Emília Holubová bola žena, ktorú roky len skrášlili, pridali jej na elegancii i vnútornej sile.
Bola vdova už päť rokov. Rana po strate manžela už dávno zahojila svojím tempom, deti syn s dcérou dávno mali svoje rodiny a šesťdesiatku oslavovala osamelo vo svojom útulnom, starostlivo zariadenom dvojizbovom byte. Samota ju nezaťažovala: chodila plávať, navštevovala výstavy a nedávno sa naučila piecť francúzske makrónky, ktoré predtým obdivovala iba za sklom cukrární.
Ale človek je len človek potrebuje pri sebe niekoho. Chýbalo jej občas mať niekoho, s kým by mohla prehodiť pár slov o správach, pokrčiť nosom nad počasím, alebo len tak v tichosti pozerať seriál s pocitom spolupatričnosti.
Jozef Martinský vstúpil do jej života ako hrdina z čiernobieleho filmu. Stretli sa v parku na tanečnom popoludní pre seniorov. Pozval ju na valčík, nešľapol jej na nohu čo bolo zázrak a celú noc ju zahŕňal komplimentmi, po ktorých sa Emílii, ktorá už dávno nezažila takúto pozornosť, príjemne červenali líca.
Mal šesťdesiat sedem, bol šedivý, štíhly a nosil vždy vyžehlenú košeľu. Vyzeral ako džentlmen starej školy; celý život robil technického inžiniera, tiež ovdovel a žil s dcérou a jej rodinou.
Emília, ty si vzácna žena, hovoril jej pri vchode do domu. Také už dnes nestretnete.
Román sa rozbiehal pomaly, no čisto: prechádzky, kaviarne, zmrzlina a dlhé rozhovory po telefóne. Jozef bol úctivý, nikdy sa nesťažoval na zdravie a nežiadal požičať peniaze to bolo pre Emíliu dôležitým znakom.
Až po mesiaci nastal moment, z ktorého jej poskočilo srdce. Jozef ju pozval k sebe na večeru zoznámiť sa s dcérou.
Moja dcéra, Božena, ťa veľmi chce spoznať, povedal nežne. Tolko som o tebe rozprával. Príď, posedíme si rodinne.
Emília sa pripravovala ako maturantka na ples: vyfúkala si vlasy, obliekla si najkrajšie šaty, čo mala.
Jozefov byt bol priestranný trojizbák v starom dome s vysokými stropmi, štukami, vôňou starých kníh a napätím, ktoré viselo vo vzduchu.
Dvere otvorila Božena. Mala tridsať, no pôsobila staršie. Statná, s ostrou bradou a hodnotiacim pohľadom, posúdila Emíliu, akoby bola tovarom s končiacim dátumom spotreby.
Dobrý deň, povedala sucho bez úsmevu. Poďte ďalej. Otec už tri hodiny vyberá kravatu.
Emília jej podala koláč, ktorý ráno piekla. Božena ho vzala, akoby držala potkana, a prešla do obývačky.
Stôl bol prestretý bohato: krištáľ, šaláty, teplé jedlá. Bolo jasné, že sa snažili. Jozef vyšiel zo spálne žiarivý a hneď sa vrhol, aby sa postaral o Emíliu:
Emília, posad sa sem. Božka, nalož hosťke tresku.
Večera prebiehala slušne. Hovorilo sa o počasí, cenách, dianí… Božena väčšinou mlčky prežúvala mäso a skúmala Emíliu pohľadom.
Emílii bolo čoraz nepríjemnejšie. Cítila sa ako položka na dražbe.
Keď už bolo zjedené teplé a Jozef im rozlial čaj, Božena odložila vidličku, utrela si ústa obrúskom a rovno jej do tváre položila otázku:
Emília Holubová, aký veľký máte byt?
Emília sa zachvela, rozkašľala na čaji. Tá otázka zaznela tak nevhodne, akoby sa jej pýtali na niečo veľmi intímne.
Prosím? neveriacky sa spýtala.
Byt, zopakovala Božena tvrdo. Je váš? Koľko má metrov? Kde je? Na ktorom poschodí?
Jozef Martinský sa akoby zmenšil, zabodol nos do šálky, ako keby tam bolo niečo mimoriadne zaujímavé.
Nuž… dvojizbový, na Račianskej triede, so zmätením odpovedala Emília. Prečo sa pýtate? Má to niečo spoločné s večerou?
