Dievča, čo tu robíš? Aké bábätko to držíš v náručí?

Без категорії

Author Vase StastieReading 3 minViews 26Published by 07.03.2026

Nikdy som nebola puntičkárska mama. Môj syn Juraj sa učil dobre, pomáhal mi, bol slušný a príkladný chlapec. Keď mi oznámil, že ide pracovať do Bratislavy, pocítila som číru úzkosť. Nechcela som byť sama.

A čo Lucia? spýtala som sa ho na jeho priateľku.
Rozišli sme sa.

Zostala som prekvapená, veď som čakala svadbu, tak krásne sa k sebe hodili. Bolo mi ľúto, že to tak smutne skončilo, ale do ich vecí som sa neplietla.

Juraj odišiel do hlavného mesta. Pravidelne sme sa počuli. Našiel si prácu, priateľov a o chvíľu aj novú lásku. Neostávalo mi nič iné len čakať, kedy ju spoznám. Ale Juraj sa neponáhľal. Tak som si adoptovala mačiatko a venovala sa mu.

Raz cestou z práce domov, v hmle a úzkosti večera, som začula šepot: Ahoj!

Zdvihla som zrak a v tieni videla obrys Lucie s bábätkom v náručí.
Dieťa, čo tu robíš? Čo je to za bábätko?
Možno ma odsúdite, ale je to vaša vnučka. Báli sme sa s Jurajom, keď sme sa rozišli dosť zle, a nevedela som, ako mu povedať, že čakám dieťa. Vrátila som sa k mame, ale tá pred mesiacom zomrela. Nemám nikoho. Tak som prišla za vami.
A čo chceš robiť?
Asi pôjde malá do domova… Nemám kam ísť. Prišla som iba s prosbou… Keby sa mi niečo stalo, môžete navštevovať vnučku, prosím.
Nezmysly. Budeme ju vychovávať spolu. Poď dnu, domov.

A tak som si vzala Luciu aj jej dcérku k sebe. Dievčatko bolo Jurajovi podobné ako vajce vajcu, nepochybovala som. Lucia mi pomáhala v domácnosti, ja som zarábala žili sme si celkom dobre. A potom zavolal Juraj, že príde domov. Nepovedal, či príde sám alebo nie.

Keď dorazil, práve som krmila malú.
No pozrime, akú tu máme princeznú!
Syn môj, to je tvoja dcéra.
Naozaj? Ale ani ja nie som sám, povedal, a doniesol kolísku do bytu.
A ktože je toto?
To je môj syn. Jeho mama zomrela pri pôrode. Nemohol som ho opustiť.

Lucia vyšla na chodbu a dlho sa na Juraja pozerala. Celý večer sa spolu rozprávali, ja som sa im nestarala do rečí. Ale hlavné je, že o rok bola svadba a deti vyrastali v úplnej rodine.

Dnes už môj syn stavia veľký dom, aby sme sa všetci zmestili z malého paneláku. A pošuškám vám jedno tajomstvo čoskoro budem mať už treté vnúča. Aké šťastie!

Додати коментар

Dievča, čo tu robíš? Aké bábätko to držíš v náručí?

