Pokazené deti
Ty si ho úplne pokazila! Vo všetkom mu ustupuješ, tak ti nakoniec celkom vysadol na hlavu! Lenka, to sa nesmie! Pokazila si chlapca do posledného detailu! Ako som vlastne pokazila aj ja teba kedysi! Niet koho viniť! Sama nie som žiadna svätica! Ale vy ste jednoducho pokazené deti! A nehovor mi, že si už dospelá! Ostala si tým istým dieťaťom, aké si vždy bola! Absolútne nevieš uvažovať a robiť správne rozhodnutia! Valéria Jozefína treskla so zúrivosťou dvierkami na chladničke, až z nej spadol magnet s fotkou Lenkinej rodiny.
Tá fotka bola z minulého leta pri mori, kde ju tentoraz nik nepozval. Dlhé roky chodila s deťmi na dovolenky, dávala pozor na vnukov, oddychovala, nadväzovala užitočné známosti. No tentoraz nie.
Dôvody, prečo ju na dovolenku nevzali, sa Valérii zdali prinajmenšom zvláštne.
Mami, tento rok máme slabšie podmienky, takže ideme len my s deťmi. Potom ti kúpime pobyt osobitne a oddýchneš si tiež. Zatiaľ si vyber, kam by si chcela ísť. Dobre?
Ale Lenka! A čo deti? Kto na ne dohliadne?
Mami, Denis už vyrástol, on dá pozor na koho treba. Ema bude so mnou. Teraz si nemôžeme dovoliť hotel ako minulé roky, tak musíme niečo obetovať. Eme treba more, to vieš, potom celý rok nebýva ani chorá. A keď nemáme na hotel s animátormi, pôjdeme… Ako sa to hovorilo? Na vlastnú päsť? Áno! Prenajmeme byt alebo dom a postaráme sa sami.
A pre mňa tam, samozrejme, miesto nebude!
Valéria bola s takýmto výhľadom poriadne nespokojná. Ísť sama niekam do starého kúpeľného domu, kde zábava spočíva v diskotéke pre seniorov?! Aj spoločnosť tam nie je ktovieaká. To nie ako v hoteli, kde je dosť aj slušných ľudí aj cudzincov! A pritom jej, s jej vzdelaním a jazykom, by sa iba žiadať.
No tentoraz
Mamička, veď to chápeš! Dovolenka sú aj letenky, strava a všelijaké iné výdavky.
Akoby som vás vybíjala z domu! začala sa Valéria doozaista rozčuľovať.
Ach, mami! Prečo ti musím vysvetľovať úplne jasné veci?! Nemáme teraz dosť peňazí ísť všetci. Rada by som ťa so sebou zobrala, ale nie je to možné. Mali sme prerábku v tvojom byte, ešte zdravie a Denisovi súkromného učiteľa. To všetko stálo kopy eur. Teraz máme obmedzený rozpočet. Chceš, aby som zrušila dovolenku? Alebo mám radšej dopriať deťom more? A aj ja som naozaj unavená. Vieš, ako som tento rok ledva fungovala! Sama si to videla!
Áno! Videla som! Videla, že si mizerná mama! O deti sa nemáš kedy starať! Všetko je na mne a na tvojej svokre Vierke! Ja preberiem Emu zo škôlky, Denisovi kontrolujem úlohy, pripravím večeru, po krúžkoch i tréningoch ich rozvážam
Mami, nepreháňaj. Denis na tréningy chodí už sám. Ty vodíš len Emu na tanec a to tiež nie denne. A pokojne by sme mohli byť aj bez toho, lebo v škôlke je tanečný krúžok, ale ty si trvala na súkromnom. Tvrdila si, že dieťa sa musí rozvíjať.
Teraz som zas ja vinná? Valériin hlas sa vyšplhal do nepríjemných výšok, až si chytila srdce. Akí ste len nevdajční! Snažím sa, driem a nič vám nesedí!
Mami, prosím Lenka cítila, ako sa jej tmí pred očami a oprela sa čelom o okno. Som ti naozaj vďačná za všetko, čo robíš. Ale nevyčítaj mi to, dobre?
Valéria už nechcela počúvať nič. Odišla hrdá, nechala v obývačke plastovú tašku s novými plavkami a urazila sa.
Urazenie to bola jej disciplína. Vedela presne ukázať, kto urobil čo zle, bez konfliktu, bez hriechu. Jednoducho nezdvihla telefón, neodpovedala na zmierovacie pokusy, a neskôr, keď milostivo zdvihla Lenkine volanie, ťažko si povzdychla na jej otázky a slabým hlasom spýtala:
Lenička, a keď srdce prestáva biť, ledva ledva tlčie, čo to znamená?
