Ale no tak, Zuzka, nefrfli! Veď iba na chvíľu prišli chalani na futbal, čo je na tom? Sto rokov sme sa nevideli, ešte zo strednej. Radšej nakrájaj uhorky a tú salámu, čo sme k Veľkej noci kúpili. Pivo máme, ale zakusnúť poriadne niet čo, šíril sa z obývačky Romanov hlas, prehlušovaný brblaním troch rozjarených tatkov a hulákaním telky.
Zuzana sa len s kľúčmi v ruke v predsieni opierala o botník a v duchu preklínala rozhodnutie ráno obuť lodičky. Po deviatich hodinách v práci jej pripadali ako nástroj inkvizície. Snívala o jedinom vyzulich sa, zmyť si mejkap a švihnúť na gauč s obľúbeným detektívom. Lenže deň bol ako z tielky ročný výkaz, šéfová besnela, v zápche dve hodiny pod dažďovými kvapkami. Domov sa tešila ako na záhradu u babky. Ale kdeže, dostala sa rovno na bratislavskú hlavnú stanicu o šiestej večer.
Do nosa ju ovalil ťažký, kyslastý puch lacného piva a sušených rýb. Na jej obľúbenom béžovom koberčeku sa kopila hromada obuvy veľkosti č. 46 jeden pár aj s blatovými kusmi trávnika. Nejaká bunda ležala na zemi ako nosorožec po safari.
Zuzana sa nadýchla, aby jej ruky hnevom nezačali šklbať. Prešla do obývačky a scenéria ako z reportáže Invalidov: Roman, manžel zákonitý, rozvalený v kresle; Vitko, Paľo a neznámy bradač okupovali gauč. Sklenený konferenčný stolík, ktorý vyleštila do zrkadlového lesku, zakopŕcal pod fľaškami, balíkmi čipsov a hromadou rybacích šupín priamo na Novom Čase.
Roman, zašepkala Zuzana. Dohodli sme sa. Žiadni hostia cez týždeň bez ohlásenia. Som unavená. Chcem ticho.
Roman odmával rukou, oči úplne prilepené na obrazovku, kde dvadsaťdva milionárov naháňalo loptu po pažite.
Jaj, zas začína! Unavená, bolí ma hlava. Zuzka, si jak moja teta z Prievidze. Chalani, povedzte aj vy!
Hospodárka, veď sme potichu! zahulákal Vitko. Jeho potichu sa však rovná štartovaniu lietadla v Piešťanoch. Teraz naši dajú gól a aj zatancujem, no! Pridaj sa! Nalejem piva?
Nepotrebujem pivo, cítila, ako sa v nej hromadí tichá, ľadová zlosť. Potrebujem, aby ste do desať minút zmizli a všetko tu bolo čisto.
Zuzka, nerob mi hanbu pred kamošmi! Roman konečne zodvihol hlavu. Oči červené, tvár namosúrená. Chod na kuchyňu, urob niečo. Pirohy navar, či čo. Chalani sú hladní. Tu sa len omínaš a nič.
Dívala sa naňho, akoby ho prvýkrát videla. Desať rokov manželstva. Desať rokov varenia, prania, tolerovania jeho pivničných debát s Milanom a jeho večnej mamičky s múdrymi radami, jeho ponožiek pod gaučom. Dnes však niečo puklo možno to bola tá šupina na stole, možno ten príkaz choď, navar.
Bez slova vyšla von.
Už sa urazila, doľahlo jej do predsiene. Pohodí to, donesie dačo. Vieš, ona je v zásade fajn.
Prešla do spálne, kde na komode trónila Romanova peňaženka zvykol vysypať všetko: kľúče, drobné, karty. Včera dostal výročnú odmenu. Porádnu, tučnú odmenu, ktorú plánovali odložiť na nový radiátor alebo aspoň zimné pneumatiky.
Pohľad jej padol na zlatú kreditku.
