Vierka dnes príde, niekedy okolo siedmej. Nevadí ti to?
Lucia položila kefku na vlasy a otočila sa k manželovi, ktorý sa hrabal s diaľkovým ovládačom od televízora. Peter len prikývol, oči stále prilepené na obrazovke.
Jasné, nech príde.
Lucia sa pousmiala a vrátila sa k zrkadlu. Vždy ju tešilo, že jej sestra a muž si rozumejú. Vierka u nich bola skoro stále, niekedy aj trikrát do týždňa, potiahli to často do neskorého večera, a v byte bolo veselo a hlučno. Lucia počúvala ich debaty o seriáloch alebo večné spory o politike a myslela si, že má poriadne šťastie: spoľahlivý manžel, milovaná sestra, súdržná rodina. Ako vo filme, len naozaj.
Občas ju však niečo zahryzlo vnútri, také maličkosti zabudnuteľné, všakáže. Ako sa Peter trochu viac k Vierke nahýnal, keď rozprávala zážitky z práce. Ako sa sestra dotýkala jeho ramena, keď sa smiala jeho vtipom. Ako ticho šuškali v kuchyni a stíchli, keď Lucia vošla. Hnala tie myšlienky preč. Hlúposti. Veď je to Vierka, vlastná sestra, mladšia, ktorú kedysi prebalovala na strednej. A Peťo, jej Peťo, s ktorým už piate výročie čakali za rohom.
…V ten osudný večer si Lucia vybavila voľno v práci o čosi skôr. Stihla obchod, nakúpila dáke dobroty na malú slávnosť. Chcela, aby zajtra bol výnimočný večer.
Kľúč zapadol do zámky až príliš ľahko. Lucia vošla do predsiene a zastavila sa. Nesprávne ticho, ťažké, ako by tam vzduch zhustol. Z obývačky sa ozýval tichý rozhovor.
Lucia vošla do chodby, otvorila dvere a zamrzla na prahu.
Vierka sedela v jej obľúbenom kresle. Usalašila sa tam, akoby jej kedy patrilo. Peter stál pri okne a keď Lucia vošla, ešte viac sa otočil k stene, akoby sa chcel v nej stratiť.
Čo sa deje? pokúsila sa Lucia usmiať, ale nešlo to akosi. Čaká vás niečo?
Vierka na ňu pozrela a Lucia ju v tej chvíli nespoznala. Kde zostala tá mäkká, večne rozpačitá Vierka, ktorá vždy potrebovala radu a u Lucie sa vyplakala pri každom nešťastnom vzťahu? Pred ňou sedela cudzinka s ľadovým a víťazným pohľadom.
Odohralo sa, odvetila Vierka úplne pokojne. Som tehotná s tvojím mužom. Zbaľ si veci a choď. Teraz tu budem bývať ja.
Jej ruka sa dotkla brucha. Zatiaľ rovného, skrytého pod voľnou blúzkou.
Lucia stála ako socha. Niekde vonku zatrúbilo auto. Za stenou hučala susedkina telka. Svet išiel ďalej, len ona tam nemohla ani dýchať.
Čože?! vyšlo z nej zachrípnuté, lámané.
Počula si Vierka sa rozvalila v kresle. My s Peťom sme sa dohodli. Hra skončila, stačilo klamstva.
Lucia obrátila pozornosť na Petra. Stále sa díval kdesi bokom, pokrčený, ruky silno zvierali parapet, biele hánky.
Peter, urobila k nemu krok. Pozri sa na mňa.
Otočil sa. V jeho očiach Lucia nevidela ospravedlnenie, ani hanbu, len únavu a zvláštnu úľavu.
Lucka, tak to dopadlo. Prepáč.
Tak to dopadlo?! hlas sa jej triasol a znel cudzo. Päť rokov manželstva a tak to dopadlo?!
Nezveličuj to, odsekla Vierka. Sme všetci dospelí. Láska vypršala, stáva sa. S Peťkom to myslím vážne.
Peťko. Tak ako ho vždy volala Lucia.
Ako dlho? ledva sa Lucia spýtala. Ako dlho to trvá?
Vierka a Peter sa na seba pozreli a tá len mykla plecom.
Rok, možno dlhšie. Načo sa s tým trápiť?
Rok. Všetky tie večery, keď Vierka zostávala neskoro. Všetky vtipy v kuchyni. Pohľady, ktoré si Lucia mylne vysvetľovala.
Myslela som, že si moja sestra, hlas jej zosilnel bez toho, aby si to vôbec uvedomila. Že ma máš rada.
Mám, Vierka hodila ľahostajne ramenom, až sa Lucii zahmlilo pred očami. Ale seba mám radšej. A aj Petra. Ty si bola vždy taká… usporiadaná. Nudiť sa s tebou mi už nechcelo.
Lucia sa vrhla k Petrovi, schmatla ho za košeľu a otočila ho k sebe.
Povedz, že klame! Že toto je len odporný nevydarený vtip!
Peter sa pokúsil vykrútiť, ale Lucia stisla pevnejšie, látka pod jej prstami zapraskala.
