Predstav si, konečne som vo svojich tridsiatich rokoch splnila sen a kúpila si vlastný dvojizbový byt v Bratislave. Bývam v ňom sama, a úprimne, ešte som nenašla toho pravého muža, s ktorým by som ho mohla zdieľať. Vieš, občas mám pocit, že práve ten byt je dôvodom, prečo sa mi v láske akosi nedarí. Akoby je dnes ťažké byť nezávislou a pritom zostať jemnou a ženskou.
Ak by som mala všetkých mojich nápadníkov rozdeliť, vznikli by z toho dve skupiny:
Prvá: Ty máš vlastný byt? Výborne, sťahujem sa k tebe, nemusím si s ničím lámať hlavu. Títo muži ani len netúžia niečo budovať sami mám kde bývať, môj mesačný plat je fajn, som zabezpečená, tak na čo by sa snažili? Auto netreba, keď mám svoje, deti kľudne tiež, však byt máme, nič zvláštne nám nechýba. Taký chlap odo mňa skôr očakáva, že ho budem živiť, rozmaznávať a starať sa oňho, len aby mi neutiekol. A úprimne? Radšej si za tie peniaze a ten čas kúpim mačku a venujem sa tomu, čo ma baví.
Druhá skupina a tá je ešte lepšia: Ty máš svoj byt? Ja predsa žijem s rodičmi, alebo pôjdem na chalupu. Predajme tvoj byt a kúpme si niečo spolu. To je moja obľúbená formulka! Sranda, koľko som musela makať na ten svoj byt, koľko som už splatila banke a on to chce všetko predať a začať niekoľkoročnú hypotéku nanovo. A keď už aj na tú hypotéku mám, ten dotyčný mi sľubuje, že pomôže, ako bude vedieť, veď keď mám dobrý príjem, nejako to zvládnem. A čo ak budem mať dieťa? Veď ešte splácame úver, a potom keď už budeme môcť nejaké dieťa, tak medzičasom mám štyridsať. Hlavne, aby pána manžela nikdy nič nebolelo a žil si vo svojom pohodlíčku.
Nie že by som bola pesimistka, ale čím ďalej, tým viac mám pocit, že zobrať si trojročné dieťa z detského domova by bolo asi jednoduchšie, ako nájsť chlapa, ktorý sa nebý zvádzať zodpovednosti. A ak by som sa aj vydala, asi by som všetko musela aj tak ťahať sama, starať sa o domácnosť, deti, pracovať, a navyše sa možno ešte aj sama milovať. Vieš čo, potom to naozaj nemá význam.
Momentálne som pani svojho bytu aj svojho života. Mám krásne prerobené, mám tam dosť miesta na všetky moje veci a záľuby. Jasné, že mi niekedy chýba rodina, blízky človek, ale realita mi to často rýchlo pripomenie a moj sen sa rozplynie. Poviem ti príklad z nedávna, ktorý mi tiež otvoril oči.
Začala som si písať s jedným chalanom, povedzme, že sa volal Martin. Obaja sme cítili sympatie, stretli sme sa u mňa, pustili si film. Dostali sme chuť na pizzu a rozmýšľala som, či aspoň toto vybaví on. No zobral odo mňa dvadsať eur na pizzu, šiel po kuriéra k výťahu a doniesol ju hotovú. Všetko zaplatil z mojich (možno vopred pripravených) peňazí. Tu sa to aj celé skončilo žiadna ďalšia sympatia, ani konverzácia.
Možno si za to môžem sama. Kamošky mi vravia, že som mu tie peniaze na pizzu ani nemala dávať. Bola som iba zvedavá, či odmietne, ale jemu to bolo jedno. O peniaze mi nešlo, je to malá suma. Ale nejde o peniazeOdvtedy mám pri dverách pre istotu vždy aspoň dve pizze v mrazničke a pri každom novom stretnutí s chlapom odkladám do vázy dvadsaťeurovku na pripravenosť aj na pripomenutie, že vlastnú hodnotu si nesmiem zamieňať za lacné gestá. Občas ma mrzí, že som nenašla niečo jednoduchšie, niekoho ochotného niesť so mnou aspoň polovicu váhy. Ale zatiaľ som sa naučila, že môj byt je viac než len miesto na život: je to priestor, kde sa nemusím báť byť sama sebou, kde každý deň začína aj končí rovnako s pokojom, aký mi žiadny muž zatiaľ neponúkol.
Vieš čo je na tom všetkom najlepšie? S každým ďalším ráno v mojom byte si čoraz viac uvedomujem, že jedinú lásku, ktorú naozaj potrebujem, je láska k sebe. A keď sa jedného dňa nejaký chlap naučí objednať pizzu z vlastného, možno mu otvorím nielen dvere, ale konečne aj srdce. Dovtedy však, s mojím bytom a nohami pod vlastným stolom, je mi tu výnimočne dobre.