A Lenka všetko nechala a utekala za Bratislavu, na maminej chate, kam Valéria utiekla po ďalšej hádke, aby dala duši pokoj. Z tých ciest sa Lenka vracala bez síl, hádzala kľúče od auta na stolík v predsieni, vpadala do spálne a v šatách padala na posteľ a potichu plakala, nevediac pochopiť, prečo jej mama robí toto.
Denis vtedy prišiel, ticho ju prikryl dekou a jemne sa dotkol mamineho pleca.
Mami, nechaj tak! Nechoď tam už. Babka sa povykrúca a príde.
Ach, Denis! Keby som si bola taká istá
Lenka vedela, o čom hovorí. Od detstva si pamätala svoju mamu presne takú citlivú, inteligentnú, jazykovo zdatnú, znalú umenia. Ale aj nesmierne urážlivú. Vedela pokarhať Lenku plynulo po slovensky aj po nemecky či francúzsky, rovnako chladne. Nič ju netrestalo viac, než to mamine tiché: Lenička, choď rozmýšľať o svojom správaní. Choď do izby, dcérenka!
Nikdy, za žiadnych okolností, jej mama to dcérenka nepovedala, ak mala dobrú náladu.
Avšak dobrá nálada bola vzácna. Valéria Jozefína patrila medzi tých, čo vidia pohár vždy poloprázdny. V jej svete malo váhu jedno slovo: neúspech. Toto slovo znamenalo pre ňu všetko kolegov, priateľov, manžela, rodinu, susedov Výpočet by nemal konca.
Na Lenku to dlhú dobu neplatilo. Ako dieťa bola vzorom rozumu a krásy. Dievča, ku ktorému všetci vzdychali, už v troch čítala, v štyroch hrala na klavíri, ktorý jej mama kúpila, a vravela:
Počujem hudbu!
Valéria bola pyšná. Lenka ju do určitého veku tešila vo všetkom, chodila na všetky krúžky, splnila každé prianie mamy a bola presvedčená, že mama vie všetko najlepšie na svete.
Všetko sa začalo meniť v šiestej triede. Lenka, stále jednotkárka, zrazu dostala dvojku zo slohu. Valéria len krútila hlavou a srdce ju bolelo, no Lenka ani nevysvetlila dôvod.
Dcérka, ty si ma veľmi sklamala! Ako si mohla?! To je nehorázne! Choď do izby!
Poslúchla, neskúsila povedať, čo sa stalo. To musela vyriešiť babka, ktorá ju našla v kúpeľni, ako plače, pokúšajúc sa vyprať fľak z sukne.
Leni, čo sa stalo?
Lenke rozprávala, ako ju rozbolelo brucho v škole a ako sa bálila, netušiac, o čo ide. O tých veciach jej mama nič nepovedala a iným sa nesťažovala, lebo nevedela, že niečo také treba riešiť. Mala len pár kamarátok, tie schválené by sa o takých veciach s ňou nebavili. Výchova
Dlhý rozhovor babky a svokry nič nevyriešil, len migrénu a nespokojné:
Lenka! Takéto veci má dievča riešiť len s mamou!
Ale ja som nevedela
Nabudúce rozmýšľaj hlavou! Máš ju na to!
Lenka vlastne nikdy neposkladala, z čoho je viny. Ale to bolo prvý raz, čo jej do vybudovaného sveta vpadlo pochybovanie. Boli to len tiene poznania, ktoré príde neskôr, ale Lenke stačili, aby pochopila mama nie je žiadna svätica. Reči, že matka žije pre deti viac než pre seba, nemusia byť vždy pravda.
Ďalšie sklamania pribúdali a Valéria už nedbala skrývať nespokojnosť. Lenka ju čoraz častejšie videla so šatkou okolo hlavy. Jemnú látku mama previaže úzko cez čelo proti migréne. Už Lenka vedela, že keď mama takto pláva po chodbe, dotýka sa šatky a je ticho, bude dusno.
K hádkam nikdy neznížila. Vznešene zapadla do obľúbeného kresla, položila ruky na hlavu, prstami si masírovala spánky a jej ľadový hlas dokázal schladiť akúkoľvek hádku:
Lenka! Ty ma ničíš
Čím a ako už nemusela vysvetľovať. Lenka mala na to prísť sama. Dôvod bol vždy hoc len cieľ v živote.
