Ako moja svokra prišla o svoj byt

Som presvedčená, že vôbec nemáme povinnosť starať sa o švagra a jeho rodinu ani im zabezpečiť prenájom bytu. Hneď na začiatku vám chcem povedať, že trojizbový byt, v ktorom bývame, je môj kúpila som ho ešte pred svadbou v hroznom stave. Môžete si predstaviť, ako to tam vyzeralo vchodové dvere boli len opreté o zárubňu. No hlavné bolo, že cena sa mi páčila, a všetko ostatné som postupne opravila. Ale o tom som nechcela hovoriť.

Keď som spoznala svojho manžela, už som mala opravené dve izby a dokonca som kúpila nejaký nábytok. Byt bol už celkom útulný.

Môj manžel, Miroslav, bol sympatický a čestný človek, býval v prenajatom byte. Pár mesiacov po tom, čo sme sa zoznámili, sa ku mne nasťahoval. Po svadbe sme jednu izbu zariadili pre deti najprv sa mi narodil synček a neskôr dcérka.

Všetko bolo ideálne, kým jednu chladnú jesennú noc neroztrhla našu rodinnú idylu svokra. Prišla v ten deň s kuframi a uplakanou tvárou.

Môžem u vás na čas zostať? Syn si priviedol frajerku do môjho bytu. Dúfam, že im to vyjde a raz sa zoberú. Určite tu nebudem dlho, pomôžem vám, postrážim deti, navarím, zoberiem ich zo škôlky a školy. Nemám už nikoho, len vás!

Plač ju zlomil a pustila som ju dnu. Dala som jej najväčšiu izbu. Svokrinia už dávno bola na dôchodku, deťom sa venovala tak, ako sľúbila, ale domov sa nevracala. Jej mladší syn, Peter, si zriadil vlastný život v jej garsónke býval tam s mladou manželkou a dvoma deťmi. Jedno mali spoločné a druhé priviedla manželka do ich manželstva.

Pred rokmi sa Peter oženil so stredoškoláčkou hneď po maturite. Moji svokrovci vtedy predali byt, za peniaze kúpili sebe garsónku a mladomanželom dvojizbový byt. Potom svokor ochorel a krátko na to zomrel.

Peter a jeho prvá žena mali dve deti, po rozvode nechal byt rodine. Teraz tam býva bývalá manželka, jej nový muž a tri deti. Po rozchode sa Peter presťahoval k mame a povedal jej: Mama, ostanem chvíľu pri tebe. Som opäť slobodný muž, mám tisíc plánov! Nejako to zvládnem, nájdem si byt. Lenže veci sa nevyvíjali podľa predstáv. O pár mesiacov si priviedol k mame aj novú priateľku.

Svokra k nám potom každý víkend nosila deti z prvého aj druhého manželstva poriadny chaos.

Po roku som svokre povedala, že by si mala riešiť svoje bývanie. Znova sa rozplakala a bola úplne na dne.

Musela som ísť za Petrom a povedať mu, že už je čas opustiť mamin byt. Ale on sa vzoprel, tvrdil, že má deti, nízky plat a nedokáže platiť nájom. Čo mám v takejto situácii robiť?

Moje vzťahy so svokrou sa v posledných mesiacoch veľmi zhoršili. Už sa mi ani nechcelo vracať po práci domov. Rozhodla som sa prehovoriť s Mirom, že ak neporieši bývanie pre svoju mamu, požiadam o rozvod.

Moje slová Mira šokovali. Nevedel, kam by vlastne mal svoju mamy umiestniť, veď predsa ju na ulicu nevyhodí.

Povedala som, že môže ísť do podnájmu, my máme nato financie. Ale svokra rozhodne odmietla bývať v prenajatom byte a navrhla, že by sme mali prenajať dvojizbový byt pre Petra aj s rodinou, a ona by sa vrátila domov.

To som už pokladala za maximálnu drzosť a povedala som, že ak svokra do týždňa neodíde, jednoducho jej vyhodím veci pred dvere. Aké mám vôbec iné možnosti?

Nemyslím si, že sme povinní živiť Petrovú rodinu, nieto im ešte platiť bývanie!

