27. máj 2023
Dnes mám v srdci zvláštny pokoj i smútok, a musím to zaznamenať, aby som nezabudla pre seba či pre Guinnessa, môjho čierneho kocúrika, ktorý mi ukázal, že láska nepotrebuje slová.
Guinness žije so mnou na tridsiatom poschodí bytovky v Bratislave. Jeho svet je úzky biele steny, obrovské francúzske okná a nebo, ktoré je z našej výšky takmer na dotyk, no ulica mu ostáva vzdialená. Je to domáci kocúr a na asfalt či detské ihriská len hľadí cez sklo.
Guinnessovi však nikdy nechýbala spoločnosť aspoň nie celkom. Od mačiatka sa naučil prijímať realitu cez sklo. Pozoroval, ako sa na horizonte rozsvecujú stovky žltých svetiel, fascinovane sledoval vtáky prelietavajúce vysoko a oddychoval na okennom parapete, akoby ho výška chránila pred všetkým zlým.
Ja som typický introvert a pracujem z domu. Mám Guinnessa veľmi rád, no moje emócie sú pokojné, potichu; žiadne veľké gestá. Guinness je preto často sám, len v prítomnosti tichého bzukotu mesta.
A potom prišiel Dušan.
Dušan, umývač okien, je chlap s hrdzavými vlasmi, zrobenými rukami a úsmevom, ktorý prežil viac, než by si človek pomyslel. Každý utorok s dokonalou presnosťou schádza v plošine po fasáde paneláku, desať poschodí za desať poschodí, akoby sa nebál ani smrti.
Prvý utorok, čo došiel na náš tridsiaty, Guinness spal. Zobudil ho až jemný zvuk stierky na skle. Otvoril jedno oko. Potom druhé. A zazrel zvláštny úkaz.
Muža visiaceho vo vzduchu pred naším bytom.
Guinness sa najprv opatrne priblížil. Sadol si pred okno ako socha, chvost obtočený okolo labiek a s očami na stopkách sledoval, ako Dušan usilovne a s tichým pohmkávaním (ktoré kocúr nepočul, ale vnímal) čistil sklo.
Dušan náhle zodvihol zrak a stretol sa s dvoma zlatými očami.
No čau, kamoš, povedal hrejivo.
Guinness síce nerozumel, ale tónu porozumel.
V tú chvíľu Dušan, veselo bez rozmyslu, nakreslil do peny usmiatu tváričku. Guinness na to skočil labkou, až sa mi okno zatriaslo.
Dušan sa rozosmial nahlas.
Tak sa to všetko začalo.
Odvtedy Guinness každý utorok čakával. Ani hlboký spánok ho neuchránil niečo v ňom vždy vedelo, že už je čas. Sadol si k oknu a celý sa triasol očakávaním.
Dušan s ním hral divadielka, akoby mimo nich nik neexistoval. Stierkou robil grimasy, kreslil kruhy, srdiečka, drobné postavičky. Guinness sa vrhol za pohybom s vážnosťou až smiešnou poskakoval, krútil sa, staval sa na zadné, akoby sa chcel natiahnuť k samému nebu.
Na desať minút vždy mizla celá Bratislava.
Pre Dušana boli tie minúty záchrana. Pred rokmi tragicky stratil manželku a odvtedy žil len z povinnosti, rutiny. Guinness to netušil, ale každý utorok ho privádzal späť na zem.
Vidíme sa v utorok, lúčil sa Dušan zakaždým.
Guinness nechápal význam slov, ale srdcom vnímal istotu.
Až raz Dušan neprišiel.
Guinness čakal.
Ráno už sedel pri okne. Krúžil, mraučal. Keď sa schádzala iná plošina, rozbúšilo sa mu srdce.
Bežal k oknu.
Ale nebol to Dušan.
Bol to iný muž mladší, vážnejší, nepozrel dnu, len stieral sklá a pokračoval ďalej.
Guinness ostal nehybne stáť.
Potom sa stiahol a so sklopeným chvostom sa odplazil preč.
Ten deň slnko svietilo rovnako, ale vo vnútri niečo zhaslo.
Šesť mesiacov sa Dušan neukázal.
Nebolo to zo zlej vôle. Bola to bitka.
Ťažká infekcia ho dostala na hospitalizáciu vraj pár dní, nakoniec týždne. Lekári nevedeli, či to ustojí. Dušan presedlal noci pohľadom do stropu a mysľou blúdil pri detailoch, ktoré predtým bral ako samozrejmosť: vôňa mydla, šum vetra v tridsiatom poschodí, čierny kocúr, čo ho sledoval, akoby bol najdôležitejší na svete.
Prežijem? A načo, ak áno?, premýšľal.
Naše vyššie poschodie bolo medzičasom tichšie. Guinness čakať prestal.
Nie že by zabudol. Naučil sa, že čakanie bolí.
Spal viac, hral sa menej. Ja som si to všimol, ale nevedel som tomu dať meno.
Možno starne, napadlo mi.
Guinness však smútil.
Keď sa Dušan konečne zotavil, vrátil sa do práce stále zoslabnutý, vychudnutý, s krátkym dychom. Šéf mu radil, nech ešte oddychuje.
Musím aspoň raz ísť späť, povedal Dušan. Aspoň na deň.
Ten utorok nastúpil na plošinu s trasúcimi sa rukami.
Čo ak už na mňa zabudol? Bude tam ešte vôbec?
Keď sa dostal na tridsiate, v našom byte bolo ticho. Guinness schúlený do klbka spal na sedačke.
Dušan potichu zaklopal na sklo.
Zaťukal.
Guinness vyletel hlavou hore.
Vypleštil oči, akoby uvidel ducha.
A potom sa rozbehol.
Priskočil k oknu, zamraučal tak nahlas, že ho Dušan musel počuť cez dvojité sklo. Trel oň hlavičku a priasol tak silno, ako nikdy.
Dušan sa rozplakal.
Položil ruku na sklo.
Guinness tam pricapil labku presne oproti.
Vtom som, bez rozmýšľania, zobral mobil a odfotil tú chvíľu.
Zverejnil som to na Facebook s vetou: Po šiestich mesiacoch sa môj kocúr opäť stretol s najlepším kamarátom.
Fotka sa rozšírila po internete.
Tisíce ľudí ju zdieľali, komentovali, plakali. Každému to niečo pripomenulo niekoho, kto im chýba, alebo koho čakali.
Dušan a Guinness sa zrazu stali symbolom niečoho nevysloviteľného, ale všetci to cítili.
Že na lásku netreba slová.
Že priateľstvo nerozoznáva druh.
Že ani sklo, ani výška, ani roky nás nemusia rozdeliť.
O pár dní mi napísal Dušan.
Vypísal mi, čo prežíval nemocnicu, infekciu, mlčiacu depresiu.
Bez toho kocúra by som možno ani nevstal z postele, napísal. Potreboval som vedieť, že ma niekto čaká.
Čítal som správu so slzami v očiach.
V tú noc som Guinnessa pozoroval, ako spí, a pochopil niečo nové.
Guinness nečakal Dušana.
On ho držal nad vodou.
Dušan zostal umývať naše okná.
Guinness žil ďalej na tridsiatom poschodí.
Každý utorok na desať minút prestal celý svet existovať.
A hoci sa nikdy nemohli naozaj dotknúť, obaja vedeli niečo, čo toľkí zabúdajú:
Priateľstvo nevyžaduje blízkosť.
Stačí prítomnosť.
Lebo niektoré putá sa nedajú pretrhnúť.
Ani časom,
ani výškou,
ani sklom.
