Noro položil na chodbu dva kotúče tapiet a ani si nevyzul topánky, len ramenom otvoril dvere do rezervnej izby. Dvere narazili do niečoho mäkkého a nedali sa celkom otvoriť. Vydýchol si a zatlačil silnejšie, v hrdle mu narástla známa podráždenosť z celej práce.
No super, zavrčal, hoc v byte ešte nikto iný z kuchyne nevyšiel. Zase to isté.
V izbe stáli vrecia s oblečením, škatule od spotrebičov, starý matrac oprený o stenu a policový regál, kde boli pomiešané zaváraninové poháre, knihy aj nejaké káble. Pomedzi to všetko zostal len úzky chodník k oknu, na ktorého parapete sa prášila škatuľa s vianočnými ozdobami.
Zuzana sa zjavila za jeho chrbtom, utierala si ruky do utierky.
Už si kúpil tie tapety? spýtala sa a viac pozerala do miestnosti, akoby očakávala, že tam medzičasom vyrástlo niečo nové.
Mám tapety, aj farbu, aj tmel, položil kotúče k stene, nech nezavadzajú. Len sa mi najprv podarí otvoriť tie dvere.
Zuzana mlčky chytila kraj vreca a odtiahla ho bokom o pol metra. Dvere povolili.
Poďme normálne, povedala. Dnes upraceme, zajtra steny a hotovo. Žiadne potom.
Noro prikývol, hoci vnútri cítil odpor to potom bol ich rodinný spôsob, ako sa nehádať. Kým izba bola ničí, nemuseli riešiť, komu patrí.
Z kuchyne sa ozval hlas:
Pomôžem vám, len povedzte, čo môžem chytať.
Lenka u nich bývala už druhý rok, odkedy stratila mamu a predali jej izbu v spoločnom podnájme. Bola poriadkumilovná, tichá, jej prítomnosť bola ako ďalšia vrstva vzduchu v byte: nezavadzala, no menila zvyky.
Všetko môžeš, len nie všetko naraz, priznala Zuzana až prirýchlo, potom spravila úpravu: Teda, takmer všetko.
Noro vošiel do izby, opatrne prekračoval škatuľu s nápisom káble. Chytil sa matraca, opretý na hrane, a pokúsil sa ním pohnúť. Matrac drhol o úchytku starého kufra.
Podrž ho, požiadal Zuzanu.
Tá ho pridržala, Noro kufor vytiahol. Ťažký, ošúchané rohy, na zámku stočený drôt.
Čí je ten kufor? spýtal sa.
Zuzana len letmo pozrela a odvrátila oči.
Mamin, zamumlala. Akoby kufor mohol počuť.
Lenka si vošla dnu s balíčkom novín zviazaným špagátom.
Vyhodiť to môžem? opýtala sa.
Noviny áno, povedal Noro. Len to daj do vreca, nech to nelieta.
Položil kufor pri dverách. Drôt na zámku bol pevne zatočený, mechanicky prešiel po ňom prstom, či sa to nedá rozpliesť. Zuzana si to všimla.
Nechaj, potom, zastavila ho.
Noro zdvihol oči.
Ale veď sme si povedali, že dnes, upozornil.
Zuzana len stiahla pery, vzala z parapetu škatuľu s ozdobami a odniesla do chodby, ako by to bolo dôležitejšie ako rozprávať sa.
Lenka rozprestrela vrece na odpad a začala skladať noviny. Papier zašustil, ten zvuk Norovi liezol viac na nervy než pohľad na neporiadok.
Chytil prvú škatuľu na nej nápis Mišo škola. Páska už nedržala, otvoril ju. Vo vnútri boli zošity, žiacka knižka, pár diplomov, plastové pravítko a navrchu malý dres s číslom.
Noro stuhol. Dres bol detský, ale už nie pre škôlkara tak akurát na hranici, keď sa dieťa ešte nehanbí za pestré veci.
To je začal.
Zuzana pristúpila, pozrela.
Nechaj to, povedala ticho.
Prečo? spýtal sa Noro, veď aj tak
Nedopovedal. Slová veď sa nevráti boli príliš ostré, hoci na ne myslel.
