Starého otca už niet
Včera večer som sa vrátil domov z ďalšej pracovnej cesty. Padol som unavený do kresla, ani som si nestihol vyzuť topánky, keď mi zazvonil mobil. Volala mama.
Jej hlas znel neobyčajne rozrušene. Pripisoval som to svojej únave, nevšímal som si to veľmi. Veď posledné dni boli náročné, vlaky boli preplnené, v susednom kupé cestovali mladí chlapci, ktorí spievali a robili hluk ešte dlho po polnoci. Celú noc prespievali aj slávnu Vstala devka v záhrade, len meno spievanej Katky nahradili iným, vtipným rýmom. Normálne by ma to rozosmialo, no tentoraz som sa len obracal na druhý bok a želal si, aby im prasklo brnko na gitare.
Mami, som konečne doma, ozval som sa. Čo sa deje, že už voláš?
Mama chvíľu mlčala. Z jej krátkych viet bolo jasné, že má na srdci niečo dôležité, ale nevedela, ako začať. Typické pre ňu. Pomyslel som si, že má určite nový balík dedinských klebiet a nevie sa dočkať, kedy mi ich oznámi. Teraz som ale nebol pripravený ju počúvať, mysľou som bol len pri posteli.
Janko, asi si veľmi neoddýchneš, prerušila moje myšlienky.
Nerozumiem, prečo nie? Pracoval som celý týždeň, som vyčerpaný. Nikoho nečakám, nikam nejdem. Netúžiš ma prekvapiť návštevou, však?
Mama sa ešte hlbšie nadýchla a ticho povedala:
Janko, starého otca už niet.
Ostalo ticho. Moja duša, ako keby sa odpojila od tela. Sadol som si hlboko do gauča, mobil privretý k uchu.
Mama pokračovala: Dnes ráno mi volala jeho suseda, pani Mária. Chcela mu priniesť čerstvé mlieko, ale keď vošla, našla ho pri dverách. Ležal tam, držal sa za srdce Už nedýchal. Odmlčala sa. Musíš ísť do dediny, Janko, pochovať ho. Susedia pomôžu, keď treba. Prosím, ozvi sa.
V tej chvíli som nevedel, čo odpovedať. Slabým hlasom som to len odsúhlasil.
Mama ďalej vysvetľovala, že nikto z ostatnej rodiny nechce na pohreb prísť. Vraj by prišli len vtedy, ak by mal dedko nejaký majetok. Ale starý dom nikoho nezaujíma.
Aj moja mama bola s dedkom dlhé roky na nože. Po smrti otca vlastne jej muža mu to nikdy neodpustil. Vyčítal jej, že ho udrala z práce, že ho naháňala za peniazmi, zatiaľ čo on mal zdravotné problémy a nakoniec sa z toho skolil. Otec bol učiteľ, no mama si priala nový byt, chatu, pohodlie. Preto odišiel za prácou do zahraničia, voziac peniaze domov, až raz došiel len smutný telegram. Po smrti otca vyčítal dedko mame všetko do detailov, až medzi nimi navždy vznikla priepasť.
Mňa mal však dedko stále rád. Ako chlapec som k nemu chodil na prázdniny, keď som bol starší, písal mi listy dlhé ako nedeľné večery. Nikdy si neničil život technikou mobilom, počítačom, tabletom. Vždy len papier a pero. To bola naša komunikácia.
Naposledy mi napísal ešte pred mesiacom, keď som bol preč na služobke. List na mňa čakal na poličke. Zvláštne písal tentoraz len o akomsi kocúrovi Čierňuškovi. Celé odseky venoval tomu, ako uňho našiel čierneho túlavého kocúra, ktorý si neustále prikrádal k mlieku. Nikto v dedine toho kocúra nikdy nevidel, ale dedko tvrdil, že tam bol. Mne to znelo ako zvláštne fantázie starého človeka.
Pohreb prebehol ako každý iný na dedine muži spustili rakvu na dno hrobu, hlinou zamietli kúsok zeme a každý si ešte spomenul na dedka v krčme, kde padlo pár sliviek, pár slov a spomienok. Ľudia sa rozišli, mňa nechali sám v tichom dome. Bolesť v hrudi, nevyjasnený žiaľ. Spomenul som si, že som nestihol prísť skôr, aby som sa rozlúčil. Prácu mi kládli na plecia bez oddychu, šéf mi ironicky pohrozil ak sa mi to nepáči, môžem hľadať inú prácu s podobnou výplatou. Podvolil som sa.
