Vase Stastie – Page 230

Čo skrátiš, to už nevrátiš: Príbeh Taie, svadobných šiat, od Karpat po Čierne more, troch manželstiev Olega, odvážnej krásky, rodinnej roztrieštenosti a cesty za šťastím naprieč Slovenskom a Ukrajinou

ČO SKRÁTIŠ, TO NEVRÁTIŠ Keď Táňa ukazovala svoje svadobné fotografie známym, zakaždým dodala: Ach, čo

Без категорії

038

Jedného dňa mi zavolala vzdialená teta a pozvala ma na svadbu svojej dcéry – mojej vzdialenej sesternice, ktorú som naposledy videla, keď mala šesť rokov. V jej šiestich rokoch. Nie som práve najrodinnejší typ, ale tentokrát sa mi uniknúť nepodarilo. — Aspoň raz za dvadsať rokov sa môžeme stretnúť, len skús neprísť — pohrozila teta. Pozvánku so srdiečkami a holubicami od Svetlany a Anatolija mi doručila a ešte mi to pripomenula pár dní predtým – tak som teda musela ísť. No čo už, sobota v čudu, ale kam by som utekala? Tak som si zobrala kyticu, mizernú náladu a chuť vypadnúť po hodine, prišla do reštaurácie, vošla do sály a posadili ma k veselým mladým ľuďom – kamarátom ženícha, ktorí po pár pohárikoch začali obdivovať, aká skvelá je neveste teta, že vôbec nevyzerám ako teta a že by sme sa teda mali bližšie zoznámiť a dobre zabaviť. Tak sme aj robili. Nevesta – samozrejme, som ju nespoznala, toľko rokov… Zo snedého myšiatka sa stala bujná blondína s výstrihom. Ako myšiatko sa mi páčila viac. Celé to bolo také čudné: kopa zamračených tiet s ujmi, ženích vystrašený, nevesta si užíva svoju krásu a výstrih, a nebyť našej spoločnosti, pripomínalo by to kar. Tety na mňa škaredo pozerali. Nestihla som prvé gratulácie, ale prišiel druhý rad – na mňa. Moderátor zistil, kto som, a nadšene zahlásil: — Teraz mladomanželom zablahoželá mladá a krásna teta nevesty! A ja v duchu povedala: — Milá Svetlanka a Anatolij! Svadba bola aj predtým tichá, ale nastalo hrobové ticho. Vtedy mi došlo, že svoju tetu akosi nevidím a pochybujem, že by sa zmenila natoľko, že by som ju nespoznala. — Nevestu volajú Ľudka — zasyčala teta v ružovom naproti mne. — A ženích je Oleg. — Akože Ľudka? Aký Oleg? — Chodí po cudzích svadbách, najesť sa a napiť zadarmo — pridala teta. — Aj k nám na rozlúčku so slobodou taká prišla, ledva sme ju vyhodili. Hanba bez chrbtovej kosti. Tu som pochopila, že tu zábava len začína. Všetci hostia sa začali ostražito dvíhať, pozerali mi do očí a už-už si vyhrnuli rukávy. — Ale veď tu mám pozvánku! — vykríkla som a mávala pozvánkou. — Tu stojí: Svetlana a Anatolij, reštaurácia, banketová sála! Záchranu priniesol čašník. — Slečna, máme ešte jednu sálu, na poschodí, možno patríte tam? — No jasné, tam jej treba. Chcela si zadarmo dobre zahryznúť. Tu sa ukázala, teraz pôjde nabrať tam — zakončila teta v ružovom. — Ako môže niekoho tak drzí po svete chodiť? Dobrodruhynka! — A drzosť je, Irina, polovičné šťastie, — pridala teta v zelenom. Rada podotýkam, že nevyzerám ani na pofidérnu existenciu, ani na podvodníčku. Aj tak, priatelia ženícha sa ma zastali, za čo dostali od tety v fialovom: — Ha, už chlapcom motá hlavu! A teta v ružovom dodala: — Taká u nás nášho hlavného účtovníka muža zviedla. Stačí sa otočiť a hneď niekoho zvádza, mrcha. Nikdy som nikomu chlapa neprebrala, ale v tej chvíli som sa cítila ako captivujúca rozvracačka manželstiev. Už som aj začala pokukovať po mužoch v sále – keď už, tak už, veď koľkých paragrafov sa ešte bojím. Našťastie, čašník odskočil do druhej sály a priviedol moju tetu, ktorá hneď pochopila situáciu a prisahala, že ma pozná, pričom mi a im všeličo žmurkala, aby všetci chápali, že so mnou je to odjakživa tak trochu komplikované. A tak ma odviedli do správnej sály, kde bola naozaj tmavovlasá kráska Svetlanka a už neviem aký Anatolij, kde ma museli dlho nalievať poldecákmi. Našťastie, dar som nestihla odovzdať. Ale z tej druhej svadby ma domov vyprevádzali ženíchovi kamaráti.

