Mám dvoch už dospelých detí, ale od nich nedostávam žiadnu pomoc. Prídu ku mne na návštevu, ako by boli v rekreačnom stredisku, len si oddýchnuť. A ja som tu ako personál všetko musím vybaviť, ubytovať ich, pohostiť, upratovať, starať sa o nich. Ani trochu mi nepomôžu, nieto ešte, že by prispeli nejakými peniazmi.
Mám syna a dcéru. Pre mňa sú to deti, hoci sú už dospelí s vlastnými rodinami. Syn má už dvoch potomkov, dcéra zatiaľ jedného. Žijem v dome na dedine, takže deti aj vnúčatá za mnou často prichádzajú. Ale každým rokom mi tieto návštevy pripadajú náročnejšie.
Deti sú zvyknuté prichádzať ku mne ako do hotela. Všetky domáce práce sú na mojich pleciach: varenie, upratovanie, nákup potravín. Izby pripravujem, nakupujem potraviny, varím všelijaké dobroty vždy sme takto v našej rodine vítali hostí. Moja mama nás tiež vždy prijímala s plným stolom a pohodlím. Ale ja a moja sestra sme nikdy neviseli na jej krku chápali sme, že mama to sama nezvláda. Umývali sme riad, postarali sa o deti, pomáhali s generálnym upratovaním, nakupovali potraviny. Lebo bolo jej to ťažké zvládať samotnej. Nikdy od nás nič nepýtala.
Teraz tiež prídu deti a ak niekto po sebe umyje jeden tanier, vďačne mi za to poďakuje. Nevyčítam nič zaťovi ani neveste, sú hostia, som pre nich cudzia, nech to už berieme akokoľvek. Ale mrzí ma, že dcéra a syn ani len netušia, čo to znamená pomôcť. Prídu, najedia sa, pozerajú televíziu, alebo mi nechajú vnúčatá a idú sami na návštevu či na prechádzku. Ja potom všetko ručne umývam riady, chystám obedy a večere, vytieram podlahy, po domu je ruch a plno povinností. A na krku mám aj opateru o vnúčatá.
S každou návštevou to zvládam ťažšie už ma bolí chrbát, na státie pri sporáku mi dochádzajú sily. Ale vychovanie mi nedovolí zahodiť starosti za hlavu a nič nerobiť. Nie je to slušné, hostí treba privítať, ako sa patrí. Cez víkend sa najprv teším, no potom sa ešte týždeň zotavujem zo všetkej tej únavy.
Myslím, že už by som pomoc naozaj potrebovala, len sa mi nevhodné je o ňu žiadať. Bojím sa, že sa deti urazia a budú si myslieť, že nie som s nimi spokojná. A pritom ich mám úprimne rada, len už nevládzem všetko ťahať sama. A ešte je okolo domu dosť roboty, na ktorú už jednoducho nemám energiu. Ale hanbím sa im to povedať. A oni pracujú, tak predsa nemusím, aby pracovali aj u mňa.
V poslednej dobe neviem, ako to riešiť. Moja výchova mi to nedovoľuje, ale už sa mi to nedá vydržať. Sama to všetko nezvládam, som unavená. Úprimne potrebujem pomoc, nech to obrátim akokoľvek. Ale zároveň sa hanbím o niečo prosiť u nás sa to nerobí, sme zvyknutí všetko zvládnuť sami, tak nás to učili naši rodičia. Tak stále trpím, neviem sa cez seba preniesť. Je mi z toho smutno a ani tak to nie je dobré. Nechápem, prečo moje deti samy nenavrhujú pomoc veď už nemám dvadsať rokov a srdce mám len jedno. Nik nemá dôvod cítiť sa dotknutý, ale mňa to stále zraňuje. Neviem, ako túto situáciu vyriešiť.
