Pred mnohými rokmi som sa dozvedela niečo, čo by ma ani len nenapadlo. Kráčala som po Hlavnej ulici v Prešove, keď som náhodou stretla spolužiačku zo základnej školy, ktorú som nevidela celé roky. Pozdravili sme sa, chvíľu sme prehodili pár slov a zamenili si novinky. Pri reči len tak poznamenala, že dnes pracuje ako zdravotná sestra v domove dôchodcov v jednej neďalekej dedine. Povedala som jej, aké je to pekné, že to musí byť náročná, ale záslužná práca. Vtom zrazu spomenula:
Vieš, ja tam vždy posledný piatok v mesiaci stretávam tvoju mamu.
V tej chvíli som zamrzla. Spýtala som sa jej, čo tam mama robí, a ona mi odpovedala tak samozrejme, akoby šlo o úplnú banalitu:
To si nevedela? Nosí pochúťky všetkým babkám a dedkom. Každý mesiac, bez výnimky. Je to veľmi pekné a nezištné.
Nevedela som, čo mám na to povedať. Hanbila som sa priznať, že som o tom nemala ani potuchy. Moja spolužiačka si najprv myslela, že si z nej uťahujem, ale keď videla môj výraz, dodala:
Tvoja mama je veľmi skromná. Príde, pozdraví, všetko odovzdá a ticho odíde.
Hneď, ako som večer prišla domov, spýtala som sa mamy rovno na rovinu:
Mami, prečo si mi nikdy nepovedala, že každý mesiac chodíš do domova dôchodcov?
Práve zametala kuchyňu a ani sa veľmi nezastavila:
A načo by som ti to hovorila?
No nevzdala som sa:
Pretože je to obdivuhodné, pretože je to dôležité
Odložila metlu, uprela na mňa vážny pohľad a pokojne povedala:
Myslím si, že dobré skutky sa nemajú vystavovať. Robíš ich jednoducho preto, že chceš. Boh to vidí to mi stačí.
Porozprávala mi, že pred dvoma rokmi, keď jej blízka priateľka zomrela, cítila potrebu spraviť niečo dobré pre druhých. Raz šla okolo domu dôchodcov, uvidela pred ním sedieť pár starých ľudí a rozhodla sa vojsť. Poradila sa so sociálnou pracovníčkou, čo vlastne potrebujú.
Odvtedy vždy posledný piatok v mesiaci nakúpi džúsy, drobné koláče, keksy alebo niečo sladké a donesie im ich. Občas, keď to financiálne vyjde, kúpi aj vlhčené utierky či toaletné potreby podľa toho, ako je na tom s peniazmi ten mesiac.
Povedala mi, že do toho nechcela nikoho zaťahovať. Nechcela, aby si ľudia mysleli, že hľadá uznanie alebo pozornosť. Radšej to robí potichu, po svojom.
Keď chceš skutočne pomôcť, pomôžeš. Nemusíš to vytrubovať. Ja viem, čo robím, a to mi stačí, dohovorila, kým odnášala zo stola večerné taniere.
Celú noc som na to nemohla prestať myslieť. Moja mamka jednoduchá, skromná žena, ktorá si často všeličo odoprie každý mesiac poteší starých ľudí, ktorých inak nikto nenavštevuje. Cítila som hrdosť, ale aj zvláštnu clivotu, že to všetko niesla potichu a sama.
Teraz rozmýšľam, že by som s ňou išla ten najbližší piatok. Len neviem, ako jej to povedať, aby si nemyslela, že sa miešam, alebo že narušujem jej súkromie.
Isté však viem vidieť vlastnú mamu robiť niečo také veľké potichu navždy zmenilo niečo v mojom srdci.