Jedného dňa mi zazvonila vzdialená teta a pozvala ma na svadbu svojej dcéry mojej vzdialenej sesternice

Без категорії

015

Kocúr spal s mojou manželkou. Chrbtom sa jej opieral o bok a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal preč. Ráno na mňa hľadel drzo, posmešne a ja som sa rozčuľoval, no nič som s tým nemohol urobiť. Miláčik rodiny, vraj naš “zlatuško” a “slniečko”. Manželka sa smiala, no mne do smiechu nebolo. Tomuto “zlatíčku” sa smažila rybka, vyberali sa z nej všetky kostičky a chrumkavá kožka sa ukladala na jeho tanierik vedľa fajnových horúcich kúskov. Kocúr mi venoval svoj typický šibalský úškrn, akoby vravel: Ty si len smoliar, skutočný pán domu som tu ja. Mne sa z ryby ušli len kúsky, čo sám nechcel. Skrátka, robil si zo mňa srandu, ako vedel. Ja som mu to sem-tam vracal: potichu som ho odsunul od taniera alebo zhodil z gauča. Proste vojna. Niekedy mi do papúč či topánok nastražil “prekvapenie”. Manželka len mávla rukou: – Nemal si ho dráždiť, a hladkala svoje “slniečko”. Sivý kocúr sa na mňa díval povýšene a zhovievavo. Len som si povzdychol – veď manželka je len jedna, niet čo riešiť. Tak som trpel. Ale v to ráno… V to ráno, keď som sa chystal do práce, začul som z predsiene zúfalý výkrik manželky. Pribehol som a uvidel šesť kilogramov rozčerteného kožucha, pazúrov a hroznej nálady, ako útočí na moju ženu – ako býk na červenú handru. Keď ma zbadal, skočil mi na hruď, sotil ma tak, že som zletel na zem. Schmatol som stoličku, ako štít, uchopil ženu za ruku a ťahal ju do spálne. Kocúr narazil do nôh stoličky, bolestivo zareval, no neprestával útočiť. Útok ustal, až keď sa za nami zavreli dvere spálne. Stáli sme tam, natierali si škrabance jodovou tinktou a alkoholom. Manželka volala do práce, že kocúr sa zbláznil a musíme ísť na pohotovosť; ja som to isté oznámil svojmu šéfovi. A vtom… Zem sa zachvela, dom sa zahúpal. V kuchyni praskli a vyleteli sklá, v kúpeľni povolilo okno. Telefón mi vypadol z ruky. Vybehli sme do kuchyne a pozreli z okna. Pred domom zívala obrovská jama. Všade úlomky auta – bol to susedov malý plynový dodávkový vozík, zrejme vybuchol. Na parkovisku prevrátené autá, hučali hasičské a policajné sirény. V nemom úžase sme sa s manželkou obrátili ku kocúrovi. Sedel v kúte, tlačil si k hrudi zlomenú pravú labku a ticho nariekal. Manželka vykríkla, zobrala ho na ruky, pritúlila k sebe. Ja som schmatol kľúče a bežali sme s kocúrom dolu schodmi, sedem poschodí v tichosti, míňajúc výťah. Nech mi prepáčia obete výbuchu, ale my sme mali svojho zraneného. Našťastie naše auto stálo vzadu, naskočili sme a leteli k známemu veterinárovi. V ušiach mi znela smutná hudba Mikaela Tariverdieva “Dvaja v kaviarni”, ktorá práve hrala v rádiu. O hodinu neskôr vychádzala manželka od veterinára so svojím pokladom v náručí – a on s obviazanou labou hrdo ukazoval svoju “ranu” ostatným v čakárni. Keď sa prítomní dozvedeli, čo sa stalo, vstávali zo stoličiek a pohladkali ho. Doma manželka pripravila kocúrovi jeho obľúbenú rybu: vypražila ju, vybrala kostičky, pripravila chrumkavú kožku… mne položila len zvyšky. Kocúr, kulhajúc na troch nohách, prišiel k tanieru a so zvíjajúcou sa bolesťou ma prebodol pohľadom. Snažil sa nasadiť svoj povýšený výraz, no vyšla mu len grimasa bolesti. Bol som zaneprázdnený, ale keď som to dokončil, pristúpil som k jeho tanieriku a položil mu tam tiež moju časť ryby – bez kostí. Kocúr na mňa ohromene pozeral so zatiahnutou labkou a jemne zamňaukal otázku. Zdvihol som ho, privinul k tvári a povedal: – Možno som smoliar, ale ak mám takúto ženu a takého kocúra, som ten najšťastnejší smoliar na svete. A pobozkal som ho na ňufáčik. Kocúr ticho zamrmlal, otrel sa hlavou o moju líce. Položil som ho späť a on, krívo, ale spokojne, začal jesť svoju rybu. My s manželkou sme ho objímajúc pozorovali a usmievali sa. Od toho času kocúr spí len so mnou. Pozerá mi do očí, a ja len prosím Boha o jedno – Aby som mohol ešte veľa rokov pozerať naňho a na ženu po mojom boku. Nič viac nepotrebujem. Čestné slovo. Lebo to je naozajstné šťastie.

