sedí samostatne.
Jakub sedel pri okne a ja na sedačke vedľa neho. Vybrali sme si miesta vpredu, aby sme mohli ľahko vystúpiť, museli sme vystúpiť pred ostatnými pasažiermi. Vysvetlila som vodičovi, že som kúpila lístok aj pre dieťa, aby tam nedával ďalšieho cestujúceho.
Vyrazili sme z Bratislavy do Nitry. Po ceste autobus zastavila zavalitá pani. Za nami bolo ešte zopár voľných miest, tak vodič zastavil. Keď táto žena nastúpila (inak sa to nedá povedať), autobus sa trochu zakolísal a ostatní cestujúci ticho sledovali, ako sa prediera do kabíny. Keď sa usadila a zabuchla dvere, všetci počuli vodičovo rezignované povzdychnutie. Autobus sa pohol a žena sa začala tlačiť bližšie k sedadlám cestujúcich.
Slečna, posaďte si dieťa na kolená, zavelila opäť. Vysvetlila som jej, že som za sedačku pre Jakuba zaplatila a nebudem ho mať na kolenách. Vodič sa ma zastal a povedal, že vpredu je viac voľných miest, kde sa môže posadiť. Avšak žena drzo mrmlala, že jej majú uvoľniť miesto, lebo je vraj jednoduchšie, keď sa presunieme my. Navyše, pravidelne jazdí týmto autobusom a vždy sedí pri okne.
Neustúpila som, autobus naberal rýchlosť a žena sa stále motala vedľa nás, odmietala ísť dozadu. Bola som vnútri rozhorčená, no nechcela som vytvárať hádku pred synom. Začali sme si s Jakubom rozprávať, aby sme sa odpútali od nepríjemnej situácie. Ženu moje pokojné správanie vytočilo ešte viac a zvolala: No, rýchlo daj dieťa bokom a pustite ma, nerozumiete?! Odpovedala som pokojne, že mu miesto neprepustím. Jakub je už veľký a sedačku som mu kúpila. A keď sme prišli skôr, obsadili sme tie miesta, ktoré sme chceli. Lístky tu nie sú zasedené.
Vodič sa nedal vyrušiť, bolo jasné, že už zažil podobné situácie. Ostatní cestujúci spočiatku nevenovali pozornosť, niektorí počúvali hudbu, iní spali. Postupne však začali radiť: Pani, posadte sa na voľné miesto. Prosím, nekričte, nie ste doma. Žena tvrdila, že dopredu nemôže ísť kvôli veľkosti. Všetci však videli, že robí scény z principu veľmi túžila po našom mieste.
V autobuse vznikla menšia vrava. Potom sa však udeje niečo neočakávané. Vodič zastavil autobus, vystúpil spoza volantu, vybral ženine tašky von, a potom ju slušne vyviedol z autobusu. Zmätená a rozhorčená žena ani nestihla zareagovať, vodič sa vrátil za volant a autobus sa rozbehol. V kabíne zavládlo ticho. Spontánne sme sa všetci zložili, aby sme vodičovi kompenzovali stratené peniaze za túto cestujúcu. Keď sme dorazili do Nitry, podali sme mu peniaze a vodič sa so širokým úsmevom poďakoval s tým, že nechce viac tu pani vo svojom autobuse, lebo neustále robí problémy a háda sa s každým.
Z celej cesty som si uvedomila, že rešpekt k cudzím potrebám a zdravá komunikácia sú dôležité svet je pokojnejší, keď každý dodržuje pravidlá a nevnucuje svoju vôľu iným. Vždy stojí za to chrániť svoje hranice, no zároveň si zachovať slušnosť a rozvahu.
