Vieš, že som ani netušila, že existuje také niečo ako teória stoličky, keď som bola s ním? Vtedy som bola len stále vyčerpaná. Nie telesne, ale emocionálne. Každé ráno som vstávala s pocitom, že si musím nejako zaslúžiť miesto vedľa neho. Že láska je akoby každodenný test.
Tak to bolo od samého začiatku. Keď sme ešte len chodili spolu, vždy som sa snažila upraviť svoj rozvrh tak, aby sme sa mohli vidieť. Vynechávala som stretávky s kamoškami, prehadzovala smeny v práci, behala z jedného kúta mesta do druhého. On mal vždy niečo dôležitejšie futbal, kamarátov, prácu, alebo len odpočinok. A keď sme sa konečne stretli, často bol s mobilom v ruke odpovedal na správy, sledoval videá. Hovorila som mu, a on len hm, ani na mňa nepozrel.
Keď sme sa rozhodli bývať spolu, myslela som si, že sa to všetko zmení. Že spoločný byt je nové začiatok a viac nás zblíži. Lenže pravda bola úplne opačná. Vstávala som skoro, pracovala, potom som doma varila, prala, upratovala. On prišiel, sadol si, opýtal sa, čo je na jedenie, a potom zmizol do izby, že ide oddýchnuť si. Keď som poprosila o pomoc, vždy povedal, že je unavený. Neskôr. To neskôr sa skoro nikdy nezrealizovalo.
Pamätám si jednu noc, kedy som bola chorá mala som horúčku. Prosila som ho, aby mi uvaril polievku. Pozrel na mňa a povedal:
Nemôžeš si objednať?
Postavila som sa, celá roztrasená, sama som si uvarila polievku a plakala nad hrncom. Prvýkrát som sa vtedy cítila ako hosť vo vlastnom byte.
Podobné to bolo aj s jeho rodinou. Na rodinných stretnutiach som nosila jedlo, pomáhala v kuchyni, prestrihala, umývala riad, a nikto sa ma nespýtal, či niečo nepotrebujem alebo ako sa cítim. A on nikdy nepovedal:
Sadni si ku mne.
Poď, zostaň tu.
Stále som behala, pracovala, akoby som bola neviditeľná. Raz jedna z jeho tiet povedala:
Fajn, že je taká ochotná.
Všetci sa zasmiali. Aj ja som sa usmiala. Ale vo vnútri mi bolo obrovsky smutno.
Najviac to bolelo v dôležité dni. Na moje narodeniny vždy povedal, že oslávime niekedy inokedy. To niekedy inokedy snáď ani nikdy neprišlo. Ale keď mal narodeniny jeho kamarát, našiel si čas, peniaze aj energiu. Ja som bola vzadu nosila som darčeky, robila fotky, tlieskala na oslavy iných.
Najjasnejší obraz mám z jednej večere s kamarátmi. Prišli sme do podniku, on si sadol za veľký stôl, rozprával a smial sa. Ja som zostala na jedinej voľnej stoličke pri stene. Nikto ma do rozhovoru nezapojil. Pozerala som, ako sa nesú taniere, ako sa spolu smejú a vymieňajú si pohľady, a mala som pocit, že sedím pri stole, kde na mojom mieste nezáleží.
Keď sme sa vrátili domov, rozplakala som sa a povedala mu, že sa cítim neviditeľná. On mi na to povedal:
Preháňaš. Vždy robíš z komára somára.
A vtedy mi došlo, že ani moja bolesť nemá u neho miesto.
Po rozchode mi jedna kamoška vysvetlila tú teóriu o stoličke. Povedala vetu, ktorá sa mi vryla do pamäti:
Ak ťa niekto naozaj miluje, nenechá ťa čakať. Urobí ti miesto, nemusíš oň prosiť.
Začala som si premietať celú tú našu snahu ako film. Všetky tie situácie, kedy som chcela pozornosť. Kedy som čakala správu. Kedy som mlčala, aby som nebola na obtiaž.
Uvedomila som si, že celé roky som stála tak emočne balansovala, snažila sa neprekážať. Byť dostatočná, nenápadná.
Nebolo to len s ním. Bolo to aj v priateľstvách, kde som vždy počúvala, ale nikto nepočúval mňa. V rodine, kde ma hľadali len vtedy, keď potrebovali niečo. V práci, kde som dávala viac, než čo som dostávala.
Dnes som stále sama, ale už sa necítim malá.
Teraz, keď niekam vojsť, zhodnotím situáciu. Ak nie je miesto, odídem. Ak musím prosiť o pozornosť, urobím krok späť. Ak sa niekto snaží vo mne vyvolať pocit, že som na obtiaž, už nezostávam.
Lebo som pochopila niečo už neskôr, ale predsa:
Nepotrebujem prosiť o stoličku.
Zaslúžim si stôl, pri ktorom je moje miesto vítané.
