3. júl
Dnes mám pocit, akoby mi na hrudi ležal celý svet. Už celé roky bojujem s pocitom, že som niečo zmeškala, že život okolo mňa uteká a ja zaostávam. Keď som mala dvadsať, ešte som verila, že princ na bielom koni niekde cestuje po Slovensku, možno na Spiši, možno v Nitre. Ale roky ubiehali a o žiadnom princovi ani chýru. Priznávam si, že som bola príliš nesmelá, možno aj príliš náročná.
Nakoniec, keď som mala už po tridsiatke, pustila som sa do vzťahu s mužom, ktorého som si síce obľúbila, ale Boh vie, že to nebolo správne. Pavol. Keď som ho spoznala, nevedela som, že je ženatý. Priznal mi to, až keď videl, že som si k nemu vytvorila city. Nedala som mu to nikdy najavo, výčitky som si vravela len sama pre seba. Hanbila som sa. Akoby som bola menejcenná oproti tým, ktoré našli ten správny životný chodník načas. Taká tá slovenská hanba, ktorú nenapraví ani medovina na sviatok sv. Urbana.
Pravdou je, že som nebola vekom okrášlená, ale pohľadná, svedomitá, vždy ochotná pokecať pri káve. Iba tie kílka naviac a smutnejší pohľad mi pridávali roky. Vzťah s Pavlom nemal budúcnosť. Milenka. Bolelo ma to slovo, no nedokázala som ho nechať. Ešte väčší strach bol zostať sama.
A dnes dnes prišiel na návštevu môj bratranec Štefan. Náhodou mal cestu do Bratislavy, tak sa u mňa zastavil na neskorý obed. Ako deti sme boli nerozluční, celé leto sme trávili na chalupe v Turci, škrabali kolená a chytali žaby. Teraz sme vo dvojici sedeli v kuchyni, jedli fazuľovú polievku a rozoberali život. Po pohári borovičky som mu priznala aj to, čo ma trápi. Rozplakala som sa.
Potom ma na dvadsať minút vytrhla suseda pani Kučerová, pozvala ma ochutnať nový koláč s makom. Ani som sa veľmi nebránila, chcela som si na chvíľu oddýchnuť od spomienok. Medzitým u mňa zvonil zvonček. Štefan myslel, že som sa už vrátila, tak dvere nechal otvorené. Ale na prahu stál Pavol.
Štefan okamžite pochopil, kto to je. Poznám ho, má ten čuch na nešváry. Pavol ostal stáť ako priskrutkovaný, keď zbadal Štefana vo vyťahanom tričku a teplákoch, ako spokojne chrúme chlieb s nitrianskou klobásou.
Je tu Zuzka? opýtal sa Pavol po chvíľke trápneho ticha.
V kúpeľni je, odpovedal mu Štefan bez mrknutia oka.
A vy ste kto, prepáčte? zmätene sa opýtal Pavol.
Som jej muž. Zatiaľ len na papieri. No… A prečo sa pýtate? Štefan podišiel k nemu, chytil ho za golier a dodal: Ty si ten ženatý frfľoš, čo jej zamotáva hlavu? Počúvaj, ešte raz ťa tu uvidím, schodmi letíš!
Pavol sa vytrhol, zbehol z nášho štvrtého poschodia a neobzrel sa.
Keď som sa vrátila domov, Štefan mi všetko povedal.
Prečo si to urobil? rozplakala som sa. On sa už nevráti…
Sadla som si k stolu a tvár som si schovala do dlaní.
No a dobre! Konečne. Prestaneš sa trápiť. Poznám u nás na dedine jedného vdovca, dobrý chlap, poctivý robotník. Po žene mu ženy nedajú pokoja, ale jemu sa ešte nechce. Po mojom návrate pôjdeme spolu na dedinu. S Lubkou (mojou ženou) má narodeniny, pôjdeš tam so mnou a zoznámim vás.
To čo? Veď to ani neviem, kto je, hanbila by som sa!
Hanba je spávať s manželom inej, nie zoznámiť sa so slobodným. Spokoj sa, poď so mnou, nech je Lubke veselo.
