Miluj samu seba a všetko bude v poriadku
Za oknom sneží, vietor fúka a mráz sa zakráda dovnútra, presne tak, ako mrazí aj moju dušu. Sedím sama v našom veľkom dome na okraji Martina. V dome je všetko, čo človek potrebuje, no ja ostávam sama. Mám aj manžela, Štefana, ale ten večer čo večer odchádza za prácou. Viem, aké presne má tú prácu.
Deti už dávno vyleteli z hniezda. Syn Miro je ženatý, žije s rodinou v Žiline. Dcéra Zdenka býva ešte ďalej, v Pezinku. Tam doštudovala vysokú školu, vydala sa za Miša a už aj z nej je starostlivá mama, vychováva malú Mišku.
So Zdenkou som dnes volala.
Mamka, prečo máš taký smutný hlas?, vypytovala sa ma, stalo sa niečo?
Kdeže, dievča moje, všetko je v poriadku. Ako žijete? Ako sa má naša Miška?
Máme sa dobre, mama, Miško je často v práci ako chirurg má toho veľa, chodí domov unavený ako kôň. Ale miluje tú svoju prácu, často mi vraví, že je to jeho poslanie. A naša Miška už čochvíľa pôjde do škôlky, rastie ako z mláky a robí nám radosť.
Som rada, dcéra, nech vám všetko vychádza, povedala som jej, no v mojom hlase asi bolo cítiť únavu.
Mamka, neľúbi sa mi tvoj tón. A kde je tato?
Tato? Ten je niekde v garáži, išiel naštartovať auto, veď je vonku riadny ľad a sneh, nechcela som ju zarmútiť pravdou.
Viac ako pol roka žijem v neistote, zúfalstve a nemám sa komu vyrozprávať. Komu by som vlastne aj mohla? Niektoré staré známe by ma ľutovali, niektoré by to potešilo. Jasne si pamätám to leto. Hrýbala som v záhrade pod kuchynským oknom, bola som zamyslená, keď som zrazu z vedľajšej izby začula Štefana telefonoval, hovoril ticho, ale nežne. Vedel, že nie som doma, a bol pokojný.
Dobre, zlatko… ale dnes neprídem, aj mne chýbaš… aj ja ťa ľúbim… Neboj, zajtra prídem, veď keď sľúbim, tak prídem…
Buď sa odpojil, alebo odišiel viac som nepočula. Stalo sa mi zle, ako keby mi niekto udrel do hlavy. Môj Štefan, ktorému som bezvýhradne verila, bol rovnaký ako väčšina chlapov. Hneď sa mi vynorili slová mojej sestry Vierky kedysi mi rozprávala o tom, ako jej muž tiež našiel inú. Mne to prišlo vždy nepredstaviteľné.
A teraz som v jej topánkach a rozumiem jej. Netušila som, či plakať alebo Štefana vyhodiť z domu. Sadla som si za roh na lavičku a pustila sa do plaču.
Preboha, prečo práve ja? Štefan, ktorému som verila, sa rozhodol zahodiť všetko za hlavu. Zrejme aj jeho dostal ten čert, čo drieme v mužským rebrách.
Štefan má štyridsaťsedem. Život sa mu vydaril. Milujúca manželka, vychované deti v tých správnych hodnotách, bývame vo veľkej dedine pri Martine. V domčeku máme všetko, čo treba. On má podnik mlyn a výrobu kŕmnych zmesí, rozváža to po okolí.
Všetko to v sebe dusím už mesiace. Po pol roku som potichu zisťovala, kto je tá žena, s ktorou sa môj muž stretáva. Opatrne, pod rúškom noci, som prešla aj jeho mobil, keď spal.
Ukázalo sa, že sa volá Tamara, príbuzná spoločných známych. Neboli sme u nich raz ani dvakrát na návšteve. Tamara býva v bytovke v časti sídliska, ktorému všetci hovoria Širák. Cez kamarátku Vieru som nenápadne zistila aj jej adresu.
Naša Tamarka nemá najlepšiu povesť, zverila sa mi Viera, pekne vyzerá, ale chlapov už mala dosť. Vraj to bola jej krása, ktorá ju pokazila každý ju rozmaznal. Má tridsaťpäť, ešte nevydatá a dieťa nemá. Nedávno sa sťažovala, že v živote nemá žiadnu istotu a sama na dieťa si netrúfa… Viera netušila, že ten jej muž je môj Štefan.
Držala som jazyk za zubami, len sťažka som to predýchavala. Doma, keď nik nevidel, vytiekli mi slzy.
Po čase som to nevydržala. Dva mesiace dozadu som sa odhodlala Tamarku navštíviť. Otvorila mi sama dvere a hneď zbledla vedela, kto som. Vošla som bez pozvania, sadla som si na gauč a rozhliadla sa.
Dobrý, povedala som chrapľavo. Tamarka stála neschopná slova, vystrašená.
Chvíľu bolo ticho, potom som povedala ostro: Hanbíš sa spať so ženatým mužom? Nevieš, že na cudzej bolesti šťastie nestaviaš? To každý vie už dávno.
Prekvapila ma, keď sa rozplakala.
Neviem, čo sa so mnou stalo, ale ja Štefana naozaj milujem. Nemôžem bez neho žiť.