Lenka sa ozvala:
Mišo včera volal. Počula som, keď si s ním rozprávala.
Zuzana sa prudko otočila.
Počúvala si nás?
Nie, Lenka zodvihla ruky, ale bolo vás počuť. Pýtal sa, ako sa máš.
Norovi sa vnútri všetko posunulo. Mišo, ich syn, žil v inom meste, robil, mal podnájom. Prichádzal domov len občas pre Zuzanu to boli sviatky, na ktoré sa chystala ako na štátnice. Táto izba bola podľa nej jeho izba, hoci posteľ tu dávno nebola.
No a? Príde? spýtal sa Noro.
Zuzana mykla plecami.
Vraj možno na jar. Povedala to úplne plocho, ako vetu, ktorú si v hlave prehrala už miliónkrát.
Noro položil škatuľu naspäť, vrch nechal otvorený dres ostal navrchu ako výčitka pohľadom.
Chcem spraviť pracovňu, skonštatoval napokon. Už mám dosť práce po kuchyni, nemám sa kam zavrieť.
Zuzana na neho pozrela tak, akoby práve navrhol vyhodiť niečo živé.
Pracovňa? zopakovala. A keď príde? Kde bude spať?
Na gauči v obývačke, ako všetci, povedal Noro. Veď je už dospelý.
Lenka sa nenápadne osmelila:
Dá sa kúpiť rozkladacie kreslo. Alebo ten úzky gauč. To už je dnes bežné.
Noro by najradšej vykríkol, že nejde o gauč, ale o to, že Zuzana drží tú izbu ako prísľub, ktorý nikdy nedal.
Vzápätí vytiahol ďalšie vrece staré bundy, šále, deky. Po dne našiel tašku s náradím: kladivo, skrutkovače, meter, škatuľku samoreziek.
To je moje, povedal, až mu to dobre padlo, že niečo rozpoznáva.
To necháme, uznala Zuzana tak, akoby mu to štedro dovolila.
Lenka sa medzičasom prehrabávala v rohu, objavila skladací stolík a skúšala ho rozložiť.
Škrípe a kýve sa, konštatovala.
Vyhodiť, povedal Noro.
Zuzana rýchlo:
Počkaj, on ešte
Ešte čo? otočil sa Noro. Ešte môže stáť a chytať prach? Zuzka, nie sme múzeum.
Len čo to vyslovil, oľutoval to. Zuzana sklopila oči a začala skladať do škatule knihy, bez pohľadu na obaly.
Nie som múzeum, zamumlala. Len
Zaseknutá v polslove. Videl, ako sa jej zachveli prsty, keď priklápala škatuľu. Chcel prísť k nej, no vtedy Lenka vybrala spoza regálu plochú kartónovú zložku.
Tu sú nejaké papiere. Kam to?
Zložka na šnúrky. Noro ju vzal, rozviazal. Vnútri kôpka listov, pár fotiek. Navrchu písmo Zuzany, ale adresované nie jemu.
Noro pocítil, ako mu chladnú dlane.
Čo je toto? opýtal sa.
Zuzana na sekundu nadvihla hlavu, v očiach únavu, a potom zasa pokoj.
Je to dávne.
Komu? držal list opatrne, akoby pálil.
Lenka už pochopila, že narazila mimo, potichu cúvla ku dverám.
Dám variť čaj, zahlásila a vyšla.
Noro a Zuzana ostali medzi krabicami a prachom, a Norovi došlo, že prestavba sa už vlastne začala no nie na stenách.
Je to od Mareka, povedala Zuzana, prv ako sa stihol spýtať. Pamätáš na neho.
Noro si pamätal. Jej spolužiak zo školy, kedysi spolu chodili, ešte pred Norom. Potom sa vzali, narodili sa Mišo, žili ako každý. Marek sa vrátil do rečí raz za čas, bez váhy mena.
A prečo je to tu? spýtal sa Noro.
Zuzana len mykla plecami.
Lebo som to nevedela vyhodiť. Lebo je to súčasť mňa.
A držíš to v tejto izbe, rovnako ako všetko ostatné, zamumlal Noro.
Zuzana pristúpila bližšie, vzala mu zložku z rúk.