Myšlienka dozrela okamžite. Drzý, šialený plán, na ktorý by si tá poslušná Zuzka nikdy netrúfla. No tá už bola preč nahradila ju žena, ktorá chce aspoň trochu úcty. Prípadne vyrovnanie škody na nervoch.
Schmatla kartu. Otvorila skriňu a do malej cestovnej tašky hádzala veci: náhradnú bielizeň, obľúbené pyžamo (to hodvábne, ktoré Roman neznášal), nabíjačku, kozmetiku.
Z obývačky sa ozvalo zbierkové: Góóóóól! až sa panelák zatriasol. Niekto asi nadskočil na gauči.
Zuzana natiahla trenčkot, obula sa a v zrkadle si všimla: zjazvené pery, pohľad ostrý ako žiletka.
Pirohy, hej? Hneď.
Vyšla tichučko. Dvere zabuchol až zvuk reklamy ju nepripustil do povedomia obecenstva.
Vonku bolo vlhko a chladno, no Zuzane sa rozlialo teplo po tele. Vytiahla mobil a objednala taxi. Prečo nie Business trieda!
Mecedes čierny, pravý šofér v obleku, do piatich minút stál pred panelákom.
Dobrý večer. Kde to bude?
Prosím, do Carlton Hotela, zahlásila s vyrovnaným hlasom. Jeden z najlepších hotelov v Bratislave, s obrovskou halou, mramorom a voňavkami drahšími než jej celý outfit. Rada prechádzala okolo, obzerajúc žiarivé lustry, nikdy by neverila, že sa tam ocitne ako hostka.
Výborný výber, schválil šofér.
Počas cesty sa jej v taške začal triasť mobil. Roman volal. Reklama skončila, žalúdok sa ozval kde má pirohy. Prepla mobil do tichého módu. Nech si klope. Možno si bude myslieť, že šla pre smotanu.
V hoteli Carlton im voňali kvety a francúzska kolínska. Luster s kryštálmi visel, obrovská recepcia. Zuzana prišla k pultíku, vyložila Romanovu zlatú kartu.
Dobrý večer. Rezerváciu nemáte?
Nie. Prosím apartmán s vírivkou a výhľadom na Dunaj, ak sa dá.
Recepčná sa v sekunde prepla do režimu Terminátor.
Máme krásny Prezidentský apartmán na siedmom! Raňajky, wellness celú noc. Stojí to deväťsto eur za noc. Berieme?
Deväťsto eur. Polovica jej výplaty. Alebo tretina Romanovej prémie. Vnútorný skrblík, čo roky počítal každé euro, chcel zaskrečať, no Zuzana mu tú žabu v hlave zašliapla.
Berieme, povedala pevne.
Občiansky, prosím.
Terminál zapípal, platba prešla. Len si predstavila, ako na Romanov mobil, zapatrošený v čipsoch, prichádza hneď SMS: Platba 900 EUR. HOTEL CARLTON.
Všimne si hneď? Pochybuje. Futbal má prednosť.
Chlapík jej viedol kufor do izby. Keď otvorila, Zuzane vyrazilo dych izba ako pre grófku: posteľ king-size, snehobiele obliečky, sedenie, kúpeľňa veľká ako ich kuchyňa (aj s oknom na Dunaj!), mramor naokolo.
Ostala sama, hneď zhodila lodičky a bosá prešla po koberci. Otvorila minibar malá fľaštička šampanského stála toľko ako dva kartóny toho piva, čo pijú jej kámoši v obývačke.
No a čo, povedala, otvorila šampanské a naliala si.
Sadla si do kresla, pustila mobil pätnásť zmeškaných hovorov, tri správy.
Zuzi, kde si?
Ideš do obchodu? Kúp majku!
Zuzka, kde si odbehla? Chalani chcú žrať!
Ani náznak starosti. Len objednávky. Opatrne sa napila. Až teraz jej došlo, ako jej dobre.
Pribudla ďalšia správa.
Zuzi, prišla nejaká divná smska. Stiahli 900. Čo si kupovala? Kartu nemám. Ty si ju vzala? Odpíš HNEĎ!
