8. marec
Dnes som dlho premýšľal o tom, čo sa stalo v našej rodine. Môj príbeh sa začal v malej bratislavskej pôrodnici, kde sa moja manželka Zuzana naozaj natrápila pri pôrode našej dcéry. Lekári jej potom načisto povedali, že druhé dieťa už mať nebude môcť. Keď som sa to dozvedel, asi som to nedokázal uniesť. Začal som byť odmeraný, akoby som sa vzdialil nielen od nej, ale aj od domova. Pol roka sme žili vedľa seba ako cudzinci. Hanbím sa to napísať mal som pomer s inou ženou. A ona otehotnela. Čakala dvojičky. V tej chvíli som neváhal a Zuzanu spolu s našou malou dcérkou som nechal samé. Stal som sa človekom, ktorého by som predtým nemal rád. Zuzana mala všetko na pleciach výchovu, prácu, starosti.
Naša dcéra Dorota bola od malého dievčaťa neskutočne zvedavá a veselá. Do školy chodila rada, hrala sa s ostatnými deťmi na ihrisku na Drieňovej. Mala záľubu v bábikách kládla ich dovedna do kruhu a hrala sa na pani učiteľku. Zuzana žila pre tie chvíle s dcérou. Veľa rozprávali, učili sa spolu.
Dorota bola medzi spolužiakmi obľúbená, často sa k nej obracali pre radu či pomoc. Bola takou malou šéfkou triedy. Keď vyrástla, začala chodiť s chlapcom, ktorý bol podľa Zuzany trochu čudný. Jeho záľuby sa točili len okolo festivalov a mládežníckych akcií v meste. Dorota hrávala na bicie, jej frajer na gitaru, a čoskoro založili kapelu. Najprv len pre radosť, postupne začali koncertovať aj po celom Slovensku Nitru, Trnavu, Žilinu. Obaja žili bezstarostne a na nič sa neviazali.
Roky plynuli a Zuzana sa čoraz viac obávala, či sa ešte niekedy dočká vnúčat. Dorota mala už 29 rokov.
Dcéra moja, už by bolo na čase rozmýšľať nad dieťaťom, zaškrípala raz Zuzana.
Mami, naozaj chceš, aby som bola ako tvoja sestra? Má štyri deti a okrem nich nevidí nič. To je asi život? Variť, upratovať a celý deň sa točiť okolo detí.
Ale nemusíš byť ako teta. Stačí mať jedno dieťa, veď nikto nechce, aby si zabudla na seba.
Mami, už sa musíš zmieriť, že deti mať nechceme. A ak by sa niečo zmenilo, radšej si nejaké osvojíme z detského domova.
Ale veď najlepšie je vlastné, krv nie je voda. Skús ešte o tom pouvažovať, prosím.
Prosím ťa, nevracajme sa k tejto téme, mami.
Nakoniec sa Dorota rozhodla, že mame povie pravdu. Možno časom nájde odpovede, ktoré jej dnes chýbajú.
Dnešný zápis píšem so zvláštnym smútkom v srdci. Život je často iný, než ako si ho vysnívame, a veci, ktoré sa zdajú byť zlé, môžu nakoniec priniesť nečakané ponaučenie. Sám viem, že rodina je viac než len krvné puto je to porozumenie, trpezlivosť a podpora v ťažkých chvíľach. Dúfam, že tieto cnosti predám svojej dcére, aj keď si vyberie inú cestu, akú som jej predstavoval.
