Každý, kto pracuje, pochopí moje nadšenie, keď ráno na moju jedinú voľnú sobotu zazvonil domový zvonček.
Ešte som sa celkom neprebral a neviem prečo, ale prvé, čo mi prebehlo hlavou, bolo, či som náhodou niekoho nevytopil hneď som bežal skontrolovať kúpeľňu a kuchyňu. Všade však bolo sucho, takže som aspoň nezopakoval “úspech” z pred pol roka, keď som vytopil susedov na prízemí.
Zvonček však neprestával otravovať, tak som sa vybral ku dverám. Keď som otvoril, najskôr som zbadal niekoľko kufrov a za nimi pár postáv.
No, na ulici by som vás teda určite nespoznala! odznela odo mňa staršia pani a jej poznámka bola taká pochybná, že ma prebrala viac než ranná káva.
Snažím sa vybaviť, kto by to mohol byť…
Poriadne si obzerám sprievodkyňu a vedľa nej stojí chlapec s veselým úsmevom, ktorého ešte nepoznám. Za nimi len vykúka mladšia hlava ďalšieho muža, našťastie, ten mlčí. Staršia pani však pokračuje: Čo nás tu držíš medzi dverami? No poďme dnu! Prepáčte, akože dnu?
No čože, nepoznal si svojho krstného? A ja som tvoja teta Milada, veď som ti strážila, keď si bol maličký! A toto, ukáže na chlapca, je tvoj bratranec Marek, ide študovať do Bratislavy a nemá kde bývať. Tak sme rozhodli, že dočasne ho necháme u teba. Posteľ kúpime neskôr, všetko zvládneme. Aj darček sme ti priniesli! Oco ti nevolal?
Nie, nevolal… Asi zabudol, určite sa nejak zariadime! Akože zariadime? Má tu bývať?
Jasné, postaráš sa oňho, vieš, ako to chodí v cudzom meste! Ja sa nemienim o nikoho starať, ešte keď sem pravidelne chodí aj moja snúbenica. Už aj tak tu nemáme miesto. Ale niečo vymyslíme… Nechcem žiadne vymýšľanie. Sú tu internáty pre študentov, aj ja som si tým prešiel. Ale to predsa nejde!
Začali medzi dverami nervózne presúvať kufre, až narážali do mňa. Uvedomil som si, že ak prejdú cez prah môjho bytu, už sa ich nikdy nezbavím. Tak som ich poprosil nech počkajú päť minút a zobral som ich rovno na internát, kde bratranec Marek dostal izbu.
Odpoveďou mi boli výčitky o mojom bezcitnom sebectve, úsmevy sa rýchlo vytratili, a po chvíli aj samotná rodina aj s kuframi. Zavolal som rodičom, s prekvapením v hlase som sa opýtal: Čo to má znamenať?
Mama sa po vypočutí celého príbehu urazila a ešte mi aj pripomenula: Nie si ani trochu rodinne založený…a vôbec nevieš, čo je obetavosť. Zložila. Ostal som stáť v kuchyni, v ruke studený hrnček kávy, čo vychladol takmer ako rodinné vzťahy na druhej strane. Pozrel som do poloprázdneho bytu. Bol voľný. Lenže nezaplnil sa tým pocitom víťazstva, čo som čakal.
Ako som znova prechádzal prstami cez klúče, cinkli presne tak trpko, ako keď niekto zatvára za sebou dvere. Uvedomil som si, že ma vlastne nikto na tú voľnú sobotu o samotu neprosil. Bol to môj výber. Rodina občas pripomenie, že môže stať v dverách neohlásená s kuframi, výčitkami a vlastnou realitou no vo výsledku, nech sa rozhodnem akokoľvek, niečo z tej návštevy vo mne predsa ostane.
Možno to bola nová úroveň dospelosti. A tak som si nalial novú kávu, tentoraz už teplú, sadol som si k oknu a pozrel von, akoby som v očiach každého prechádzajúceho hľadal tú staršiu pani s kufrom a Mareka s neistým úsmevom. Už mi nikto nezvonil. V byte vládol pokoj, ktorý som si tak želal a zároveň chýbal lomoz, ktorý by ho narušil.
Ale keď som konečne pustil tú povestnú moju sobotu, napadlo mi možno nabudúce dám aspoň Marekovi vedieť, kde si v Bratislave kúpi najlepšiu kávu. Lebo rodina nezostáva v kufroch na chodbe. Rozloží sa, kde to najmenej čakáš a nie vždy je to na škodu.
