S príchodom jari moji rodičia dostali nápad predáme záhradu! No, zrazu sa nám v rodine vynorili veľké rozhodnutia. Rodičia už mali svoj vek, zdravie im dávno nevyhrávalo v lotérii a kto má dnes čas na pletie záhonov, keď dcéra je zamestnaná, behá za deťmi a ruky má na všetky strany? Rozmýšľali celé týždne, ale nakoniec sa rozhodli.
Najstaršia dcéra, Vierka, si vydýchla: konečne ju už nik v rodine nebude lanáriť na pletie a polievanie. Je to síce krásna tradícia, ale kto má chuť jazdiť cez celé Bratislavu, aby okopával zem? Viackrát Vierka rodičom navrhla, nech záhradu predajú a radšej si kúpia niečo bližšie, ideálne s trávnikom a lavičkou. Nech je to oddychové miesto, nie bojisko. Pre mňa tie vrecia zavarenín boli síce bonus, no ležanie na deke s knihou má tiež svoje čaro.
Víkendy nám utekali ako voda v Dunaji Vierka a jej manžel Mišo celý týždeň pracovali, v sobotu ich volali do roboty, v nedeľu ani nepoznali vlastnú obývačku. Takže záhrada im bola v podstate viac na príťaž než na radosť. Po záhradných víkendoch by sa im hodili dva dni vo vani. Preto bola Vierka celkom šťastná, keď rozhodnutie padlo koniec záhonov, pozdravujú z lučného voňa!
Záhrada sa predala a rodina žila pokojne pár rokov. No potom to začalo Vierku opäť svrbieť predsa len by bolo fajn mať miesto na oddych, blízko, s knihou alebo rodinným piknikom. Mišo ju nakoniec presvedčil kúpiť záhradu je super nápad. Pracovná rutina sa zlepšila, víkendy sa dali konečne plánovať. Deti by sa mali kde vybehať, stačí pár stromov a kríkov, vitámíny pre deti a pokoj pre ich dušu. A hlavne: bez záhonov, len relax!
Rozhodli sa, že záhradu využijú len na oddych, nie na pokusný poliah. Rodičom to oznámili vopred, všetci si kývli už len vybrať správny pozemok. Po pár inzerátoch objavili ideálny domček, kríky, presne tak akurát. Predával to starý pán z dediny, bez manželky a už sa o záhradu nestaral. Tak padlo rozhodnutie.
Všetko vybavené, Vierka bola šťastná jej detský sen konečne žije. Domček krásny, netreba veľké opravy, v lete si ho vylepšia. Prvú týždeň si užili pokojne no potom začal starý pán, predávajúci, chodievať na návštevy. Vraví, že si príde po zvyšok vecí. Nikto neprotestoval. Ale starý pán už začal sťažovať prvýkrát mu vadili vykopané staré kríky, podľa neho tam mali byť do súdneho dňa. Potom mu nevyhovoval osud jednej kaly, ktorú obyvatelia zamietli do kompostu.
Starý pán zrazu tvrdil, že sa takto nedohodli on a jeho žena kedysi s láskou sadili ten krík, a brusnice predsa musí byť! Potom si všimol, že miesto jahôd sú dekoratívne kamienky.
Urobil okružnú jazdu po pozemku a všade našiel dôvod na sťažnosť. Mišo už nemal nervy, ozval sa: Zaplatili sme za tento pozemok, v papieroch je, že je náš. Čo si na ňom urobíme, je náš problém! V zmluve predsa nebolo, že predchádzajúci majiteľ má doživotné právo na grilovačky na cudzom trávniku. Ak by to vedeli, ani by nič nekúpili.
Starý pán sa pobral. Ale na druhý deň sa objavil na dvore s kríkom v ruke plánoval ho zasadiť namiesto ruže. Mišo sa pýtal, čo to má byť. Pán sa začal ponúkať, že im vráti peniaze, len aby tam mohol zostať. Odmietli ho, no krík stihol zasadiť. Potom prišla suseda, zostala stáť v šoku, že tu býva starý pán a nie noví majitelia. Suseda hneď povedala, že právom majú Vierka a Mišo rozhodovať o pozemku, ale skúsiť to komunikovať dôchodcovi, je ako hádzať hrách na stenu slovenského parlamentu.
Neskôr suseda rozprávala, že starý pán sa pohádal s každým na ulici. Po smrti manželky jeho správanie šlo dole kopcom. Zvyknúť si na ticho? Kdeže! Stále chodil, akoby záhrada bola jeho. Suseda chcela pomôcť navrhla ísť na obecný úrad, nech mu niekto vysvetlí, ako to vlastne je.
Kým oni debatovali, starý pán si stihol zasadiť ďalší krík a odísť. Potom sa vrátil po zvyšok vecí, niečo porobil a zase zmizol na parádu.
Ráno Mišo šiel do práce, robí v stavebnej firme. Porozprával kolegom, čo sa deje tí mu povedali, že ten pozemok mu dal dokopy so slovenskou zlatou zubnou zvrthoťou, ale vyskúšaj oplotiť záhradu! Ochotne mu pomohli a osekaný plot už stál ako malý monument slovenského zdravého rozumu. Starý pán pár dní nechodil. Keď dorazil, už nevedel vojsť cez plot.
Vysmieval, pokúšal sa to obísť, nakoniec šiel na obecný úrad. Tam už vedeli, že pán robí zle novým majiteľom. Neviem, čo mu povedali, ale odvtedy prišiel len raz pre zvyšok svojich vecí. A Vierka dostala, čo chcela: pokoj a záhradu bez kaly aj bez jahôd.
