Kocúr spal s mojou manželkou. Chrbtom sa jej opieral o bok a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal preč. Ráno na mňa hľadel drzo, posmešne a ja som sa rozčuľoval, no nič som s tým nemohol urobiť. Miláčik rodiny, vraj naš “zlatuško” a “slniečko”. Manželka sa smiala, no mne do smiechu nebolo. Tomuto “zlatíčku” sa smažila rybka, vyberali sa z nej všetky kostičky a chrumkavá kožka sa ukladala na jeho tanierik vedľa fajnových horúcich kúskov. Kocúr mi venoval svoj typický šibalský úškrn, akoby vravel: Ty si len smoliar, skutočný pán domu som tu ja. Mne sa z ryby ušli len kúsky, čo sám nechcel. Skrátka, robil si zo mňa srandu, ako vedel. Ja som mu to sem-tam vracal: potichu som ho odsunul od taniera alebo zhodil z gauča. Proste vojna. Niekedy mi do papúč či topánok nastražil “prekvapenie”. Manželka len mávla rukou: – Nemal si ho dráždiť, a hladkala svoje “slniečko”. Sivý kocúr sa na mňa díval povýšene a zhovievavo. Len som si povzdychol – veď manželka je len jedna, niet čo riešiť. Tak som trpel. Ale v to ráno… V to ráno, keď som sa chystal do práce, začul som z predsiene zúfalý výkrik manželky. Pribehol som a uvidel šesť kilogramov rozčerteného kožucha, pazúrov a hroznej nálady, ako útočí na moju ženu – ako býk na červenú handru. Keď ma zbadal, skočil mi na hruď, sotil ma tak, že som zletel na zem. Schmatol som stoličku, ako štít, uchopil ženu za ruku a ťahal ju do spálne. Kocúr narazil do nôh stoličky, bolestivo zareval, no neprestával útočiť. Útok ustal, až keď sa za nami zavreli dvere spálne. Stáli sme tam, natierali si škrabance jodovou tinktou a alkoholom. Manželka volala do práce, že kocúr sa zbláznil a musíme ísť na pohotovosť; ja som to isté oznámil svojmu šéfovi. A vtom… Zem sa zachvela, dom sa zahúpal. V kuchyni praskli a vyleteli sklá, v kúpeľni povolilo okno. Telefón mi vypadol z ruky. Vybehli sme do kuchyne a pozreli z okna. Pred domom zívala obrovská jama. Všade úlomky auta – bol to susedov malý plynový dodávkový vozík, zrejme vybuchol. Na parkovisku prevrátené autá, hučali hasičské a policajné sirény. V nemom úžase sme sa s manželkou obrátili ku kocúrovi. Sedel v kúte, tlačil si k hrudi zlomenú pravú labku a ticho nariekal. Manželka vykríkla, zobrala ho na ruky, pritúlila k sebe. Ja som schmatol kľúče a bežali sme s kocúrom dolu schodmi, sedem poschodí v tichosti, míňajúc výťah. Nech mi prepáčia obete výbuchu, ale my sme mali svojho zraneného. Našťastie naše auto stálo vzadu, naskočili sme a leteli k známemu veterinárovi. V ušiach mi znela smutná hudba Mikaela Tariverdieva “Dvaja v kaviarni”, ktorá práve hrala v rádiu. O hodinu neskôr vychádzala manželka od veterinára so svojím pokladom v náručí – a on s obviazanou labou hrdo ukazoval svoju “ranu” ostatným v čakárni. Keď sa prítomní dozvedeli, čo sa stalo, vstávali zo stoličiek a pohladkali ho. Doma manželka pripravila kocúrovi jeho obľúbenú rybu: vypražila ju, vybrala kostičky, pripravila chrumkavú kožku… mne položila len zvyšky. Kocúr, kulhajúc na troch nohách, prišiel k tanieru a so zvíjajúcou sa bolesťou ma prebodol pohľadom. Snažil sa nasadiť svoj povýšený výraz, no vyšla mu len grimasa bolesti. Bol som zaneprázdnený, ale keď som to dokončil, pristúpil som k jeho tanieriku a položil mu tam tiež moju časť ryby – bez kostí. Kocúr na mňa ohromene pozeral so zatiahnutou labkou a jemne zamňaukal otázku. Zdvihol som ho, privinul k tvári a povedal: – Možno som smoliar, ale ak mám takúto ženu a takého kocúra, som ten najšťastnejší smoliar na svete. A pobozkal som ho na ňufáčik. Kocúr ticho zamrmlal, otrel sa hlavou o moju líce. Položil som ho späť a on, krívo, ale spokojne, začal jesť svoju rybu. My s manželkou sme ho objímajúc pozorovali a usmievali sa. Od toho času kocúr spí len so mnou. Pozerá mi do očí, a ja len prosím Boha o jedno – Aby som mohol ešte veľa rokov pozerať naňho a na ženu po mojom boku. Nič viac nepotrebujem. Čestné slovo. Lebo to je naozajstné šťastie.

Mačka spala s mojou manželkou. Oprela sa o ňu chrbtom a mňa vytláčala zo postele všetkými štyrmi labkami. Ráno sa na mňa dívala drzo a výsmešne. Frflal som, ale nič som s tým nezmohol. Miláčik rodiny, všakže. Zlatíčko a slniečko. Žena sa smiala, ale mne to smiešne nebolo.

Pre túto zlatú mačku sa smažila rybka, starostlivo sa jej vyberali kostičky a chrumkavá, voňavá kožka sa kládla do úhľadnej kôpky vedľa teplých, ešte sa pariacich kúskov na jej tanier.

