Pred rokom som zostala sama. Po manželovom pohrebe som sa postupne spamätala a uvedomila som si, že okrem samoty mám ešte jeden veľký problém. Začali mi katastrofálne chýbať peniaze. Žijem veľmi skromne, nedovolím si nič navyše, ale aj tak občas prídu výdavky, s ktorými som nerátala na lieky či návštevy lekárov.
S manželom sme vychovali dve deti a vždy sme sa im snažili pomáhať, dalo by sa povedať, že im sme dávali každé euro navyše. Veľká časť peňazí, čo sme mali na domáce potreby, často skončila v rodinách našich detí kvôli ich potrebám. Netuším, koľko mi osud ešte pridelí, každopádne môj byt zdedia syn a dcéra, ak sa nerozhodnem inak v záveti, čo však nemám v úmysle meniť. Obaja sú vzdelaní ľudia, vedia dobre, akú hodnotu má nehnuteľnosť a akú perspektívu má dedičstvo bytu.
Niekoľkokrát som sa snažila deťom naznačiť, že mám problém vyjsť s peniazmi. Keby aspoň prebrali úhradu rastúcich zálohových platieb za energie, nemusela by som riešiť, odkiaľ vezmem peniaze do ďalšieho dôchodku. Dcéra však len predstierala, že nerozumie, čo jej hovorím, a u syna všetky peniaze riadi jeho manželka, takže moje náznaky a žiadosti zostali bez odozvy.
Pritom zhruba viem, koľko môj syn aj dcéra zarábajú. Teším sa, že si môžu dovoliť autá, dovolenkové zájazdy, že vnúčatá majú vždy nejaké peniaze na drobnosti. Keď vidím, ako ľahko míňajú čiastky, ktoré sa vyrovnajú mojej mesačnej penzii, neviem sa zbaviť pocitu, či sme ich vychovali až príliš ľahostajné. Ako je možné, že im nevadí, že žijem doslova z ruky do úst a nechcú mi nijako pomôcť? Veď my sme s manželom boli pre nich vždy dobrým príkladom pravidelne sme chodili k starým rodičom s taškami plnými jedla, kupovali im lieky aj platili doktora.
Kamarátka mi navrhla, aby som sa presťahovala k synovi alebo dcére, ani sa ich nevypytovala, a byt prenajala. Takéto riešenie sa mi vôbec nepáči, ale očividne na to raz budem nútená pristúpiť, ak ďalší rozhovor s deťmi nič nezmení. S mojím dôchodkom sa jednoducho nedá vyžiť a všetky úspory už padli na potreby mojich detí…