Napríklad chcela byť doktorkou, no mama tvrdila, že to je úplne zbytočné:
Ty nechápeš! S tvojím otcom som bola roky a videla som ho naraz len zriedka. Chirurg nie je profesia pre ženu! Zabudni na tú hlúposť!
Ale babka vravela, že zachraňovať životy je čestné! A že otec, ako ja, chcel byť chirurg, keď bol ešte v škole.
Čo povedala babka je jedno. Výsledky! Výsledky sú hlavné, rozumieš? Čo máme na konci? Ja vdova, ty dieťa bez otca. Prácou sa vyčerpal! Treba myslieť, Lenička, nielen na seba, ale aj na druhých!
Tieto debaty sa viedli až do maturity a prijímačiek na medicínu. Po tom, čo Lenka nastúpila na lekársku fakultu, s ňou mama pol roka takmer nehovorila, len strohé áno a nie pri raňajkách.
Ďalšia skúška vzťahu bol výber manžela. Záťa Valéria nikdy neprijala:
Ty mi vyrážaš dych, dcérka! Nenašlo sa lepšie? Nejde o peniaze. Veď vy ste úplne iní! Tvoj manžel netuší, kto bol Hviezdoslav a nikdy nepočul žiadnu Dvořákovu operu!
Oleg je dobrý človek, mama Lenka nechcela sa hádať, ale ani mlčať.
Z lásky dlho nevydržíš! Pochopíš, čo hovorím, ale bude už neskoro!
Na dcérinej svadbe Valéria decentne utierala oči vreckovkou, každému opakovala:
Samozrejme, budú to mať ťažké. Sú mladí, neskúsení. Ale som mama, pomôžem! Budem nablízku!
Našťastie, práve na dcérinej svadbe spoznala svojho druhého muža vzdialeného príbuzného Olega podplukovníka na dôchodku, Štefana Gregora. Očaril ju postojom, galantnosťou a dokonalou francúzštinou.
Môj bože, aký krásny prízvuk! flirtovala Valéria a zabudla na bielu vreckovku, ktorú rýchlo schovala do kabelky.
Moja mamka bola dcérou diplomata, dlho žila s rodičmi vo Francúzsku.
Nádhera!
Štefan recitoval francúzske básne, miloval poriadok, vlastnil krásnu záhradku pri meste a Valéria našla nové záujmy a pár rokov mala dcéru a jej rodinu na pokoj.
V druhom manželstve bola Valéria šťastná. Štefan ju zbožňoval a ona rozkvitla. Vnuka i vnučku prijala rada.
Lenička! Aké rozkošné deti! Denis je šikovný, úplne ako dedo! A Ema je zázrak! Oči má po mne!
Lenka sa netajila radosťou z mamkinej premeny. Úprimne jej priala šťastie.
Napriek maminým veštbám bolo manželstvo Lenky s Olegom pevné. Oleg si dokázal s Valériou nastaviť hranice. Veľa pracoval, Valéria neochotne musela uznať, že pre jej dcéru nie je najhorším mužom sveta. Bola zásadne proti hypotéke, Oleg si presadil svoje:
Bude to lepšie. Vaša byt je váš, my si kúpime vlastný.
Veď Lenka to samá s deťmi nezvládne! Ty to neutiahneš!
Firma sa mi darí. A Lenka chce zase pracovať. Nebudem jej brániť. Moja mama prisľúbila pomoc s deťmi.
Ale tvoje deti, Oleg, nemajú len jednu babku! Valéria hrdo vystrčila bradu. Budem sa o ne starať!
Lenka sa vrátila do nemocnice. Deti rástli, sťahovanie prešlo a zdalo sa, všetko sa upokojilo. No vtedy prišla rana. Štefan ochorel a napriek Lenkinej snahe a pomoci najlepších lekárov, Valéria ostala bez neho.
Ach, Štefan! Ako si mi mohol Valéria bola neutešiteľná. Prvý raz som sa cítila ako žena! To mi bolo treba hneď vziať?!
Koho vinila za ovdovenie, nikdy nevysvetlila.
Teraz kupovala dva zväzky bielych karafiátov, aby si uctila pamiatku tých, čo ju robenili bežnosť, a živých už neznesiteľne kritizovala.
Lenka sa snažila maminu osamelosť vyvážiť. Dovolenky, víkendy, sviatky vždy a všade bola Valéria s ňou a vnúčatami.
A čo je na tom zlé? Patrím do rodiny! tvrdila priateľkám.
Možno by chcela Lenka byť chvíľu len s mužom a deťmi? Bez tvojho dozoru.
