Pred tromi mesiacmi sa môj život zmenil spôsobom, ktorý by som si nikdy nevedela predstaviť. Mala som všetko milujúceho manžela, dcérku, psa. A zrazu, jedného dňa, mi môj muž povedal, že stretol niekoho iného a odchádza za ňou. Nemohla som s tým nič urobiť, tak som prijala situáciu presne takú, aká bola.
V tej chvíli som pochopila, že ma čakajú ťažké časy. Budem sa musieť postarať sama o seba aj o dcéru, a s mojím nízkym platom to nebolo jednoduché. Raz, koncom novembra, keď som uspala dcérku a išla som von vyvenčiť psa, stretla som jednu ženu.
Počasie bolo typicky novembrové chladné, vlhké a daždivé. Tá žena sedela sama na lavičke, bola už očividne staršia. Vedľa nej stála veľká taška. Mrzla, takže som sa k nej priblížila a spýtala som sa, či jej môžem nejako pomôcť.
Pozrela na mňa unavenými očami a povedala, že ju vyhodili z bytu. Bolo mi jej veľmi ľúto, preto som ju pozvala do svojho panelákového bytu v Petržalke. Doma som jej podala teplú deku, spravila som voňavý lipový čaj a naliala jej večeru.
Vyplynulo, že sa volá Etela a sama mi chcela rozpovedať svoj príbeh.
Nová známa mala dcéru, ktorú vychovávala sama jej manžel zomrel ešte dávno. Etela sa pre svoju dcéru obetovala, nepoznala oddych, len aby jej zabezpečila všetko, čo mohla. Pracovala do úmoru; no práve pre to, že bola stále v robote, dcéra jej to nikdy nevedela oceniť.
Dcéra nikdy nepracovala, roky žila len z maminých peňazí, a teraz, keď mala už 35 rokov, vraj kvôli matke nemohla začať vlastný život. Vraj, lebo bývali spolu v malom jednoizbovom byte v Ružinove, nemohla sa kvôli tomu vydať. Povedala jej, aby sa zbalila a odišla k rodine na dedinu, lebo vraj jej len zavadzia.
Nechala som v tú noc Etelu prespať na gauči.
Ráno sa chcela vytratiť, ale ponúkla som jej, nech ostane s nami. Neváhala som ani chvíľu prosto som jej verila. Ja som odchádzala do práce, a Etela sa starala o dcérku a venčila psa, ktorý sa volal Tomík. Prijala túto možnosť s vďačnosťou, až som sa čudovala tej dôvere.
Vyšlo najavo, že Etela má starú chalupu za Modrou, starú dedinskú drevenicu ale bola bez kúrenia. Priateľstvo, čo medzi nami vzniklo, bolo krásne. Etela mi nahradila mamu. Dcérka si ju nadovšetko zamilovala, volala ju babička a nosila jej kresby.
A potom sme raz všetci spolu išli na jej chalupu. Bola nádherná, dobre udržiavaná, obklopená hustým borovicovým lesom. Za plotom sa trblietal rybník, kde sa dalo v lete člnkovať. Očarená som stála pri okne a vdychovala vôňu smrekového lesa a údeného dreva.
Vtedy k nám prišiel Etelin sused, pán Karásek. Keď počul, čo sa stalo, povedal, že miestni chlapi jej postavia novú pec a bude môcť zasa doma variť fazuľovú polievku a zohriať sa v zime.
Etela mala v živote smolu aj šťastie stretla ľudí, ktorí jej nezištne podali ruku, keď to najviac potrebovala. Zamilovali sme si túto ženu, prosili sme ju, nech býva s nami, pomáha nám v meste a cez leto chodíme všetci na chalupu. Súhlasila s úsmevom.
Tak sme obe niečo stratili pôvodnú rodinu no našli sme si novú. Boli sme šťastné a v snoch sa nám každú noc v Petržalke mihal rybník, tmavé lesy a vôňa chleba, čo sa u Etely vždy pečie v novom kameninovom peci za štekotu Tomíka. A všetci sme mali pocit, že sme doma.