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

3 + nineteen =

Ako moja svokra prišla o svoj byt
Daj mi pokoj! Nikdy som ti nesľúbil, že si ťa vezmem! A vôbec – odkiaľ ja mám vedieť, čie je to dieťa?! Možno nie je vôbec moje? Viktor, ktorý bol u nás v dedine len na služobnej ceste, takto rázne odpálil zaskočenú Valentínu. A ona len stála, neverila vlastným ušiam ani očiam. Je toto ten istý Viktor, ktorý sa jej priznával k láske a nosil ju na rukách, volal ju Valentínka a sľuboval jej modré z neba? Pred ňou stál cudzí, nahnevaný, zmätený chlap… Valentína týždeň plakala. Potom Viktora navždy pustila z hlavy. No keďže už mala tridsaťpäť rokov, nebola ani krásavica, a teda mala malú šancu na šťastie v láske, rozhodla sa stať mamou. V určený čas sa jej narodila uplakaná dcérka, dala jej meno Mária. Dievčatko rástlo pokojné, bezproblémové, matke nikdy nerobilo starosti. Ako keby vedela – krič, nekrič, aj tak nič nedosiahneš… Valentína sa o ňu starala – kŕmila ju, obliekala, kupovala jej hračky – no skutočná materinská láska jej chýbala. Aby si dcéru pritúlila, pohladila, išla sa s ňou prejsť – nie. Keď sa Mária snažila o objatie, matka ju odsunula – buď bola zaneprázdnená, unavená alebo ju bolela hlava. Až keď mala Mária sedem rokov, stalo sa niečo nevídané – Valentína sa spoznala s mužom. A nielen to, dokonca si ho priviedla domov! Celá dedina mala o čom klebetiť: aká to ľahkomyseľná ženská je tá Valentína. Ten chlap, volal sa Igor, nebol odtiaľ, stála práca mu chýbala. Pomáhal v miestnych potravinách vykladať tovar – tam sa s Valentínou zoznámili. Onedlho už býval u nej doma a susedia len krútili hlavami – ťahá si domov cudzieho chlapa, mala by myslieť na dcéru! Lenže Igor bol tichý, zahrabaný sám do seba, no na dome bol raz-dva. Opravil schody, zalátal strechu, postavil nový plot. Každý deň niečo opravoval a Valentínin dom prepukal do krásy. Keď ľudia videli, aké šikovné má ruky, začali aj oni volať Igora na pomoc; a on – chudobným pomohol zadarmo, ostatným za peniaze či za jedlo. Odvtedy mala Valentína v chladničke vlastné maslo aj čerstvé mlieko, aj smotanu pre dcéru. Z Valentíny, ktorá nikdy nebola kráska, sa stala šťastná žena – rozžiarila sa, zmäkla a na Mariu bola znateľne láskavejšia. Zrazu sa dokázala aj usmiať a ukázali sa jej jamky v lícach… Mária už chodila do školy. Raz sedela na verande a pozerala, ako Igor robí s drevom. Potom sa vybrala ku kamarátke a keď sa večer vrátila domov, neverila vlastným očiam – v strede dvora stáli nové hojdačky! „To je pre mňa? Naozaj pre mňa, ujo Igor?“ vykríkla nadšene. „Pre teba, Marianka, prijmi moju prácu,“ zasmial sa Igor. Odvtedy jej Igor robil raňajky, obedy aj večere, učil ju piecť, variť, nakrývať stôl, rybárčiť, bicyklovať, natierať kolená zelenou masťou, aj s ňou rozprával o živote, o vlastnej rodine: o chorľavej matke, ktorú opatruval, o bratovi, ktorý ho vyhnal z bytu, aj o tom, že sa človek musí naučiť padať a vždy vstať… Na Vianoce jej pod stromček schoval biele detské korčule. Keď ich Mária ráno našla, plakala od šťastia, objímala korčule, potom išli spolu na ľad. Učil ju korčuľovať, viedol ju za ruku, kým nestála pevne – a svoj výkrik „Ďakujem, ocko!“ mu hodila rovno na krk… Až vtedy sa Igor rozplakal. Od radosti. Mária vyrástla, odišla študovať do mesta, ale Igor tu bol stále – vozil jej balíky s jedlom, bol pri jej maturite, aj keď sa vydávala ju viedol k oltáru, s jej mužom čakal pod pôrodnicou na vnuka, dokázal deti milovať ako vlastné… Nakoniec Igor odišiel z tohto sveta. Pri rozlúčke stála Mária s matkou pri hrobe, hodila hrsť hliny a ťažko vzdychla: „Zbohom, ocko… Ty si bol najlepší otec na svete. Navždy zostaneš v mojom srdci.“ A aj zostal – nie ako ujo Igor, ani nevlastný otec – ale ako TATKO… Veď otcom nie je ten, kto ťa splodil, ale kto ťa vychoval, kto s tebou niesol žiaľ aj radosť, kto tu bol pre teba vždy… Taký je životný príbeh o láske, odpustení a skutočnom rodinnom šťastí, ktoré prichádza práve vtedy, keď to najmenej čakáš. Dajte lajk, komentár a sledujte stránku pre ďalšie dojímavé príbehy!