Braňo pozná svoju mamu už od malička. Bola vždy pri ňom. Nemal nikoho iného. Otec ich opustil ešte pred jeho narodením. Teraz je večer. Malý Braňo sľubuje, že bude statočný a počká, kým sa jeho mama vráti domov.
Braňo si opakuje, že vydrží a počká na mamin návrat.
Ubehol už viac ako hodina, prešla aj druhá mama sa stále nevracia. Päťročný chlapec sa rozplače a ide do spálne, možno predsa tam mama bude. Ale v izbe nie je, a zmizli aj botasky, v ktorých odišla.
Braňo cíti, ako sa v ňom usádza strach, rozplače sa ešte raz a so slzami v očiach zaspí.
Prebudia ho ranné slnečné lúče na postieľke. Chlapec vstane a znovu začína hľadať mamu. Neodváži sa ísť k susedom veď podľa mamy tam býva nepríjemný ujo, čo je stále opitý a rád sa bije. Braňo sa ho bojí.
Tak vyjde von, v nádeji, že tam mamu uvidí. Okoloidúci si malého chlapca nevšímajú. Po dlhej snahe je Braňo vyčerpaný a sadá si na lavičku. Tam sedí aj stará pani. Braňo sa ticho rozplače. Starenka sa naň pozrie a spýta sa, čo sa stalo.
Choď domov, povie mu, lebo si myslí, že je len neposedný, a podá mu jablko. Braňo sa nezastavuje v pátraní. Tých pár dospelých, čo stretne, sa o neho nezaujímajú, každý má veľa svojich starostí.
Konečne je Braňo úplne unavený a zaspí v parku. Prichádza večer. Je mu zima a cíti hlad. Niekto zavolá políciu. Braňa zoberú na policajnú stanicu. Odtiaľ ho neskôr vezmú niekam a odovzdajú do rúk tety.
Chcem svoju mamu! Braňo sa znova rozplače a dúfa, že ju uvidí teraz. V izbe, kam ho vezmú, však mama nie je.
Príde ďalšia teta, donesie Braňovi čisté oblečenie a pomôže mu vyzliecť to špinavé. Vezme ho za ruku a odvedie medzi ďalšie deti ako je on. Braňo si sadne k stene a dlho len tak sedí, ticho, s pocitom omámenia. Uvedomuje si, že jeho mama je veľmi ďaleko, že možno nikdy už za ním nepríde.
P.S.: Mama zomrela, keď večer vyšla z bytu zrazilo ju auto.