Božena sa rozvalila na stoličke, s prekríženými rukami:
Úplne, pani Holubová. Sme dospelí, nebudeme si tu šepkať romantické hlúposti. Musím poznať podmienky.
Aké podmienky? pozrela Emília vyplašene najprv na ňu, potom na Jozefa, ktorý stále hypnotizoval vzor na obrus.
Podmienky na opateru, rázne prehlásila Božena. Dávam otca pod vaše krídla. Chcem si byť istá, že sa oňho postaráte, bude mať pokoj, nemocnica nablízku, vhodná strava. Otec potrebuje starostlivosť a ticho.
Emília položila šálku na tanierik zvuk porcelánu sa niesol tichom ako úder zvonu.
Akože mi dávate otca do opatery? spýtala sa pomaly, dôrazne na každú slabiku. Kto povedal, že si ho beriem?
Božena prekvapene nadvihla obočie:
Ako to? Prišli ste na večeru. Otec stále o vás rozpráva… Ste pár, je logické žiť spolu, či nie?
Možno, opatrne povedala Emília. Ale mesiac je málo na spoločný život. Prečo by mal váš otec bývať u mňa?
A kde inde? Božena začala ukazovať na prstoch argumenty. My síce máme trojizbový, ale bývam tu s manželom a dvoma pubertiakmi. Otec nezvláda hluk. U vás je ticho, ste sama. Ideálne!
Hovorila, akoby šlo o dočasné uloženie papagája.
Myslela som, že sa potešíte, pokračovala Božena. Chlap v dome, pomoc na drobnosti. Mne ubudne varenie, pranie, úlohy.
A ešte otec s krvním tlakom a vrtochmi. Ale aj vám to niečo dá: jeho dôchodok nechám tak. Otec je skromný, ostane viac pre vás.
Emília obrátila pohľad na Jozefa:
Jožo, ty nič nepovieš? zašepkala. Súhlasíš, aby so mnou zaobchádzali, ako s prepravkovou službou len pre to, aby mala Božena menej starostí?
Jozef zdvihol oči. V nich bola pokora a smútok, až Emílii stislo srdce.
Emi, zamumlal, Božka len chce dobre. U nás je rušno, vnuci vyvádzajú, u teba je pokoj.
Vo vnútri jej vrelo. Myslela si, že je to príbeh o záujme, zážitku, pozornosti. Ukázalo sa to byť konkurz na bezplatnú opatrovateľku.
Viete čo, vstala Emília. Ďakujem za večeru. Treska bola výborná.
Kam idete? zamračila sa Božena. Ešte sme nedohodli detaily. Kedy sťahovanie? Veľa vecí nie je, len obľúbené kreslo treba previezť.
Emília sa pozrela na tú pragmatickú ženu, ktorá o osude otca rozhodovala ako o starom nábytku:
Božena, jej hlas znel tvrdšie než oceľ, hľadám muža pre radosť, nie pre riešenie vašich domácich starostí. Nie som pobočka domova dôchodcov.
Otočila sa k Jozefovi:
A ty, Jožo. Chlap, čo dovolí dcére takto rozhodovať o ňom, pre mňa nie je.
Ale Emília… zarazene začal Jozef, no Božena ho stiahla späť na stoličku.
Seď, otec! zvýšila hlas Božena. Škoda. Oco je zlatý, dôchodok dobrý. Nechceš? Iná sa nájde. Slobodné čakajú v rade.
Emília prešla do predsiene, súkala sa do kabátu s trasúcimi sa rukami. Gombíky nešli zapnúť, v obývačke znel monotónny hlas Boženy:
…hovorila som, také sú všetky. Chcú len peniaze a zábavu. Bez zodpovednosti. Oco, volajme tetu Aničku zo susedstva, tá o teba dávno poškuľuje.
Emília kráčala k električke a myslela si: Chvalabohu, že sa to vyjasnilo hneď, pri večeri, a nie o pol roka, keď by som si zvykla.
Bytová otázka ako hovoril klasik kazí ľudí. Deti chcú žiť pre seba, otca poslať k dobrej žene na staré kolená. Je to pohodlné, výhodné, praktické.
Žiaľ, mnohí na to pristúpia je desivé byť sám, aspoň niečo vlastné, škoda.
A čo si myslíte vy? Urobila Emília správne, že odišla? Alebo mala toho muža poľutovať a prijať ho, keď za to vlastne nemohol a vina bola na dcére?