V tej chvíli som stratila kontrolu, vstala som a jednu jej vlepila. Tamarka si chytila líce.
Prepáč mi, Zuzka, prepáč, nejako ma to celé opantalo, vzlykala.
Aj mne sa spustili slzy. Obe sme plakali. Keď sme sa upokojili, povedala som: Štefanovi nepovedz, že som tu bola. Ale ak sa dozviem, že ho ešte pustíš dnu, nebudeš sa čudovať… a odišla som.
Nič mu o tom nepovedala, ani ja som bola ticho. Takto žijeme doteraz. Neviem, či sa s Tamarkou stále stretáva. Keď odchádza pracovne, tuším, za čím ide. Myšlienky sa ma zmocňujú.
Čo mám robiť? Veď on je pre mňa všetko, po toľkých rokoch sme zžití. Keby malo prísť k rozvodu, všetko deliť… nechcem. Nech to ostane aspoň tak, ako je, pozrela som von do tmy a nevedela vyhnať smútenie.
Aj keby mi ostal tento veľký dom, čo tu budem sama? O dom je stále treba sa starať, Štefan v ňom vždy niečo opravuje. Bojím sa biedy, zvykla som si na takýto život… A povedať to deťom? To im mám povedať, že ich otec má mladšiu? Zraniť ich…?
Všetko držím v sebe. Viem, že ak by som sa niekomu zverila, mnohí by mi len povedali, aby som sa zobrala, rozviedla a našla si úctu ku sebe. A možno majú pravdu…
Možno je to pravda, premýšľam, ale Štefana ľúbim. Verím, že aj on mňa. Možno jeho pobláznenie časom pominie. Kým však doma všetko beží ako predtým, nerozprávame sa inak, nesmejeme sa menej, možno je všetko v poriadku. Možno stačí milovať aj samu seba…
Ťažko tak žiť. Ťažko predstierať, že sa nič nedeje, vyjsť mu v ústrety, viesť bežný život a vo vnútri stále myslieť na Tamarku mladšiu, krajšiu. Ani neviem, kedy som v sebe našla toľko zmierenia a priznala si, že môj muž nie je len môj.
Kde zas je? Zase povedal, že ide za prácou. Ale viem svoje…
A potom mi prišlo na um nemala by som aj ja skúsiť niekoho nájsť? Veď vyzerám dobre, mnohí muži mi lichotia… Ale hneď sa zarazím. Nie, nemala by som to v srdci. Štefan je stále ten najlepší. Ako ho však prinavrátiť k nám domov? Odpustila by som mu. Možno je to len iné rozmýšľanie chlapov… Alebo sa mýlim a nikdy sa nedozviem, čo nosia v hlavách.
Spomenula som si na mladé roky a už s úsmevom plným nostalgia: Vtedy, keď sme bývali na priváte, keď sme počítali centy do výplaty, keď sme radšej išli do kina ako na lepšiu večeru… Boli sme chudobní, no šťastní. Dnes máme všetko a predsa cítim samotu. Ani sa nemám komu vyrozprávať.
Z myšlienok ma vytrhne svetlo vo dvore pred domom zaparkovalo auto. Štefan vystúpil, nasvietil všetku tú bielu snehovú nádheru a pomaly šiel do garáže, až potom do domu.
Maťka, kde si? Čo sedíš potme? nakukol do kuchyne, zapol svetlo. Ani som si nevšimla, že už je tma.
Som tu, šepla som. Zamyslela som sa, aj to počasie dá človeku zabrať.
Veru, dnes to na cestách nebolo ľahké. Ledva som prešiel, sneh po kolená. Som hladný, čo máme na večeru? opýtal sa obyčajným hlasom.
Vstala som a chystala stôl. Kým sme večerali, pozrel na mňa s úsmevom.
Vieš, Maťka, blíži sa Silvester. Rozhodol som sa, že ti pripravím prekvapenie.
Striasla som sa. V poslednej dobe nemám rada prekvapenia…
Aké prekvapenie? spýtala som sa s bázňou.
Štefan si ma chvíľu vychutnával pohľadom, videl moju nepokojnosť. Vstal, niečo doniesol z chodby a podal mi to.
Kúpil som nám dva zájazdy k moru. Poletíme do Chorvátska, Silvester oslávime pod palmami. Trošku zmeníme vzduch!
Taká ťažoba mi spadla zo srdca, ako keby mi niekto zhodil z pliec veľký balvan. Stále trochu neveriacky som ticho povedala: Preboha, Števo, ty si sa nezmenil, vieš prekvapiť. Dobre si to vymyslel, už teraz sa teším. Silvester pod palmami! To som ešte nezažila, rozosmiala som sa.
Veď to, túto ideu mi vnukol Miro, ale aj ja som chcel, aby si si oddýchla. Priprav sa, bude to zážitok.
Všetko sa akoby naraz vrátilo do starých koľají. Mali sme krásny zájazd, v Chorvátsku sme oslávili Nový rok, oddýchli sme si a domov sme sa vrátili štastní. Cítim, že Štefan sa mi začal viac venovať, nezdržuje sa večer nikde, a ak musí, vždy dá vedieť. A ja si už tiež hovorím keď budeš milovať samu seba, všetko bude v poriadku…