O niekoľko dní sme už boli v Štiavnických Baniach. Lubka nachystala stôl v altánku, všetko krásne vyzdobené hlohoveckým pivom a domácou šunkou. Štefanovi kamaráti, susedia, známi… A on tichý muž s jasnými očami, volal sa Marek. Nikdy predtým som ho nevidela.
Cítila som sa medzi tými ľuďmi pohodlne. Po návrate som na Mareka nemohla prestať myslieť. Ten má dobré srdce, utrápený človek, to by bol oporou… myslela som si.
O týždeň v sobotu mi niekto zazvonil. Otvorím Marek stojí vo dverách s taškou plnou vecí.
Zuzana, prepáčte, práve som šiel na trh. Dovoľte mi pozvať vás na čaj, povedal nesmelo a vybral z tašky maličký pugét tulipánov.
Úsmev, čo sa mi rozžiaril na tvári, som neschovávala. Keď sme zaliali čaj a sedeli v kuchyni, rozprávali sme sa o cene zemiakov, o daždi, čo stále neustal.
Keď Marek odchádzal, na prahu sa otočil a povedal: Celý týždeň som myslel len na Vás. Myslíte, že by sme sa mohli lepšie spoznať? Viem, že nie som dokonalý. Mám osemročnú dcéru, teraz je u starkej…
Mať dcéru je šťastie, povedala som ticho, už s nádejou v hlase. Vždy som túžila po dievčatku.
Marek ma chytil za ruku a vtisol mi bozk. Oči som mala plné sĺz ale tentokrát to nebolo od smútku.
Odvtedy sme sa stretávali každú sobotu a nedeľu. Po dvoch mesiacoch sme sa s Marekom zosobášili na obecnom úrade v Štiavnických Baniach. Ja som našla miesto v škôlke, za chodu som porodila dievčatko. A tak u nás doma vyrástli dve dcéry obidve milované, naše, rodinné šťastie rozdelené naporciu.
Marek a ja sme kvitli, ako staré víno zo Svätého Jura každý rok o čosi silnejší, krajší. Štefan mi často na rodinných oslavách žmurkal: No čo, Zuzka, akého muža som ti našiel, čo? Kvietok medzi chlapmi! Daj na radu brata.Usmievala som sa. Už som nečakala na princa ani na zázrak ten zázrak prišiel v obyčajnosti, vo vôni čerstvo pokosenej trávy, v smiechu detí pod oknami, v Marekových mozolech na rukách a objatí, ktoré nikdy nebolo priveľké ani primalé.
Jedného večera, keď deti zaspali, sadli sme si s Marekom na schody pred domom. Pod nami svietila dedina, okná rozprávali tiché príbehy a začalo padať pár ranných hviezd.
Vieš, čo ľutujem najviac z toho starého života? spýtala som sa.
Marek sa na mňa pozrel tými svojimi pokojnými očami. Čo?
Že som sedela opretá chrbtom k budúcnosti a bála sa. A ona stále čakala, len som ju nevidela.
Marek sa usmial, chytil ma za ruku a stisol ju pevne. Ešte stále je pred nami veľa dobrého.
Pozrela som na svoje dlane už nie také mladé, s čiarami vrások a príbehov a konečne som si pomyslela, že nevzdávam svoj život, len ho s úctou prijímam. Princovia prichádzajú v najneočakávanejšom rúchu, šťastie si sadne za stôl v teplákoch a smiech detí je najväčšia hudba sveta.
A hoci som každé ráno v kuchyni prikladala na sporák vodu na čaj a z okna sledovala oblaky, už som nečakala žila som. A to bol dar, ktorý som si nikdy nevedela priať až kým neprišiel s čajom, pugétom a prísľubom obyčajného večného pokoja.
Keď padala ďalšia jasná hviezda, už som si priala len, aby zajtra bolo aspoň takéto dnes. To je všetko, čo človek môže chcieť, keď konečne pije život do dna s vďačnosťou a úsmevom, ktorý už nikdy neskrývam.