Voľba „A Fero je, ako vidím, statočne ženatý…“ – vzdychla Svetlana, sediac na lavičke v parčíku a zvierajúc v dlani papier s odporúčaním na zákrok. Spolubývajúce na internáte jej závideli, keď ju vídali v spoločnosti tmavovlasého, modrookého fešáka s dokonale oholenou tvárou – vraveli, že má šťastie na galantného džentlmena. Závidieť však napokon nebolo čo. Svetlana sa zachvela spomienkou na prvé a posledné stretnutie s Ferovou manželkou – tá si ju odchytila pred bránou fabriky, aby jej bez servítky vysvetlila, čo a ako. – Takže ty si tá Svetlana, však? – začala žena. – A vy ste kto? – preľaknuto sa spýtala Svetlana, neisto pod pohľadom vysokej, štíhlej blondíny so striebornosivými vlasmi. – Volám sa Oľga – manželka Fedora Mizinčáka. – Prosím? – Počuješ správne! – Ďalšia jednoduchá husička, – povedala Oľga pokojne, – koľko vás je, čo si myslíte, že ulovíte šťastie niekoho iného? – Čo si to dovoľujete? – Skôr by som sa spýtala: čo si to dovoľuješ TY? Ja som jeho žena a videla som ťa s mojím mužom. Namiesto toho, aby si sa hanbila a ospravedlnila, ešte tu vystrkuješ rožky… Ale to vedia len slušní ľudia, čo, ty očividne nebudeš ten prípad. Fedo mal takých ako ty… na prstoch rúk a nôh by som ich nespočítala. Spustila si sa so ženatým pánom, hanbi sa! Pre neho si len malé rozptýlenie, uži si a zabudni, tak to má on rád. Ani sa k nám nepleť. A máme dve dcéry, inak, chceš vidieť fotku? – Oľga jej pod nos strčila rodinnú fotku. – Tu! Dôkaz veľkej a čistej lásky. To sme boli v Poprade pred dvoma mesiacmi… – Čo odo mňa vlastne chcete? Starajte sa o svojho muža sama. – Aj budem, neboj. Nedávno nastúpil na fabriku, dobrý plat a hneď do našich životov vlezieš ty. Daj tomu pokoj dobrovoľne. Never jeho sľubom, Fedo sa rozvádzať nechystá. Je len otázka času, kým ťa pustí k vode. Koľko máš rokov? Tridsať? – Dvadsaťpäť! – urazene vyhŕkla Svetlana. – Presne tak. Ešte máš čas vydať sa, porodiť deti. Fera nechaj na pokoji. Viac Svetlana Oľgu počúvať nevydržala a ledva sa po vlastných odšuchtala preč od manželky svojho milého, ktorá jej v jedinej chvíli rozbila všetky ružové predstavy o budúcnosti. – Zradca… – šepla, so slzami v očiach, no nedovolila si na ulici ukázať slabosť. Nechcela, aby sa to po fabrike rozchyrovalo. Večer prišiel Fero s kyticou ako by sa nič nestalo – Svetlana ho s napuchnutými očami vyhodila. Prisahal, že s manželkou už dávno nič nemá, že sa rozvedú. Neverila mu. Dva týždne sa spamätávala. Fedo sa viac neukázal; len vždy odvracal zrak, keď sa stretli. Ale smola nechodí sama… Za ranné nevoľnosti a závrate vinila nervy, no čoskoro sa dozvedela krutý ortieľ: „Šesť týždňov…“ Stať sa slobodnou mamičkou – tej predstavy sa Svetla zľakla. Mala pocit, že všetci vedia a súdiac ju, lebo naletela mužovi, ktorého vlastne ani nepoznala. Fedi nespoznala pravdu hneď – čo mala robiť, pýtať si občiansky na prvom rande? Prsteň na Fedorovej ruke nebol. Až neskôr si uvedomila, ako ju zmiatlo, keď trval na utajení ich „vzťahu“ v práci. Bol podvodník a kvôli jej nevedomosti jej nebolo o nič ľahšie; navyše sa začali šíriť klebety o výstupe Oľgy pred fabrikou. – Som tehotná. – povedala mu na obednej pauze. – Zaplatím, len to daj preč. – zamrmlal Fedo. Na druhý deň podal výpoveď a zmizol z jej života. Svetlana vedela, že nesmie otáľať… Napriek varovaniam lekárky si vzala odporúčanie na „zákrok“. A tak sedí na lavičke a zviera papier, akoby mala stratiť poslednú oporu… – Súrne niekam idete? – prihovoril sa jej mladík v obleku s pugetom bordových chryzantém, celkom