Doma po pohrebe som si nalial čaj zo sušených listov čiernych ríbezlí, ktoré mi zvykol variť dedko na noc, a listoval v poslednom jeho liste. Stále som nechápal, kto bol ten Čierňuško. Dedko písal, že sedí večer s kocúrom na lavičke pod jabĺňou, rozpráva sa s ním o starých časoch, o žene, synovi Písal, že je Čierňuško vyplašený, ukrýva sa, nepustí sa ani na krok. Suseda Mária nielenže kocúra nikdy nevidela, ale ani v dedine taký nebol.
Ráno som vstal skoro typické dedinské ráno: slnko cez okno, vrabci na rínach, zvuk hlasných kohútov, jarný vzduch s vôňou jabĺk. Zostal som sedieť pri okne, díval sa von a spomínal na detstvo, keď sme s dedkom vyrábali vtáčie búdky. Stále mi víril hlavou ten záhadný kocúr. Vybehol som von, v záhrade rozkvitnuté stromy, uhladené hriadky a prázdnota, akoby niekto čakal na starého gazdu, ktorý všetkému velil. No žiadne stopy po kocúrovi.
Napadlo mi opýtať sa naň starej susedy, pani Márie. Išla okolo plotu s čerstvo napečenými rožkami, zastavila sa.
Pani Mária, čo viete o dedkovom kocúrovi?
Zamyslela sa a povedala: O mesiac dozadu začal starý rozprávať s niekým na dvore. Myslela som, že sám so sebou, ale podľa všetkého volal na nejakého kocúra, čo ho pomenoval Čierňuško. Ľudia z dediny vraveli, že ho nikto nevidel, no on trval na tom, že tam je. Najprv sme si mysleli, že už starne…
Nebola mi celkom jasná odpoveď, ale jestvovala možnosť, že dedko naozaj toho kocúra mal a ukrýval, alebo bol už len veľmi sám.
Ostal som v dome sám, začal som upratovať, vyvetrával miestnosti, utieral prach, aby som prišiel na iné myšlienky. Cítil som, ako sa miestnosťou rozlieva ticho. Záhradka však vyzerala, akoby starý gazda len na chvíľku niekam odišiel…
Na deviaty deň po pohrebe sa stalo niečo zvláštne. Pri triedení starých vecí som v kútiku očí zbadal pohyb. Otočil som sa a zbadal som elegantného čierneho kocúra, ktorý na mňa chvíľu pozeral a potom zutekal pod lavičku. Bol to on dedkov Čierňuško.
No poď sem, ty potvora, povedal som polovážne, pololáskavo. Ale kocúr na moju výzvu nereagoval. O pár minút, keď som sa otočil, už po ňom nebolo ani stopy.
Zasekla sa v tom aj pani Mária, ktorá akurát vchádzala do dvora. To je on, však? Ten dedkov kocúr? Vyčítavo na mňa pozrela a potom sa pousmiala. Vidíš, netreba človeka hneď odpisovať S dedkom bolo všetko v poriadku. Len kocúr bol plachý.
Keď som sa balil, zvažoval som, či kocúra zoberiem so sebou. Bol som presvedčený, že by si to dedko prial a ja tiež. Kocúra som teda nasýtil, pohladkal a povedal mu, nech si vyberie buď zostane tu, alebo ide so mnou domov do Bratislavy. Keď som už zamykal dom, sedel na prahu a díval sa na mňa. Zdalo sa, že rozumie.
Nakoniec som ho vzal na ruky a spolu sme vyrazili na autobus. Pani Mária ma vybavila taškou šišiek vraj na cestu.
Keď autobus prechádzal cez dedinu, zazdalo sa mi, že v oblaku na oblohe vidím dedkovu tvár. Usmieval sa na nás. Ja a kocúr sme vedeli: nie je už medzi nami, no ostal v našich srdciach a mysliach. Takto to má v živote byť.
Dnes, keď píšem tieto riadky a Čierňuško sa mi váľa po nohách, viem jedno: v každom veľkom, ale aj malom príbehu ostáva po smrti niekoho blízkeho kus dobroty, ktorú musíme niesť ďalej a ak nie v listoch či v slovách, tak aspoň v tichom teple pri večernom čaji alebo v nočnom mračaní kocúra, ktorý nám pripomenie, že stačí nezľaknúť sa, keď nás život postaví pred osamelé rána.