Mačka spala s mojou manželkou. Oprela sa o ňu chrbtom a mňa vytláčala zo postele všetkými štyrmi labkami.

Без категорії

050

Kocúr spal s mojou manželkou. Chrbtom sa jej opieral o bok a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal preč. Ráno na mňa hľadel drzo, posmešne a ja som sa rozčuľoval, no nič som s tým nemohol urobiť. Miláčik rodiny, vraj naš “zlatuško” a “slniečko”. Manželka sa smiala, no mne do smiechu nebolo. Tomuto “zlatíčku” sa smažila rybka, vyberali sa z nej všetky kostičky a chrumkavá kožka sa ukladala na jeho tanierik vedľa fajnových horúcich kúskov. Kocúr mi venoval svoj typický šibalský úškrn, akoby vravel: Ty si len smoliar, skutočný pán domu som tu ja. Mne sa z ryby ušli len kúsky, čo sám nechcel. Skrátka, robil si zo mňa srandu, ako vedel. Ja som mu to sem-tam vracal: potichu som ho odsunul od taniera alebo zhodil z gauča. Proste vojna. Niekedy mi do papúč či topánok nastražil “prekvapenie”. Manželka len mávla rukou: – Nemal si ho dráždiť, a hladkala svoje “slniečko”. Sivý kocúr sa na mňa díval povýšene a zhovievavo. Len som si povzdychol – veď manželka je len jedna, niet čo riešiť. Tak som trpel. Ale v to ráno… V to ráno, keď som sa chystal do práce, začul som z predsiene zúfalý výkrik manželky. Pribehol som a uvidel šesť kilogramov rozčerteného kožucha, pazúrov a hroznej nálady, ako útočí na moju ženu – ako býk na červenú handru. Keď ma zbadal, skočil mi na hruď, sotil ma tak, že som zletel na zem. Schmatol som stoličku, ako štít, uchopil ženu za ruku a ťahal ju do spálne. Kocúr narazil do nôh stoličky, bolestivo zareval, no neprestával útočiť. Útok ustal, až keď sa za nami zavreli dvere spálne. Stáli sme tam, natierali si škrabance jodovou tinktou a alkoholom. Manželka volala do práce, že kocúr sa zbláznil a musíme ísť na pohotovosť; ja som to isté oznámil svojmu šéfovi. A vtom… Zem sa zachvela, dom sa zahúpal. V kuchyni praskli a vyleteli sklá, v kúpeľni povolilo okno. Telefón mi vypadol z ruky. Vybehli sme do kuchyne a pozreli z okna. Pred domom zívala obrovská jama. Všade úlomky auta – bol to susedov malý plynový dodávkový vozík, zrejme vybuchol. Na parkovisku prevrátené autá, hučali hasičské a policajné sirény. V nemom úžase sme sa s manželkou obrátili ku kocúrovi. Sedel v kúte, tlačil si k hrudi zlomenú pravú labku a ticho nariekal. Manželka vykríkla, zobrala ho na ruky, pritúlila k sebe. Ja som schmatol kľúče a bežali sme s kocúrom dolu schodmi, sedem poschodí v tichosti, míňajúc výťah. Nech mi prepáčia obete výbuchu, ale my sme mali svojho zraneného. Našťastie naše auto stálo vzadu, naskočili sme a leteli k známemu veterinárovi. V ušiach mi znela smutná hudba Mikaela Tariverdieva “Dvaja v kaviarni”, ktorá práve hrala v rádiu. O hodinu neskôr vychádzala manželka od veterinára so svojím pokladom v náručí – a on s obviazanou labou hrdo ukazoval svoju “ranu” ostatným v čakárni. Keď sa prítomní dozvedeli, čo sa stalo, vstávali zo stoličiek a pohladkali ho. Doma manželka pripravila kocúrovi jeho obľúbenú rybu: vypražila ju, vybrala kostičky, pripravila chrumkavú kožku… mne položila len zvyšky. Kocúr, kulhajúc na troch nohách, prišiel k tanieru a so zvíjajúcou sa bolesťou ma prebodol pohľadom. Snažil sa nasadiť svoj povýšený výraz, no vyšla mu len grimasa bolesti. Bol som zaneprázdnený, ale keď som to dokončil, pristúpil som k jeho tanieriku a položil mu tam tiež moju časť ryby – bez kostí. Kocúr na mňa ohromene pozeral so zatiahnutou labkou a jemne zamňaukal otázku. Zdvihol som ho, privinul k tvári a povedal: – Možno som smoliar, ale ak mám takúto ženu a takého kocúra, som ten najšťastnejší smoliar na svete. A pobozkal som ho na ňufáčik. Kocúr ticho zamrmlal, otrel sa hlavou o moju líce. Položil som ho späť a on, krívo, ale spokojne, začal jesť svoju rybu. My s manželkou sme ho objímajúc pozorovali a usmievali sa. Od toho času kocúr spí len so mnou. Pozerá mi do očí, a ja len prosím Boha o jedno – Aby som mohol ešte veľa rokov pozerať naňho a na ženu po mojom boku. Nič viac nepotrebujem. Čestné slovo. Lebo to je naozajstné šťastie.

