Bolo to už pred mnohými rokmi, no spomínam si na to, akoby to bolo včera. V to mrazivé ráno som zavítal do svojej bývalej triedy na gymnáziu v Banskej Bystrici. Sedel som vzadu, pozoroval som známe lavice a študentov, keď sa odohrala udalost, ktorá mi zostala v pamäti dodnes.
Jedno dievča, Magdaléna, sa prihlásila a poprosila učiteľa, či môže ísť na toaletu. Pán učiteľ Novotný jej však surovo zamietol. Magdaléna slušne poprosila znova, no odpoveď bola opäť záporná.
Po pár minútach Magdaléna šeptom poznamenala, že je to naozaj súrne. Učiteľ však neustúpil a jeho tvár bola stále zamračená. Keď asi po piatich minútach poprosila znovu, tentoraz už s trasúcim sa hlasom, pretože práve mala neodkladnú potrebu, učiteľ jej povedal tentoraz výhražne Nie!. V tej chvíli Magdaléna vstala, celá trieda na ňu uprela pohľad, a ona, červená od hanby, povedala učiteľovi pred všetkými: Mám menzes, potrebujem ísť na toaletu, je mi to veľmi nepríjemné.
Nasledovalo ticho, všetci na ňu hľadeli s prekvapením. Učiteľ jej však len prikázal sadnúť si a tvrdohlavo ju stále nepustil. V triede nastala trápna chvíľa, no v tom sa postavil Martin vysoký chlapec, ktorý vyzeral, akoby hral za futbalový tím Dukla. Postavil sa za Magdalénu a povedal: Pán učiteľ, máte ženu? Nevyrastali ste s mamou alebo sestrou? Má menštruáciu a potrebuje ísť na toaletu a pôjde tam, či dovolíte alebo nie.
Potom šiel k Magdaléne, vzal ju za ruku a odprevadil ju na chodbu. Keď sa neskôr vrátili, učiteľ sa na nich oboch oboril a začal Martonovi dohovárať, že sa správal neslušne. Ten deň sa mi vryl do pamäti.
Martin bol vtedy múdrejší než sám učiteľ. V tom starom školskom svete, kde panovala ešte iná doba, nám ukázal, ako vyzerá skutočná odvaha aj ohľaduplnosť. Tá skúsenosť je mi dodnes pripomienkou, že rešpekt a ľudskosť sú vždy viac ako slepá autorita.