Nehraj sa, že ty všetko riešiš hneď. Máš tam tiež papier na preloženie do Brna. Videla som.
Noro zažmurkal.
Aký papier?
Na nový flek. Vytlačil si, podpísal a založil. Aj ty si to nechal na potom.
Pocítil vlnu hnevu, no zároveň hanbu. Niekedy to bol skutočne plán keď to v práci škrípalo. Potom sa to zlepšilo, potom prišiel strach meniť.
To je niečo iné
Nie, potriasla hlavou, je to stále to isté. Ja si chránim staré, ty svoje plány. A skladáme tu všetko.
Noro pozrel na škatuľu s Mišovými zošitmi.
Aj Miša, dodal.
Zuzana prudko nadýchla.
To nerieš!
Nemyslím to zle. Ide o nás. Držíme mu tu miesto, akoby bol malý. On však žije svoj život.
Zuzana si sadla na kraj matraca, ktorý celý deň nezmizol. Matraca zaškrípal.
Myslíš, že to neviem? pozrela na neho. Vieme to Ale keby som prestala držať, ostane mi prázdno.
Noro si prisadol na tvrdú škatuľu oproti.
Aj ja to cítim prázdno, priznal. Len ja neschovávam listy.
Zuzana sklonila pohľad k zložke na kolenách.
Myslíš, že ide o Mareka? Nie. Je to o tom, že som kdesi mohla byť iná. Že sa bojím, že život šiel inak. Nie kvôli tebe. Lebo život beží
Noro len mlčal. Prvý raz videl v Zuzane nie ženu, čo tvrdohlavo drží jeho izbu, ale ženu, ktorá má strach priznať, že už niečo nevráti.
V chodbe zašuchotali kroky. Lenka sa vrátila s hrnčekmi, položila ich na parapet v izbe.
Neviem, kam s tým, kývla na zložku. Do skrine?
Zuzana sa nadýchla trochu inak pevne.
Lenka, nemusíš nás zachraňovať.
Lenka stuhla, potom prikývla.
Ani nezachraňujem. Len tu bývam. A aj ja chcem vedieť, čo ďalej.
Noro si ju premeral. Lenka stála pri dverách s narovnaným chrbtom, ale ruky zvierala, až mali biele hánky. Uvedomil si, že aj pre Lenku bola tá izba čakaním. Možno čakaním, že ju raz poprosia odísť, keď sa vráti ozajstný život.
Ideme spraviť izbu, povedal jednoducho. Nie preto, aby sme niekoho vytlačili. Ale aby sme žili.
Zuzana vstala.
Tak sa dohodnime dnes sa rozhodne, čo tu bude. A čo už nie.
Noro prikývol.
Pracovňa, zopakoval už zmierlivejšie. A možnosť na spanie. Aby Mišo mohol prísť. Aj Lenka, keby sa potrebovala zavrieť.
Lenka zdvihla oči:
Ja nepotrebujem zavrieť no občas by som uvítala chvíľu v tichu.
Zuzana chytila meter z tašky s náradím.
Zmerajme, ak stôl k oknu, gauč k stene
Noro neveril vlastným ušiam, ako rýchlo prikročila k praxi. Ale vedel Zuzana sa zachraňovala konkrétnymi krokmi.
Pustili sa do triedenia. Noro vynášal vrecia s oblečením. Zuzana triedila knihy: niečo na darovanie, niečo do police v obývačke. Lenka balila poháre a viečka, ktoré sa možno raz zídu.
Viečka netreba, povedal Noro.
Treba, nesúhlasila Zuzana, varím do nich lekváre.
Dva roky si nevarila nič, zavrčal Noro.
Zuzana mu venovala pohľad nad viečkami.
Možno tento rok. Ak bude kam odložiť.
Noro už mlčal. Vedel, že spor o poháre nie je sporom o poháre.
Do večera už v izbe bolo vidieť linoleum. Zuzana si sadla na zem a triedila staré fotografie.
Noro si k nej čupol.
Toto necháme?
Áno, no nie tu. Chcem ich mať prístupné. Nie zakrývané.
Vybrala niekoľko fotografií. Na jednej Mišo ako malý v čiapke, líca červené. Na ďalšej obaja, mladí, pred rozostavaným panelákom, čo vtedy bol pre nich budúcnosťou.
