Ja a moja manželka sme si dlhé roky šetrili na domček na vidieku a konečne sa nám podarilo jeden kúpiť. Už rok tam chodíme na víkendy alebo dokonca na celé leto.
Trochu nám pomohli aj moji rodičia, ktorí veľmi chceli, aby sme si splnili sen čo najskôr. Boli sme takí šťastní, že sme sa s chuťou pustili do opráv a renovácií. Pri záhrade sme postavili skleníky, aby sme mohli niečo pestovať aj v zime. Pre deti sme spravili pieskovisko a hojdačku na dvore, aby sa mohli hrať.
Od začiatku nás navštevovali takmer každý deň naši kamaráti, aj priatelia mojej manželky. Často sme chodili k rieke, ktorá bola vzdialená len pár stoviek metrov od domu. Večer sme grilovali mäso a neskoro večer sa hostia rozchádzali, no niektorí prespávali, lebo nemali vlastné auto na cestu domov v taký neskorý čas. Všetci nám blahoželali, že sme si konečne kúpili dom.
O rok neskôr si väčšina našich známych uvedomila, že všetkého treba s mierou. Preto časom prestali chodiť tak často. Väčšinou prídu len na sviatky, keď ich pozveme. Ale je tu jedna osoba, ktorá tomu vôbec nerozumie. Stačí, že táto žena počuje slovíčko o našej chate, už si balí veci a príde bez pozvania, hoci nám to nemusí vždy vyhovovať hlavné je, že ona chce.
Keď sme tam len s manželkou, dá sa to vydržať. Ale bývajú tam aj moji rodičia a malé deti. Chcela som, aby išla domov, ale žiadne moje snahy ju presvedčiť neuspeli. Strávila s nami celé dva mesiace.
Nechápala žiadne náznaky, že by mala odísť domov. Snažila som sa ju nahovoriť, že čoskoro prídu rodičia mojej manželky, a bude nás priveľa. Priateľka však súhlasila, že jej stačí matrac na studenú podlahu, len aby mohla ostať.
Jej návštevy vždy vyzerali podobne príde v piatok večer, ďalšie dva dni leží na gauči pred televízorom a ja s manželkou pracujeme v záhrade, polievame rastliny a podobne. Na každú prosbu o pomoc odpovedala: Prišla som oddychovať.
Môj manžel a rodičia mi nikdy nič nevraveli o tejto známej, zjavne som bola jediná, ktorú začala otravovať.
Nakoniec prišla zima, vonku bolo chladno. Sedím s tou známou v chate, pijeme kávu, a ona povie: Ach, škoda že je teraz zima, cez leto by som u vás bola už dávno… Pri jej slovách sa vo mne všetko skrútilo a pomyslela som si: Preto jej nedokážem povedať rovno, že mi nevyhovuje stretávať sa tak často, a vždy mi to ide na nervy. Čo ak sa urazí a už sa so mnou nebude rozprávať?
To si nechcem, ale zároveň by som si želala, aby už nechodila každý víkend. Čo mám robiť?
V živote sa človek musí naučiť slušne a jasne povedať, čo cíti, inak sa bude stále obetovať za komfort druhých. Dôležité je nájsť odvahu otvorene komunikovať, lebo skutočné priateľstvá vydržia aj úprimné slovo a len tak dokážeme žiť spokojne a v harmónii.