Lucka, pusti, však vieš, ako to je…
Ja nič neviem! odhodila ho, šľahla ním o parapet. Päť rokov, Peter! Päť rokov som ti verila, kvôli tebe som si pustila prácu v Bratislave len kvôli nám, mesiac som o tvoju mamu na JIS-ke starala a ty…
Ruka sama nahmatala vankúš. Lucia ho hodila do muža, stihol sa uhnúť len tak-tak.
Spával si s ňou v NAŠEJ posteli! Hajzel!
Upokoj sa, Vierka vstala a teatrálne si uhladila blúzku. Prečo hysterčíš? Správaš sa ako zmyslov zbavená.
Lucia sa otočila k sestre a schmatla rámik s fotkou. Ich spoločná z minulého Silvestra, všetci traja objatí pred stromčekom, Lucia sa smiala, lebo vtedy verila, že má rodinu.
Ja som ťa vychovala! hodená fotka narazila o stenu, sklo sa rozletelo na márne kúsky. Ja som s tebou robila úlohy, keď mama bola večne v robote! Pred frajermi na dvore som ťa zachraňovala! Takto sa mi odvďačíš?
Jaj, už zase s obetami, pretočila Vierka oči. Stokrát sme to počuli. Peter vždy miloval mladé a živé, teba toleroval z ľútosti. Aspoň som sa priznala, a nie za chrbtom!
Priznala? Lucia sa rozosmiala, ale ten zvuk trhol aj Petrom. Rok podvádzania a to je priznať sa?
Zobrala z konferenčného stolíka popolník, ťažký, krištáľový, dar od svokry pri sťahovaní, a napriahla sa.
Lucka, nerob to! Peter sa rozbehol, no nestihol.
Popolník treskol do skrinky, na zem sa vyvalili rozbité poháre.
To ešte nie je všetko, Lucia lapala po dychu, spotená čelo. Toto je len začiatok.
Pustila sa ku knihám, všetko zhadzovala na zem albumy, sošky, tretka, čo nosili z dovoleniek.
Prestaneš už?! Peter jej chcel zastaviť ruku.
Nechytaj sa ma! Nikdy viac na mňa nesiahaj!
Vierka ustúpila k dverám, v očiach prvý raz záblesk neistoty.
Poď, poďme to riešiť rozumne. Ty sa musíš vysťahovať, my tu máme budúcnosť a čakáme dieťa. Zober si veci a…
Ja? Ja mám odísť? Lucia sa zrazu zastavila medzi tým chaosom, pohľad zapálil Vierku natoľko, že cúvla ešte o krok. Ja?
Zvláštny pokoj, ostrý ako nožík, všetko to poníženie a hnev rozťal.
Vidím, že ste si trošku zle spočítali. Lucia si rukou uhladila rozstrapatené vlasy. Tento byt je môj. Kúpený ešte pred svadbou, je na mňa. Nepovedal ti to Peter?
Vierka prebehla pohľadom po mužovi. Zišiel pohľadom k zemi a zbledol.
No a čo má byť?! sestra krútila nervózne plecom. My sme rodina, čakáme dieťa, potrebujeme bývať viac ako ty.
Rodina? Lucia sa uškrnula, bez štipky radosti. Tak si budujte rodinu inde. Vypadnite z môjho bytu obaja.
Nemôžeš nás vyhodiť! vyletela Vierka. Čo si to za človeka, som tehotná!
Na to si mala myslieť, keď si vliezla do postele so švagrom, Lucia rozrazila dvere dokorán. Von!
Peter ješte zúfalo lapal poslednú šancu.
Luci, nemáme kam ísť, veci mám tu… A že vraj ťa dám na súd!
Kľudne. Byt som kúpila pred svadbou, neprejdete. Veci si vezmeš, keď ti poviem, kedy.
Ale…
Von, povedala tak pokojne a rázne, až Peter zmĺkol. Ty aj tvoja tehotná frajerka. Vypadnite z môjho domu.
Vierka schmatla tašku a pohŕdavo treskla pri odchode:
Mama sa dozvie, čo si mi spravila. To ti neodpustí.
Uvidíme, Lucia zabuchla dvere za nimi a oprela sa o ne chrbtom. Slzy jej tiekli po tvári, celé telo sa triaslo.
…O tri dni volala mama sama. Lucia sa nadýchla a pripravila na najhoršie.
Dcéra, mama mala unavený hlas. Vierka mi všetko opísala. Po jej.
Mama, ja…
Počkaj, nechaj ma. Vypočula som ju a povedala jej, nech mi na oči nechodí, kým nepochopí a nepríde k tebe prosiť o odpustenie.
Lucia zalapala po dychu.
Ty… ty stojíš pri mne?
Jasné. Vierka sa zachovala otrasne, Peter nie lepšie. Drž sa, Lucka. Rozvedieš sa s tým podliakom a postavíš sa na nohy. Byt ti zostal, im nezostalo nič, len holý nos. Ty to zvládneš, si silná.
Lucia sa zložila na zem a rozplakala sa: v tejto vojne už nie je sama. Má mamu. Má nádej, ktorú už takmer vzdala.