Noro vzal fotku, pozrel.
Vtedy sme mysleli, že všetko bude jasné, povedal.
Zuzana sa pousmiala.
Mysleli sme, že máme rezervu sily, času, miesta.
Lenka priniesla kufor.
Zavadzia v chodbe. Čo s ním?
Zuzana hodila pohľad na kufor, potom na Nora.
Otvárame ho.
Noro vzal kliešte a rozpliesol drôt. Zámok cvakol, kufor sa otvoril, akoby nechcel.
Vo vnútri veci po mame: šatky, starý album, pár listov, na dne poskladaná detská prikrývka.
Zuzana ju pritúlila.
Toto je moje. V tom ma doniesli z nemocnice domov.
Noro pocítil uvoľnenie. Čakal, že tam nájde niečo ťaživé, našiel jednoduché.
Necháme?
Zuzana prikývla.
Ale nie celý kufor. Dáme to do malej škatule. Hore na policu aby sme si pripomínali, nie v tom žili.
Lenka nesmelo:
Môžeme to aj podpísať. Nech každému je jasné, čo je čo.
Noro sa pozrel na Zuzanu. Prikývla.
Napíšeme mamine. To stačí.
Prikladali do škatule deku, album, listy. Zvyšok Zuzana ešte prezrela, niečo vyhodila. Šlo jej to ťažko, ale robila to bez sĺz.
Noro potom vyliezol na stoličku a položil škatuľu na najvyššiu policu regálu, ktorý teraz stál v kúte; bude kútik spomienok, povedala Zuzana. Nižšie policie už len doklady a sezónne veci. Nič viac.
Pravidlo, povedala Zuzana, keď si všetci sadli na zem, Čo tu vložíme, dáme tomu dátum. Po roku pretriedime.
Noro sa uškrnul.
Dátum? Prečo?
Aby tu nevznikol močiar. A ešte keď niečo ideme odložiť pre istotu, povieme to hlasno. Nie schovávať.
Lenka ticho:
A všetci o tom vieme.
Noro prikývol.
Druhý deň Noro strhol staré linoleum a vyvliekol ho k smetiakom. Ruky boleli, chrbát tiež, no v hlave mal zvláštny pokoj. Zuzana tmelila steny; na tvári biele mapy od prachu. Lenka umývala okno, odierala starú špinu hubkou.
Večer zavesili nové svietidlo. Noro na rebríku montoval káble, Zuzana podávala izolačku, Lenka svietila mobilom, svetlo ešte nebolo.
Spusti to, požiadala Zuzana.
Noro prehodil istič v rozvádzači. Svetlo zablikalo jasne, bez mihotania. Izba sa zmenila už to nebola rezervná izba, ale obyčajná miestnosť.
Zaniesli stôl pod okno. Noro tam položil notebook, doteraz vyváľaný po kuchyni. Zuzana doniesla z obchodu úzky rozkladací gauč. Lenka privliekla stolnú lampičku a položila ju na regál, vedľa škatule mamine.
Noro vyniesol posledný odpadový vak. Na chodbe sa zastavil, načúval. V byte bolo ticho, no nie prázdno. Vrátil sa, zatvoril dvere a uvidel Zuzanu, ako stojí v novej izbe pri okne, pozerá na stôl.
Tak? opýtal sa.
Zuzana sa otočila.
Vyzerá to ako život, povedala.
Lenka prešla okolo a zastavila sa vo dverách.
Keď príde Mišo, pustím mu izbu.
Zuzana zakrútila hlavou.
Netreba sa púšťať. Už to nie je len jeho alebo naše. Je to spoločné. A ak niekto bude chcieť odísť alebo ostať, budeme sa rozprávať. Nie len ukladať na neskôr.
Noro zhasol chodbu, nechal svietiť v izbe. Pozeral na plochu svetla, stôl pri okne, gauč, presne uloženú škatuľu hore na polici.
Platia slová, povedal ticho.
Zuzana prikývla, upravila lampičku na regáli, nech stojí rovno. V tom geste bolo niečo nové: nie stráženie minulosti, ale starostlivosť o to, čo príde zajtra.
