Vždy som bola dobrým človekom a nikdy som nebola lakomá. Ak som mala niečo, čo som mohla darovať niekomu, kto to potreboval, urobila som to bez zaváhania veď človek by sa mal vedieť podeliť so svojím blížnym, ako sa píše v Biblii.
Jedného dňa som sa rozhodla darovať zimnú bundu bez toho, aby som za ňu pýtala peniaze. Možno niekto nemá do čoho sa obliecť v mrazoch a mne tá bunda len zavadzia v skrini. Mala som ju oblečenú možno párkrát. Kúpila som ju za slušnú sumu eur.
Pridala som teda inzerát na internete, do jednej bratislavskej facebookovej skupiny. Nemusela som dlho čakať ozvala sa mi pani v súkromnej správe a dohodli sme sa na stretnutí o 21:00.
Bolo už dvanásť hodín v noci, keď niekto zazvonil pri dverách. Kto je tam? Veď ste mi sľúbili bundu. Dohodli sme sa na deviatej večer a teraz je polnoc. Nemyslíte, že ľudia v takomto čase spia? Poriešime to zajtra?
Nie, zajtra nie. Ja ju potrebujem dnes!
Takmer som sa nechala vytočiť tou arogantnou ženou. Napokon som jej bundu predsa len dala. Podala som jej ju a ona odvrkla: No to ju mám skúšať vonku? Aspoň ma pozvite dnu do bytu, kde by som si ju mohla vyskúšať. Deti mi spia. Tak sa aspoň odveziem výťahom hore.
Pani mi doslovne odfúkla pod nos, zobrala bundu a bez jedného slova vďaky odišla.
Napriek tomu som jej tú bundu dala. Ale takú drzosť som ešte nezažila. Povedala som si, že už nikdy nič nikomu neponúknem zdarma. Nedokázala som pochopiť, prečo si ľudia nevážia láskavosť.
A predsa, keď som sa nad tým neskôr zamyslela, pochopila som, že dobro sa nerobí pre vďaku druhých, ale preto, že je to správne. Láskavosť by nemala závisieť od reakcie niekoho iného. Dôležité je, aby človek ostal sám sebou a neprestával veriť v dobro.