nečakane si prisadol k nej na lavičku. – Čo? – pozrela naňho ubitými očami. – Hodinky vám idú napred. – zasmial sa, ukazujúc na jej hodinky. – Vždy idú o desať minút dopredu… Už ich neviem nastaviť. – Krásne počasie, však? Skutočné babie leto. Mama mi vždy hovorí, že práve v takéto teplé dni spravila v živote dobré rozhodnutie a nikdy to neoľutovala. Máte aj vy v živote takú chvíľu? – rozrozprával sa cudzí chalan, spadol jej do života ako blesk z jasného neba. – Moja mama je úžasná! – ukázal palec. – Jej vďačím za všetko. – A otec? – vyhŕklo Svetlane. – O ňom sa u nás nehovorí. Viem, že mame to nie je príjemné… Ale nevadí. Vraciam sa zo skúšobného pohovoru. Vybrali mňa spomedzi desiatich uchádzačov do špičkovej firmy, a to nemám ani prax. Ťažko tomu uveriť… Prvú výplatu miniem na dovolenku pre maminku – pri mori ešte nikdy nebola. Vy ste boli? – Nie. – zahľadela sa Svetlana na jeho hrdý bordový kravát. Chalan žiaril od šťastia. – Dar od mamy – pochválil láskyplne, až sa jej pohľad roztopil. – Asi vás už nudím… No tak veľmi som sa chcel s niekým o radosť podeliť, vy ste smutná… Myslel som, že potrebujete spoločnosť. Svetlana len zavrtela hlavou – bol jej zvláštne blízky. Vyrušil jej tmavé myšlienky; jeho láska k mame bola úprimná a dojímavá. „Taká verná láska! – pomyslela si, – Šťastná je jeho mama… Keby som mala takého syna ja…“ – Tak už idem. Mamka čaká! Nedajte sa pohnáňať časom! – zasmial sa ešte. – Prosím? – Myslím vaše hodinky… – Aha. – usmiala sa jemne. Keď zmizol za rohom, Svetlana vytiahla odporúčanie, ktoré pred chvíľou tak kŕčovito zvierala… Roztrhala ho na kúsočky. Ešte dlho sedela v žiari jesenného slnka a dýchala vôňu listov. Na duši jej zostalo ľahko a teplo po tom cudzincovi, ktorý sa tak podobal niekomu blízkemu. Nie je sama. Tá pani vychovala syna sama, dokázala to. Škoda, že sa nespýtala na meno… Ale to už nie je podstatné. Vybrala si. *** O dvadsaťtri rokov neskôr… – Mami, meškám! – stál pred zrkadlom Stanko; mama mu dôsledne uťahovala nový bordový kravát na dôležitý pracovný pohovor. – Možno to ani nemá cenu… – Je to pre šťastie, verte mi, všetko bude dobré. Určite ťa zoberú… No, teraz si fešák! – usmialal sa Svetlana, odstúpila obdivovať syna. – Som nervózny, čo ak… – To je tvoje miesto. Neboj sa, odpovedz jasne a nezabudni sa usmiať. Si neodolateľný. – Dobre, mami – Stanko dal mame bozk na líce a vybehol von. Svetlana ho sledovala z okna – jej milovaný syn vykračoval ku zastávke. A vtom ju akoby bodlo elektrinou… Kde toto už videla? Ten mladík v parčíku, pred viac než dvadsiatimi rokmi… Stanko v obleku jej ho teraz tak pripomenul… Roky na tú chvíľu zabudla, a predsa… V pamäti náhle ožil zabudnutý okamih. Naozaj jej vtedy osud dovolil nahliadnuť na syna, ktorého chcela vzdať (aké kruté slovo), poslal signál, aby si vybrala správne a nasmeroval jej život? Prečo vtedy neprehodila viac slov, keď boli skoro rovesníci, prečo sa nespýtala na jeho maminku? Ale veď už to vlastne nie je dôležité… Všetko dopadlo úžasne… Poobede sa Stanko vrátil s obrovskou kyticou bordových chryzantém, ladiacou ku kraváte – a oznámil mame, že ho prijali. A ešte sľúbil, že ju vezme k moru. Nikdy tam predsa nebola. Nadišiel čas, keď sa postará on o milovanú mamu – pre ňu by aj hory preniesol, rieku obrátil späť. Takého syna má Svetlana. A hoc boli roky ťažké, vždy jej bolo ľahšie, keď sa k nemu túlila. Všetko zvládli, prekonali, nevzdali to. Svetlana nikdy, ani na sekundu, neľutovala, že porodila. Vybrala si správne. Tak to má byť!