Dvojičky?! vyhŕklo z úst Iriny Alexandrovej, teda pardon, Ireny Mišankovej.
Snažila sa tváriť pokojne, ale úspech sa nekonal. Katka celkom dobre vedela, že od svokry sa úprimnosť žiadať nedá. Nikdy ju nemala rada, od začiatku si myslela, že jej synovi nepatrí žena, ako je ona. Naopak, všetci okolo nich tvrdili, že Janko bol pre Katku priveľmi obyčajný.
Katka bola milá a vzdelaná, v dvadsiatich troch mala hotovú ekonomickú univerzitu a celkom fajn flek v sieti súkromných kliník. Jasné, vyrastala v menšom meste, no otec bol riaditeľ závodu a mama učila na univerzite. Ťažko teda Katke vytýkať nevychovanosť. Ale Irena Mišanková to v sebe mala: Katka bola prostá dedinčanka.
Tak gratulujem! No čo, dvojitá radosť! prehodila Irena Mišanková.
Samozrejme, na tej radosti sa podieľať neplánovala. Katka mala náročné tehotenstvo, lekári jej dávali opakované varovania pred potratom; potom sa z toho stala hrozba predčasného pôrodu. Katka končila v nemocnici častejšie ako v živote v bare. A kým Janko ju navštevoval skoro denne, jeho mama, ktorá bývala na skok, sa ani neukázala.
Na odchod s vnučkami do pôrodnice sa Irena Mišanková tiež nedostavila. V prvých štyridsať dní ju Janko volal, no ona sa držala pravidla:
Nesmie sa! Čo keby som priniesla nejaký bacil! Nech si vnučky posilnia imunitu, potom ich uvidím.
Keď mali dievčatá tri mesiace, Katka na ňu natrafila pred potravinami. Irena Mišanková nasadila úsmev a spýtala sa cez zuby:
No ako sa držíte, dievčatá?
Katka odpovedala s úprimným úsmevom.
Veď sa prechádzam! Kočík je ako tank, ale čo už, čerstvý vzduch je čarovný!
Irena len prikývla, už chcela odísť, no zrazu sa k nim blížila jej stará známa.
Irenka! Ahoj! To sú tvoje vnučky?
Nuž, Gituška Moje poklady!
Katka si Gitku Gašparovičovú pamätala, tak slušne pozdravila.
Dve naraz! Katka, ako si to zvládla? Si taká útla!
Katka je naša hrdinka! prehodila s úsmevom Irena Mišanková.
Katka na ňu civela ako na zjavenie. Minútu dozadu sa chcela z kočíka rozplynúť, teraz tu hrá úlohu babky roka.
Gitka s Irenou sa rozžiarili od rečí: o dvojičkách, o šťastí, o tom, ako Irena pomáha… Katka zrazu počúvala príbehy z vlastného života, ktoré sa jej vôbec nepodobali. Nakoniec sa Gitka spamätala, kam mala namierené.
Musím bežať do banky! Držte sa, dievčatá!
Keď Gitka zmizla, Irena Mišanková zložila masku, sucho sa rozlúčila a odšuchtala domov.
Večer všetko vyrozprávala Jankovi. Ten len mykol ramenami.
Katka, veď ty moju mamu poznáš… Ona aj o mne vždy rozprávala zázraky, ako so mnou celé hodiny robila úlohy, ale pravda bola, že pozerala Ordináciu a do žiackej knižky ani nazrela. Alebo že s Lenkou chodila hrávať sa na dve hodiny denne, pri tom si lakovala nechty, a malú som vodil ja… Nič si z toho nerob!
Katka to už tisíckrát počula, ale aj tak ju fascinovalo, keď sa stala súčasťou svokriných rodinných scénok.
***
Roky šli, žiadny zázrak v postoji Ireny Mišankovej sa nestal. Až prišla pohroma: vystúpila z taxíka a dolámala si nohu. V tom jej napadol ďalší geniálny nápad.
Budem bývať u vás! zahlásila Katke a Jankovi.
Obaja sa v sekunde pochopili, aký marazmus ich čaká, ale čo už, svokru nevyhodíš…
Z ich bytu sa stalo vojnové pole. Katka s Jankom spali v detskej izbe svokra zabrala spálňu. Irena sa menila na ďalšie dieťa: kŕmiť, upratovať, pomáhať s kúpaním a každý deň niečo privliecť z obchodu.
Dievčatá mali dva a pol. Katka chcela aspoň na pol úväzku späť do práce, tak šupli dvojičky do škôlky. Každé ráno statočné boje: vyťahovanie detí spod periny a úradovanie dospelosti.
Raz ráno, práve keď utekali z bytu, Jankovi zvoní mobil.
Mama, prečo mi voláš? Veď si hneď vedľa!
Nemôžem vstať, mám zlomenú nohu…
Mama, máš barlu…
Mlč, Janko! Chcem ti povedať, čo mám na srdci!
Tak povedz, rýchlo…
Je mi nesmierne proti srsti, že ste ráno takí hluční. Nemožno tu spať! Dvere trieskate, deti vrieskajú…
Janko očervenel od zlosti. Otvoril dvere do rodičovskej spálne a zakričal:
Keď ti chýba spánok, môžem ti nechať dvojičky na celý deň, čo ty na to?!
