Denník, 24. máj
Dnes sa mi prihodilo niečo, čo mi zostane v pamäti na celý život. Bývam v malej obci pri Banskej Štiavnici, kde sa všetci poznáme a máme blízko k prírode aj zvieratám. Ráno som šla na lúku pozrieť stádo dobytka, keď som začula zvláštne múkanie kravy. Niečo na tom zvuku bolo plné úzkosti. Susedia Janka, Mirka a Jožo zareagovali rovnako všetci sme sa rýchlo vybrali za hlasom.
Pristúpili sme bližšie a videli sme, že teľa, malý Filip, je uväznené v betónovom bloku na okraji nášho staveniska. Matka Stela bezmocne chodila okolo a pokúšala sa upútať našu pozornosť. Najskôr sme vôbec nerozumeli, čo nám chce povedať, až keď sa priblížila tesne k elektrickému plotu a úplne vyčerpaná odpadla, pochopili sme, že sa snaží viesť nás k svojmu mláďaťu.
Keď sme to zistili, Janko zbehol po páčidlá, Mirka doniesla deky a Jožo zavolal do miestneho spolku ochrancov zvierat. Sila nás, obyčajných ľudí, sa ukázala spojili sme sa a po niekoľkých minútach opatrného úsilia sme Filipa dostali von z betónu. Boli sme všetci unavení, ale nado mnou prevládal pocit radosti a úľavy.
Filipa vzali v dodávke do útulku v Zvolene. Tam sa o neho dobre postarajú a môže sa znova hrať s ostatnými teliatkami na zelenej lúke, kým jeho mama bude o kúsok pokojnejšia. Nikdy si nemyslela, že sa jej mláďa tak rýchlo dostane späť do bezpečia.
Keď som sa dnes večer pozrela na blankytný západ slnka nad Štiavnickými vrchmi, cítila som zvláštnu spokojnosť. Dobytek má u nás v dedine miesto nielen v stajni, ale aj v srdci každého z nás. Filipova vôľa byť so svojou mamou a naša ochota pomáhať mi ukázali, ako veľmi záleží na spolupatričnosti. V takýchto chvíľach sa cítim hrdá, že som Slovenka, a že ľudskosť stále pretrváva.