Mačka spala s mojou manželkou. Oprela sa o ňu chrbtom a mňa vytláčala zo postele všetkými štyrmi labkami.

Без категорії

024

Adam, nechcem ti ublížiť ani ťa zraniť, miláčik: Príbeh o chlapcovi, ktorý po odchode mamy nachádza novú rodinu, prekonáva žiarlivosť na otcovu priateľku a túži po psíkovi Adam sedel na parapete a díval sa z okna. Čakal na otca a premýšľal. Ubehli už dva roky, čo ich mama opustila a založila si novú rodinu. “Prečo opustila svojho syna? Kto vie,” povedal otec smutne. Adam to nechápal a postupne začal na ňu zabúdať. Otec sa snažil, aby Adamovi nič nechýbalo. Chlapec mal už desať rokov, rozumel mnohému a otec mu už nič netajil. Adam sa učil umývať riad či upratovať veci na poličky. S hračkami sa už veľa nehral. Teraz už bol takmer muž. Ale stále bol veľmi osamelý a túžil po psíkovi. Otec mu to však nedovolil: “Kto sa oň postará? Ja som stále v práci a ty si ešte príliš mladý.” Namiesto psíka však otec raz priniesol domov ženu – Annu. Začala s nimi bývať. Adam sa jej vyhýbal a nechcel s ňou hovoriť. Považoval ju za zbytočnú. No otec ju nazýval svojou ženou a chcel, aby mal Adam opäť mamu. “Ja ju nepotrebujem!” povedal Adam rozhodne. Tak spolu žili ďalej. Adam pozoroval, ako je táto žena – Anna – pre otca oporou, ako sa majú radi a smejú. On však cítil krivdu a bol nahnevaný. “Oci, chcem, aby odišla.” “Adam, ale ja chcem, aby zostala. Ťažko sa nám žije bez ženy – manželky a mamy.” Prišli horúce letné dni a Adam behal po dvore s novými kamarátmi. Tí ho presvedčili, že ho otec s Annou nakoniec dajú do detského domova. Adam sa zľakol. Prečo by ho tiež neopustili? Možno chcú nové dieťa a on by im len prekážal. Preto sa začal pripravovať na túto možnosť. Jedenkrát započul vetu: “Tam mu bude dobre, mali by sme ho tam dať.” Bol z toho hotový. Nevedel spať celú noc a ráno sa rozhodol Annu z domu vyhnať. Najskôr sa ju snažil znepríjemniť – presolil čaj, pustil plynový sporák pod prázdnou panvicou. Bol drzý. Anna však pochopila, kto za tým stojí, a pozvala Adama na vážny rozhovor. “Musíme sa porozprávať, Adam. Si smutný.” “Nie som smutný kvôli ničomu,” vykrúcal sa. “Adam, nechcem ti ublížiť ani ťa zraniť, drahý…” “Prenajali sme na leto chalupu. Chceli sme ťa prekvapiť, ale je čas byť úprimní. Ocko našiel psíka a ideme si ho dnes vyzdvihnúť – môžeš ísť s nami.” “Vážne neklameš?” Adam neveril, ale chcel veriť. Vrhol sa Anne okolo krku. Takmer sa rozplakala: “Tak vidíš, všetko bude dobré, netreba sa báť,” pohladila ho po hlave. Keď sa otec vrátil z práce, šli aj s Annou pre šteňa. Adamova zlosť sa zmenila na priateľstvo a Annu už nebral za nepriateľa. Zmierili sa. Šteniatko mu zaspalo v náručí a všetci boli šťastní. Rodinné hry a odpustenie v srdci slovenského chlapca, ktorý našiel svoj nový domov, mamu, otca aj verného psíka