Hlúposti! Ja nikdy nekontrolovala svoje dieťa! Ja len pomáham! rozčuľovala sa Valéria. Ako by si Lenka poradila sama?
Problémy sa objavili, keď Denis podrástol. Babkin prísny dohľad ho iritoval. Babičku mal rád, ale jej večné výčitky mu liezli na nervy.
Denis! Opäť?! Veď som ti povedala, nehraj tú hroznú hudbu tak nahlas! Ako to môžeš počúvať?! Valéria vstupovala bez klopania, krčiac tvár. To je neznesiteľné!
Zas vytiahla hodvábnu šatku, ale na Denisa už tieto ťahy nefungovali ako na Lenku. Nesťažoval sa, riešil si to s babkou po svojom.
Ema, poď! Ideme spievať a tancovať!
Keď videla oboch vnúčat, ako spievajú s kapelou Hex či Slobodná Európa, bola zhrozená.
Denis, ty ako-tak, ale Ema?! To si neželám! Zavolám vašej mame!
Najradšej otcovi, babi! Mama má vypnutý telefón, keď operuje. A ty to vieš!
Oleg bral Valériine protesty bez emócií a doma večer s Denisom spieval, čo dusím doma. Denisove hudobné nadanie si žiadalo gitaru.
Lenka, to nesmieš! Chceš už, aby som odišla z vášho života?
Mama, čo to hovoríš?
To neprežijem! Chlapec má študovať, nie sa venovať hlúpostiam!
Ale Denis výborne študuje a to vieš! Čo zlé je na tom, že bude hrať? Veď si tvrdila, že deti sa musia všestranne rozvíjať!
Myslela som niečo iné a ty to vieš! Ach, Lenka! Ty znova
Tieto spory trvali dlho. Oleg bol na Lenkinej strane, Valéria prestala dvíhať telefón, neotvorila Lenke, keď prišla na kontrolu. Kľúče jej dávno odobrala pre istotu.
Tentoraz Lenke praskli nervy.
Ak nechce komunikovať, nech! Veď to takto nejde umývala v jedno voľno riad, pri čom sa jej vyšmykla najmilšia šálka od Denisa a roztrieštila sa na malé kúsky.
A práve tie farebné črepy, ligotajúce sa pod jej nohami, boli posledná kvapka v ich dlhom boji. Mamu mala rada, ale pochopila: tú lásku musí zmeniť, aby viac neubližovala blízkym.
Denis! zavolala, až sa chlapec zo schodov zošuchol.
Som tu!
Vybral si si gitaru?
Fakt môžem? Denisovi až žiarili oči.
Samozrejme! Akú chceš?
Basgitaru! Mami, si si istá?
Na sto percent! Tak, ako hovoríš!
A čo babka povie?
Že sme pokazené deti… Nevšímaj si to. Priprav sa, ideme!
Kam?
Do obchodu! Kdeže predávajú také gitary?
Počkám na Emu, aby mi poradila!
Lenka sledovala syna a v duchu mala radosť, aký je vľúdny. Kto iný by k nákupu pozval šesťročnú sestru pre radu?
Gitaru mu kúpili. Denisova izba sa premenila na hudobné štúdio, kam chodili skúšať chlapci z ich partie, niečo nahrali, a keď krátke video s Emou, ktorá mu spievala, získalo kopu pozretí, bolo jasné, že ich snaha nebola márna.
Lenka cítila úľavu, že syn sa venuje niečomu zmysluplnému a prestal reptáť pre malichernosti. Večer, po ďalšom dni plnom bolesti a nádeje, objímala deti, ktorí sa prekrikovali s nápadmi a plánmi, a vedela, že robí správne rozhodnutia.
Valéria stále čakala. Upratovala, varila niečo chutné, čakala, že Lenka príde a požiada o odpustenie, ako vždy.
Ale minuli týždne, Lenka sa neukázala.
Valéria najprv nechápala, potom sa nahnevala, že tentoraz ospravedlnenie len tak nepríde. Potom sa začala zamýšľať. Prvý raz jej niekto naznačil, že nie všetko sa bude vždy diať podľa jej predstáv. Keby šlo o hocikoho iného, vypísala by ho z okolia, ale Lenku takto vymazať nešlo. Hoci mala svoje muchy, dcéru mala rada.
Mesiac, dva…
V jednom momente jej došlo, že nik už nepríde. Žiadne ďalšie ospravedlnenie sa nedočká.
