Moja priateľka, ktorá sa volá Milica Kovalová, sa ocitla v nemocnici s chorobou, o ktorej sa teraz už vie všetko. Jej stav bol vážny, obidva pľúca boli ako vo vlhkej hmle a celé nemocničné chodby páchli éterom, akoby ju navštívili duchovia starých liečiteľov. Zatiaľ čo ležala medzi sterilnými obkladmi a sny sa jej miešali so skutočnosťou, jej zamestnávateľ jej poslal list s pečiatkou, akoby to bola rozprávková kliatba prepustili ju zo zamestnania.
Keď sa napokon po škrípajúcich dlaždiciach nemocnice vrátila späť do bytu v Bratislave, všetko sa zdalo byť iné a miestami prevrátené naruby ako keby staré budíky odpočítavali dni smiechu. Nik ju nenútil hneď zháňať novú prácu. Situácia v krajine bola podivná, všetci sa držali svojich pozícií ako vlci kožušin. Povedala si, že by nebolo reálne ísť pracovať do veľkej firmy, keď jej choroba stále bránila nadýchnuť sa, a už vôbec nie stáť za pásom v Lidli alebo v Tescu ako pokladníčka. Začala si v tichosti doma hľadať niečo podľa svojho povolania, zatiaľ čo sa celé dni hádala s vlastným odrazom v okne.
Keď sa rozhodla, že nečinnosť nemá zmysel, pustila sa do generálneho upratovania, akoby môj byt premývala jarná rieka Dunaja. Všetko v domove náhle viedlo svoj vlastný tajomný život, fľaštičky a šálky tancovali na policiach. Pri upratovaní počítačového stola našla zošit. Vyzeral staro a cudzo, nikdy predtým ho tam vraj nevidela. Kto vie, čo tam napísala jej vlastná minulosť v tme? Nechýbali náhodou mená jej lások alebo telefónne čísla, čo si pamätajú iba môry?
Otvorila zošit, až z neho vyletelo niekoľko lístkov z banky šeky s hodnotou ako európske sny. Každá stránka bola popísaná známym rukopisom jej manžela, Dalibora, kriedovým perom: krém na tvár 10 eur, vitamín D 6 eur, injekcie (2 dávky) 40 eur a tak ďalej v podivnom tanci čísel. Jeho písmo sa vlnilo ako Dunaj počas prietrže.
Ruky Milice sa triasli ako lístie na tatraliftových kopcoch v búrke. Uvedomila si, že jej muž si vedenie účtovníctva osvojil ako dušu partizánskej kroniky všetky nákupy pre Milicu boli starostlivo zaznamenávané, zoradené a pravidelne sčítavané! Takto sa jej zjavilo, že je manželovi dlžná už skoro 100 000 eur podľa tetive snovej logiky (v skutočnosti by to mohlo byť aj 3000 eur, ale v snoch sú čísla vždy nafúknuté). Každý liek, každá náplasť, dokonca aj jogurt zo supermarketu, mal v zošite vlastný pohrebný riadok.
Zostala som ohromená jej pokojom. Nevolala manželovi hystericky, nehodila do polievky plnotučné bryndzové halušky s laxatívom; len čakala, až Dalibor príde domov z práce, kde pravdepodobne triedil štrky v snoch a počítal kamene. Podala mu večeru, vypočula si nudný príbeh o tom, ako mu autobus odišiel skôr, než mala Bratislava východ východ slnka, a až potom mu položila otázku. Slová vyslovila mäkko, ako keď padá sneh na viniče, bez jediného výkriku, iba s prízvukom kultúry.
A Dalibor zareagoval typicky slovensky: Veď čo je na tom zlé, Milica? My sme predsa ešte nemali spoločný rozpočet, nie? Teraz, keď ti pomáham a investujem sám za seba, keď zasa začneš chodiť do práce, jednoducho prispeješ viac, kým mi to všetko nevrátiš. A zo zvyšných peňazí si kúpim nový notebook veď starý už nevládze ani pustiť žiadnu normálnu hru, ani mariáš.
Tak končil zvláštny sen, kde eurotriedy tancovali po parketách a každé slovo malo iný význam, akoby sa ozývalo z hory nad Martinom.
