KLOBÁSKOVÝ ZLODEJ
Vieš čo, musím ti porozprávať o jednom kocúrovi, čo som mal možnosť sledovať u nás v potravinách na Hlavnej v Prievidzi. Nedalo sa ho prehliadnuť, lebo ten šibal kradol zo stánku so salámami, ale takým spôsobom, že sa naňho vážne nedalo nahnevať. Skôr naopak.
Pán majiteľ, pán Varga, sa na jeho výčiny priam tešil a pravidelne všetko natáčal na mobil. Večer ukazoval tieto videá svojej žene Zlatke a spolu sa na tom dobre zabávali. No, počúvaj.
Kocúr, ktorému dali meno Dunčo (fakt, aj kocúrom dávajú u nás také mená), vždy najprv sedel pred otvorenými dverami, tváril sa, že sa len prechádza, že veď on tu len tak posedáva. Občas sa poobzeral na všetky strany, či nie je v okolí nejaké nebezpečenstvo. Majiteľ bol vždy schovaný za veľkou chladiacou vitrínou a všetko tajne sledoval.
Potom Dunčo veľmi opatrne vošiel dovnútra a zamieril rovno k pultu, kde boli nakrájané klobásky a špekačky. Tam nabral tempo, uchmatol si kúsok, a s klobáskou v papuli vybehol von. Ale hlad je hlad, a tak utiekol len pár metrov a hneď sa pustil do jedla pri obrubníku.
Pán Varga sa vtedy postavil do dverí a z diaľky sa ho opýtal:
Chutí ti, Dunčo?
Kocúr dvíhal hlavu a zamňaukal, akoby pritakal.
No len si daj, a príď aj zajtra, zasmial sa pán Varga.
Možno sa pýtaš, prečo tam boli klobásky a špekačky volne položené, akoby len na to čakali, kedy si ich niekto vezme? No, pán Varga bol proste človek so srdcom na pravom mieste. Rozhodol sa, že toho ušmudlaného kocúra, ktorý bol na začiatku ako trieska, pohostinne vykrmí, ale…
Dunčo sa zásadne odmietal priblížiť k ľuďom alebo vziať jedlo z ruky. Tak sa vymyslel celý divadelný akt. Najprv boli špekačky položené blízko pri dverách, aby ich mohl ukradnúť a odniesť, akože svojpomocne. Potom ich pán Varga postupne kládol ďalej a ďalej, až ich dal na spodnú policu za pult, priamo k zemi vytvoril mu tam taký bufet pre kocúra.
Dunčo už dávno mohol len tak prísť, zobrat čo chce a v kľude odísť, ale vieš, proces je proces! Ukradnutá klobáska chutí predsa najlepšie.
Časom pán Varga doniesol pred obchod veľkú misku s vodou, kvalitné granule a na chodník položil plastovú krabicu so stelivom. Do rohu umiestnil starú búdu so zohriatou dekou. Dunčo bol však stále opatrný, na dotyk sa nedal, no rád debatoval. Pán za ním vyšiel s ukradnutou salámou a rozprával mu. Dunčo popri jedení hádzal pohľady, mraučal naspäť.
Ale nedávno sa majiteľovi niečo nezdalo. Dunčo bol už dobre vypasený a na parádu, no stále dvakrát denne kradol pár špekačiek a mizol za roh. Pán Varga sa snažil vypátrať, kam mizne, ale Dunčo bol vždy rýchlejší.
A tak pán kúpil malú kameru s dobrým obrazom, čo mu ukazovala všetko na počítači rovno v kancelárii. A raz sa podarilo rozlúštiť záhadu!
Z pivničného okienka domu za rohom vyskočilo malinké ryšavé mača, ktoré sa okamžite vrhlo na klobásku prinesenú Dunčom.
Zajtra ich dones domov, počuješ?! plakala Zlatka na svojho muža večer, no to nebolo také jednoduché. Dunča by chytil, veď už prespával v predajni, ale malého Oheňka nie. Toho pomenovali Oheňko, lebo bol chlpáčik ohnivo ryšavý.
Dni plynuli. Majiteľ sledoval kameru, videl, ako si Oheňko chodí po piťku a dokonca si zdriemol v búde, čo bola určená pôvodne Dunčovi, ale len čo sa niekto priblížil, vystrelil preč ako šíp.
Ale jedného dňa spozornel, keď pri dverách do potravín počul zvláštne kvílenie. Vonku nik nebol. Zašiel za pult, a kuk na prahu sedel Oheňko a vykrikoval, čo mu hrdlo stačilo.
Čože je, tigrík? prekvapene sa opýtal pán Varga.
Mača k nemu pribehlo, pozrelo mu priamo do očí a viedlo ho za roh. Tam ležal Dunčo a ticho nariekal. Psí karol ho uhryzol do zadnej labky. Ešte sa mu podarilo utiecť, ale mal dosť.
Oheňko sa k nemu pritisol a znova silno zamiaukal.
Oj, Bože môj, povzdychol si pán Varga.
Zložil si vetrovku, Dunča do nej opatrne uložil, Oheňka si schoval do vrecka saka. Zatvoril obchod, sadol do škodovky a uháňal na veterinárnu pohotovosť. Strávili tam takmer päť hodín, kým veterinár Dunča ošetril, zašil a pichol lieky. Za ten čas sa Varga s Oheňkom výborne zkamarátil zistil, že to je veselé a ukecané mačiatko.
Večer zabuchol obchod, Dunča a Oheňka si zobral domov. Zlatka bola dojatá, až slzičky tiekli. A čo robí žena, keď je šťastná? No samozrejme obvoláva všetky kamarátky! Debaty o nových členoch domácnosti trvali večnosť.
Keď skončila, našla manžela, Dunča aj Oheňka natiahnutých spolu na posteli.
No teda, kde mám ja miesto? smiala sa, ale Oheňko sa hneď odsunul a začal sa k nej túliť malými labkami do brucha.
A tak u nich mačky našli konečne domov. Dva veľké spokojné kocúry už ani náhodou nepripomínajú tých zašlých tulákov. Dunčo občas pre staré časy Oheňka olizuje a ten je spokojný, nechá sa.
No a oproti cez cestu, pri obuvníctve, sa objavila malá sivá mačička. Predavačka často odbehne kúpiť nejaké jedlo práve u Vargu, aby sa o ňu postarala. Ktovie možno si ju raz tiež niekto zoberie a dá jej domov.
Možno raz bude mačiek málo, stanú sa z nich vzácnosti, na ktoré sa bude čakať v poradovníku s papierom z kurzu starostlivosti. Čo myslíš, mohlo by sa to stať aj u nás?