Irena sa preľakla až do špiku kosti. O niekoľko dní sa potichu vysťahovala sadru nesadru. Janko sa ani netváril, že mu je to ľúto. Katku ale žralo svedomie, aj keď si sama nevedela vysvetliť prečo.
***
V piatok zvykla Katka pracovať iba doobeda, potom bežala po dievčatá, zastavili sa kúpiť nejakú sladkosť a doma si pustili rozprávku na projektore. Tento piatok nebol výnimkou vankúše rozhodila po zemi, dievčatá sa chystali na animák… keď vtom zazvonil zvonček.
Pred dverami stála Irena Mišanková, držala za ruku Paľka, Leninho syna.
Irena, deje sa niečo?
Lenka mi tu nechala Paľa do večera. Ale ja musím ísť niečo vybaviť! Postráž ho, prosím. Hodinku a pol!
Katka zostala v rozpakoch. Paľko bol šesť mesiacov mladší ako dvojičky, tiché dieťa, tak si k nemu čupla a usmiala sa.
Paľko, zostaneš so mnou?
Chlapec s úsmevom prikývol. Katka dvihla hlavu svokra už bola vo výťahu.
Kedy sa máme pripraviť na tvoj príchod?
O dve hodiny max!
Ani sa nepozdravila, zmizla.
***
Janko prišiel domov o siedmej. Zbadal, ako si synovec na kuchyni pajedá rezne.
Čaute, chlapci! Paľko, čo tu robíš? Kde máš maminu?
Malý sa usmial, Katka si povzdychla. Ani nechcela byť tá, ktorá rozpúta ďalšiu rodinnú búrku, ale čo už, pravda je len jedna.
Tvoja mama ho doviezla… Na dve hodiny. Potom niekam zmizla…
A dve hodiny začali kedy?
Tak… asi pred piatimi hodinami…
Janko zmätený.
Takže kde je Lenka?
Katka prehltla.
Nepísala som jej… Nechcela som podať mater pod vlak, veď ona tie decká zverila jej…
Janko vzdychol. Toto už bolo na neho veľa.
Ty si zlatá, ale veď toto je blázinec! Mama ti nepovedala, kam ide?
Katka len krútila hlavou. Janko vytiahol mobil a zavolal sestre. Oznámil jej, že Paľko je u nich. Lenka sľúbila, že príde čo najskôr.
***
Bolo skoro pol deviatej večer. Decká sa hrali, Katka, Janko a Lenka sedeli pri stole.
Ideme ju čakať? Decká už majú dávno spať…
Nevadí, raz zaspia neskoršie. Ale s mamou si to musíme vyjasniť.
Zazvonil zvonček a Katka šla otvoriť.
No, idem po Paľa, zahlásila Irena Mišanková suverénne.
Katka preglgla, no spoza nej vyšiel Janko a Lenka.
Mama, vám je to všetko jedno?!
To čo je za tón?
Mami, nehraj to na city! Paľa som ti dala ja! Nie Katke… To čo za výmysel?
Irena sa zasmiala.
Lenka, veď to je jedno. Katka má dve deti, zvláda tri. Musím vybavovať veci!
Janko urobil krok dopredu.
Mama! Kam som sa dostal s takýmto pohodlným správaním? Spýtala si sa Katky vôbec?
O čom je tu čo hovoriť!
Janko znova:
Kde si bola?
Tu už Lenka chytila záchvat smiechu.
No, tipujem najprv kaderníctvo, ráno mala vlasy dlhšie. A potom manikúra, ráno červený lak, teraz ružový…
Irena sa zatvárila, že nevie, kam s očami.
Ty sa fakt nehanbíš? Janko už nevedel, ako ďalej.
Ona len mlčala a dívala sa na svoje deti.
Raz za sto rokov ju poprosíme o pomoc a ona hádže deti na moju ženu?! Možno by aj Katka chcela na nechty! Možno aj Katka chce ku kaderníčke!
V tej chvíli Irena sčervenela ako paradajka, nafúkla sa a už chcela všetkých zrovnať.
Janko! Aké nechty, aká kaderníčka?! Katku ste si dovliekli z Krompách, trblietky jej boli cudzie a zostanú!
Nastal moment ticha. Vzápätí to zarezonovalo:
Vypadni!
Janko matku zobral pod pazuchu a vyhodil za dvere. Buchol ich a vydýchol si. Keď sa otočil, Katke po líci tiekli slzy. Hneď s Lenkou jej šli dohovárať.
Katku síce mrzelo, že to dopadlo takto, ale aspoň vedela, že svokra nemá o nič lepší vzťah ani k vlastným deťom. To už človeka povzbudí chyba teda nebola v nej.
Odvtedy bol kontakt so svokrou na bode mrazu. Janko a Lenka jej občas podali pomocnú ruku, ale inak im do života nezasahovala. Bola dlho urazená, ale napokon túžba byť pri deťoch zvíťazila aspoň taká ilúzia. S vnúčatami sa však nebavila.
Raz, keď Katka preklikala cez správy vo WhatsAppe, videla svokrin status: fotky všetkých troch vnúčat a popis: Všetko najlepšie ku Dňu starých mám! Všetkých nás, čo vychovávali vnúčatá! Katka sa len ironicky uškrnula. Večer z toho mali Janko s Lenkou kabaret na účet mamy. Katka si hovorila, že sa to nepatrí, ale keď je rodina taká, ako neskysnúť?