Adamko, nechcem ti ublížiť, zlatko. Adamko sedel na parapete a hľadel von oknom. Čakal na svojho otca

Без категорії

022

Súhlasila som postarať sa o dieťa mojej najlepšej kamarátky, netušiac, že je to dieťa môjho manžela.

Súhlasila som, že postrážim dieťa mojej najlepšej kamarátky, vôbec netušiac, že je mojho manžela.

Без категорії

028

Moji kamaráti kupujú byty a investujú do rekonštrukcií, zatiaľ čo moja priateľka premrhala všetky naše úspory v snahe znásobiť náš kapitál. Všetci majú milé manželky, len ja som natrafil na nešťastie. Chvastala sa, že po svadbe si hneď bez problémov zaobstaráme byt, veď hostia nám dali peniaze a rodina nám pomôže, ale v skutočnosti jej rodičia len krútili hlavou, že keď si zmyslela zobrať “bezvýznamného realitného makléra” v dvadsiatich, bez poriadneho vzdelania, s bytom si nejako poradíme sami. Dokonca sa nám vysmiali a ja som musel vziať ženu späť k svojim rodičom. Rodinné peripetie. Môj brat tam už žije s tehotnou priateľkou a bývanie je poriadne stiesnené. Rodičia nám naznačili, že by bolo fajn ísť aspoň do prenájmu, no ja som chcel šetriť, zobrať raz hypotéku a kúpiť si dom. Manželka o všetkom vedela, tvrdila ako veľmi túži po vlastnom bývaní, a čo spravila? Zakúpila akcie za naše úspory. Prečo? Vraj chcela naše peniaze rozmnožiť. Keď som to mame povedal, skoro odpadla. A mne puká srdce, lebo hodnota našich akcií len klesá, a chvíľu potrvá, kým ich budeme môcť predať. Takže buď stratíme trochu, alebo riskujeme a dúfame, že raz cena stúpne. A zatiaľ čo všetci kamaráti majú rodiny aj byty, my máme akurát tak akcie! Manželka teraz plače a ľutuje, že naletela. Zaplatila aj ľuďom, čo ju mali “naučiť” investovať. A ja rozmýšľam už len nad rozvodom. Moja láska asi nie je dosť silná, keď sa neviem preniesť cez to, že roky šetrené peniaze sú stratené a všetko ide dolu vodou. Keď si to tak vezmem, naše manželstvo bolo poškodené už od začiatku a táto situácia potvrdzuje, že mám asi večnú smolu, lebo som si vzal naivné dievča.

Moji kamaráti kupujú byty a míňajú peniaze na rekonštrukcie, zatiaľ čo moja žena premrhala všetky úspory

Без категорії

022

Strávila som s vnúčatami celé dni zadarmo, a namiesto vďaky som dostala „zoznam výhrad“ k môjmu vychovávaniu – Ako mi dcéra predložila tabuľku s požiadavkami na výchovu, diéty, logopédiu aj KPI a čo sa stalo, keď som jej navrhla zmluvu a normálnu odmenu ako skutočnej profesionálke

6. marec Sedím s vnúčatami zadarmo a dostal som zoznam výhrad k môjmu “výchovnému pôsobeniu”

Без категорії

037

Muž si bez opýtania priviedol domov kamarátov, tak som sa zbalila a odišla prespať do hotela – samozrejme na jeho kartu

Ale no tak, Zuzka, nefrfli! Veď iba na chvíľu prišli chalani na futbal, čo je na tom? Sto rokov sme sa

Без категорії

043

Odmietla som strážiť vnúčatá celé leto a dcéra mi pohrozila domovom dôchodcov: Ako som sa postavila za seba, ochránila svoj byt v centre Bratislavy aj vlastné zdravie – príbeh slovenskej mamy, ktorá si konečne dovolila žiť pre seba

Mama, ty si sa už úplne zbláznila? Aké kúpele? Aké Piešťany? Veď nám horia letenky do Chorvátska, o týždeň