To poznanie bolo bolestivé. Nevedela pochopiť, ako jej dcéra môže byť taká krutá. Veď ona venovala život Lenke i vnúčatám! Tak prečo toto? Stačí jediné slovo vyslovené v zúrivosti, aby rodinu rozdelilo?
Valéria, keď už nevedela čo robiť, odišla na chatu. Myslela, že tam konečne nájde pokoj. No nestalo sa tak. Blúdila po dome, po záhrade, až bolestne sama pred sebou priznávala, že na tom má svoj diel viny.
Leto vystriedali jesenné dažde a Valéria pochopila, že už niet na čo čakať.
V deň, keď jej srdce konečne povolilo, sedela v kuchyni, v ruke hrnček s obľúbeným čajom a sledovala, ako sa na susedovej záhrade v topánkových čižmách a pršiplášťoch naháňajú deti. Kedysi chcela vysoký plot, no Štefan povedal krásna kovaná brána od kamaráta je lepšia. Tak jej ostávalo len zdraviť susedov a nenápadne sledovať život okolo.
Susedia, vysokoškolskí učitelia, boli naplnení ľudia mali päť šikovných a dobre vychovaných vnúčat. Pozorujúc, ako najmladšie z detí rozstrekovalo kaluže, Valéria pochopila, že už stačí. Mohla by predsa takto čakať večnosť hriať si ruky na hrnčeku a hladkať vlastné ego až kým bude musieť Lenka kupovať karafiáty aj pre ňu. Komu by to pomohlo?
Hrnček cvakol o podšálku. Za pár minút už Valéria vyháňala auto z brány.
V nedeľu boli cesty prázdne, do vilovej štvrte pri Pezinku, kde bývali Lenka s rodinou, prišla rýchlo.
Keď zabočila na ulicu, kde stál dom, uvedomila si, ako veľmi sa bojí. Prvý krok, zahodiť svoje urážky bokom, musela urobiť práve ona. Táto rola jej bola taká cudzia, že ešte dlho sedela pred domom a uvažovala, ako rodinu osloviť.
Ale všetky plány padli hneď, ako otvorila bránku a šla chodníkom k dverám. Dvere boli otvorené, Valéria vyšla na schody. Chcela vojsť a pozdraviť, no zhora sa ozval rachot.
Bubenícka súprava burácala, gitara pridávala, a Valéria videla Lenku, ako na kuchyni tancuje s drevenou varechou a spieva na plné hrdlo o bábike a kúzelníkovi.
Paráda! Mami, ideme nahrať video aj s tebou?! Ema zatlieskala, nechávajúc taniere na stole.
Lenka odložila varechu, naliala džús do pohárov a podala ich Eme.
Drž, dva vezmeš ty, dva ja. Poď! Chalani sú asi smädní.
Lenka vykročila k schodom, no zastala na prahu stála Valéria.
Stíchlo, akoby sa čas zdržal, matka s dcérou čakali, čo povedať.
Ema stála vo dverách kuchyne, otvorila ústa, ale Lenka ju predbehla.
Mami, ahoj! Dohliadni prosím na mäso, obeda bude za chvíľu. Chalani skončia skúšku a ideme k stolu. Si hladná?
Valéria pomaly prikývla a zvesila bundu.
Áno!
Výborne! Lenka žmurkla na dcéru. Ema, nepozeraj tak, hádam si nezabudla, ako babka vyzerá?
Ema sa usmiala, pokrútila hlavou:
Nepozabudla! Babka, prestala som s tancom! Mamina ma dala do hudobky. Učím sa spievať! Denis vraví, že mi to celkom ide!
Valéria ucítila, že oči ju prezradia a rýchlo zobrala poháre.
Dám ich tam hore! Musím vidieť, akú má Denis tú gitaru. Je pekná?
Veľmi! Červená! Vyberala som ju s mamou! Poď, ukážem ti!
Ema vybehla hore, Lenka prikývla mame:
Tak? Ideš? Najťažší krok si už spravila
A Valéria prikývla, potom vystúpila do Denisovej izby. Ten jej vážnym pohľadom ukázal gitaru.
Niečo sa zmení.
Nie všetko naraz. Nedá sa zmeniť povahu v sekunde.
Nezhôd a mlčania bude stále dosť. Lenka si ešte veľakrát povzdychne, keď mama bude presviedčať o svojom, Valéria bude neustále hltať, kde spravila chybu.
Ale jedno v tejto rodine pochopia isto ak chceš, aby ťa počuli, najprv musíš počúvať ty. A potom sa veci dajú na správne miesto. A tvojich blízkych nestratíš. Nie je to toho najviac?