Aha, Roman zbadal. Usmiala sa a vytočila room service.
Dobrý večer, objednala by som večeru na izbu. Áno, viem, že je neskoro, ale umieram hladom šalát s morskými plodmi, steak medium a tiramisu. Aj kvalitné červené. Prirátať k izbe.
Vošla do kúpeľne, napustila voňavú penu. Mobil na posteli ešte raz zahlásil sérenciu. Roman už volal stále dookola.
Zdvihla, až keď rozplývala vo vani.
Prosím?
Zuza! Ty si spadla z hrušky?! zajačal Roman do slúchadla. V pozadí šepot asi chlapi zmeraveli. Kde si? Čo sú to za transakcie? DEVÄŤSTO EUR?! Kupovala si drahý kožuch v noci?!
Nie, miláčik, povedala pokojne, chlácholivo. Kupovala som si ticho a rešpekt. Som v hoteli.
Čože? V hoteli?! Načo?!
Lebo doma je trhovisko a smrdí to rybou. A ja, ak si pamätáš, som unavená. Prosila som, nech nikoho nevodíš. Ty na to: navar! Ja nechcem variť. Chcem steak a vaňu s bublinami.
Si opitá? Okamžite sa vráť! To sú spolupenize! To je na radiátor!
Radiátor počká. Moja hlava nie. A ešte čoskoro príde smska za večeru neboj sa, bude to asi len päťdesiat eur.
PÄŤDESIAT za VEČERU?! Zuzka, no to už kde sme?! Máme doma haldu pirohov!
Dobrú chuť, Romanko. Nech ti Vitko navarí. Alebo Paľo. Kamaráti sú predsa na to.
Zuza, prestaň s tým! Vráť sa domov! Chalani už idú preč!
Fakt? A ten smrad z rýb zmizne a riad sa poumýva sám? Prepáč, Romanko. Zaplatila som izbu na noc. A poriadne ju využijem. Zajtra pôjdem ešte na masáž. Vraj tu majú špičku.
Aká masáž? To čo bude stáť? Zuza, požerieš mi účet! Vrátim, umyjem, povysávam, čokoľvek!
Výborne, objavil sa v tebe domáci gén. Sláv! Vidíme sa zajtra na obed. Ak bude hukot ostanem na ďalší deň. Kartu mám.
Zložila a vypla mobil.
Zaklopanie na dvere, doviezli servírovací stolík. Strieborný príbor, teplý steak, úžasný dezert. Zuzana si sadla v župane k oknu a pozerala na nočnú Bratislavu.
Prvý raz po rokoch sa necítila služobne, ale ako Žena. Drahá, rozmaznaná, uznávaná aj keby si to musela zaplatiť sama (z rodinného rozpočtu).
Noc bola úžasná posteľ mäkučká, nikto nechrápal do ucha, nesťahoval paplón. Ráno ju prebúdzali lúče a malý vtáčik na parapete, nie chrápanie suseda.
Zbehla dole do spa. Bazén, hammam, masérka so silou ako borec, rozvaľovala jej ramená: No, vy ste napätá, dievča, musíte si dopriať.
Odteraz budem, sľúbila Zuzana a užívala si, ako z nej opadáva únava aj stres.
Keď vyšla z hotela, bolo pol druhej. Po zapnutí mobilu jej naskákalo asi päťdesiat zmeškaných. Posledná Romanova: Všetko som upratal. Čakám. Porozprávame sa.
Objednala taxi (opäť kompfort plus, veď prečo si nedopriať).
Doma otvorila dvere: z bytu voňala Savo a citrón! A trošku aj pokorený muž.
Roman sedel v kuchyni, pred ním čaj. Byt vyblýskaný, ako po výsluchu inspekcie. Koberček v predsieni čistý, podlaha lesklá, poháre v odkvapkávači, ešte aj sporák sa leskol.
Pri vstupe Zuzany vyskočil. Vyčerpaný, oči podliate, vyzeral ako po nočnej.