Mačka na mňa hádzala pohľad, ktorého význam bol jasný:
Ty si tu nikto, ja som tu ozajstný pán.

Z rybky som dostával len tie kúsky, čo mačka nezožrala. Skrátka, robila si zo mňa čo chcela. A tak som jej občas vrátil nenápadne som ju odsunul od taniera, inokedy som ju zhodil z pohovky. Viedli sme tichú vojnu.

Neraz mi do papúč a topánok pripravila prekvapenie s oneskoreným účinkom. Žena sa smiala a hovorievala:
Tak jej neubližuj!
A hladkala svoje slniečko. Sivá mačka mi venovala pohŕdavé pohľady, akoby bola kráľovnou domu. Ja som len rezignovane povzdychol. Čo narobím? Ženu mám len jednu. Tak som musel znášať aj jej štvornohú lásku. Ale jedného rána…

To ráno, keď som sa chystal do práce, sa z predsiene ozval zúfalý krik mojej ženy. Rýchlo som tam bežal a zastal pri zvláštnej scéne: šesťkilový chumáč srsti plný pazúrov a zlej nálady útočil na ženu, ako býk na červenú zástavu.

Keď ma zazrela, skočila mi na hruď a tak ma odstrčila, že som preletel cez predsieň a skončil som na zemi. Rýchlo som schmatol stoličku a vystrel ju pred seba ako štít, vzal ženu za ruku a spolu sme prebehli do spálne. Mačka skočila a udrela sa o nohu stoličky; zavýskla tak nahlas, až mi prebehli zimomriavky po chrbte.

To ju nezastavilo. Ešte stále sa zhúžvala a útočila na nás, kým sme nezaťahli dvere. Počuje sme, ako za dverami prská a škrabe.

Začali sme si dezinfikovať a natierať ranky liehom a jódovou tinktúrou, čo sme vytiahli zo skrinky prvej pomoci. Stáli sme v spálni, žena zavolala do práce a vysvetľovala, že naša mačka zošalela, pokúsala nás a že namiesto práce musíme ísť na pohotovosť. Po nej som volal aj ja a zopakoval to isté šéfovi. No vtom…

Zem sa zachvela, dom sa kolísal, v kuchyni sa rozsypalo sklo z okna a v kúpeľni prasklo druhé okno. Telefón mi vypadol z ruky. Nastalo ticho, aké som ešte nezažil. Zabudli sme na mačku a obaja sme vybehli do kuchyne a pozreli z okna.

Pred panelákom zívala obrovská jama. Všade boli kusy áut. Bol to malý nákladný Peugeot nášho suseda, ktorý jazdil na plyn a bol naložený plynovými bombami tie zrejme vybuchli. Na parkovisku sa váľali autá prevrátené hore kolesami ako korytnačky, a z diaľky už znel vreskot sirén hasičov aj záchranky.

Šokovaní sme sa s manželkou naraz otočili k našej mačke.

Sedela v kúte, pritisnutá k stene, prednú pravú labku neprirodzene priťahovala k hrudi a ticho žalostne mňaukala.

Žena vykríkla, pribehla k mačke, vzala ju do náručia a kŕčovito objala. Ja som vytiahol z vrecka kľúče od auta a všetci traja sme leteli dolu schodmi, preskakujúc schody, sedem poschodí bez slova.

Nech mi odpustia tí, ktorí boli zranení pri tom výbuchu, no my sme mali svojho zraneného.

Naše auto, našťastie, stálo za domom. Naskočili sme doň a upaľovali k nášmu známemu veterinárovi. Mal som pocit, že mi v srdci driapu mačky. Rádiom akurát hrala melodramatická pieseň od Pavla Hammela Medulienka, čo tomu celému ešte pridalo na nálade.

O hodinu sme vychádzali z ordinácie: manželka držala svoj poklad v náručí, a ona… Ukazovala vo veterinárnej čakárni svoju zabandážovanú labku ostatným majiteľom zvierat. Keď zistili, čo sa stalo, hneď ju všetci hladkali a obdivovali statočnosť.

Doma manželka začala smažiť mačke jej obľúbenú rybičku. Ako vždy, vyčistila kostičky a chrumkavú kožu kládla na kôpku vedľa šťavnatých kúskov. Mne dala zvyšky.

Mačka, krívajúc na troch labkách, prišla k svojmu tanieru a v bolesti na mňa pozrela. Chcela zahrať pohŕdavý úsmev, ale vyšiel jej len bolestivý úškľabok.

Mal som veľa povinností, tak som rýchlo jedol. Keď som skončil, podišiel som k jej miske a vložil do nej svoju porciu ryby, bez kostí.

Mačka sa na mňa neveriacky zahľadela. Stiahla prednú labku k hrudi a ticho ma zamňaukala otázku.

Vzal som ju na ruky, nadvihol k tvári a povedal:
Možno som smoliar, ale pri takej žene a takej mačke som ten najšťastnejší smoliar na svete.
A pobozkal som ju do čumáka.

Mačka potichu zamrnčala a veľkou hlavou ma potlačila do líca. Položil som ju na zem a ona, krivkajúc, sa pustila do ryby, zatiaľ čo my dvaja sme si sadli vedľa seba, objali sa a s úsmevom ju sledovali.

Od toho dňa spí mačka už len so mnou. Pozerá mi do tváre a ja prosím Boha iba o jedno:

Aby mi doprial žiť čo najdlhšie, aby som videl vedľa seba svoju ženu a túto našu mačku.

Viac nechcem nič. Úprimne.

Lebo práve to je podľa mňa pravé šťastie.