Prišla si, vydýchol. Ty si fakt daleko, Zuzka… Skoro som zinfarktoval! Vieš, koľko si minula?
Pokojne vošla, položila tašku, vytiahla kartu a položila na stôl.
Viem. Tisícštyristo päťdesiat eur a päťdesiat centov. Cena za moje nervy a tvoj školský príklad.
Roman si chytil hlavu.
Pätnásť stoviek… Za jednu noc! Zuza, to je polovica na radiátor!
Rátaj, koľko by stála gazdiná, kuchárka a psychologička za desať rokov, prehla sa k nemu a pozrela mu do očí. Zvykol si si, že som pohodlná. Že len ticho tolerujem, obsluhujem tvoju bandu. Moje nie nič neznamená. Včera som pochopila, že to máš na háku. Dotiahol si tlupu domov, keď som ťa prosila nie. Cítila som sa ako votrelkyňa.
Roman niečo zamrmlal, ale zadržal sa.
Nechcel som… Oni sa sami pozvali…
A ty nemáš jazyk povedať nie? Alebo sú chlapi viac ako vlastná žena? Zuzana hovorila potichu, ale každé slovo vážilo kilo. Počúvaj, Romanko. Ak sa to zopakuje, neodídem do hotela. Odídem nadobro. A rozvod ťa bude stáť ešte viac ako tisíc.
Roman stíchol. Ešte raz pozrel na kartu, na ženu, na kuchyňu v čistote, ktorú drhnul ako otrok. Prvý raz pochopil, že Zuzka už nie je tá poslušná domáca, sedela tam sebavedomá, oddýchnutá a odhodlaná žena.
No, ehm, zašomral, prepískol som. Aj Vitko… je pajác. Už som mu povedal, nech už sa tu nezjaví.
Výborne, Zuzka vstala. Som hladná. Zostali pirohy? Alebo ste všetko zožrali?
Roman vyskočil.
Nie! Uvaril som polievku. Kuraciu. Zo sáčku, ale s mrkvou! Dáš si?
Zuzana sa musela ovládnuť, aby sa nerozrehotala. Kuracia instantná výkon storočia.
Jasné. Nalej.
Jedli v tichu. Roman sa vždy nenápadne na ženu díval, či nepríde útok. Zuzana si kúsala polievku (mierne presolenú), a v duchu si myslela tých tisícpäťsto boli najlepšie investované peniaze do manželstva. Občas sa musíš stať drahšou, aby si ťa začali vážiť doslova!
Navečer, keď pozerali film (Roman tentokrát pustil jej obľúbenú romantiku, ktorú inak volá lepkavá nuda), sa k nej pritúlil.
Zuzka…
Hm?
Bolo tam fakt také super? V tom hoteli?
Hej. Vírivka, výhľad na Dunaj, neskutočný župan…
Čo keby… váhal čo keby sme nabudúce šli spolu? Na výročie? Keď si našetríme.
Zuzana mu položila hlavu na rameno.
Jasné, že pôjdeme. Ale kartu si tentoraz nechaj pekne doma. Aby ma zase nechytila chuť na steak o polnoci.
Roman sa nervózne zasmial a pevnejšie ju objal.
Už nikdy! Steaky si radšej naučím sám robiť. Lacnejšie to bude!
Odvtedy prešlo pol roka. Hostia prišli domov už len vopred ohlásení a len cez víkend. A Roman začal sám umývať riady. Prízrak hotela Carlton a mínus tisícpäťsto eur v účte sa ukázali byť lepšou motiváciou než desať rokov prosieb.
A Zuzana si zaviedla vlastný účet Krízový fond sebaúcty. A každý mesiac tam čosi presunula. Pre istotu. Aby vedela, že na apartmán s výhľadom na Dunaj vždy má. A to hrialo lepšie ako elektrický radiátor.
Ak vás ten príbeh rozosmial a myslíte si, že samú seba treba občas milovať odmene, dajte odber, lajk a podeľte sa o názor v komentároch. Ja vám za to pošlem aspoň jeden virtuálny steak!
