Bez duše
Klaudia Veselová sa vrátila domov.
Navštívila kaderníctvo i vo svojom úctyhodnom veku, nedávno oslávila už 68 rokov, pravidelne sa nechávala rozmaznávať u svojej majsterky.
Klaudia si dávala upraviť vlasy, nechty, také jednoduché procedúry jej vždy zlepšili náladu a dodali energiu do života.
Klaudia, bola tu nejaká tvoja príbuzná.
Povedal som jej, že prídeš až neskôr.
Sľúbila, že sa ešte zastaví, oznámil jej manžel Juraj.
Aká príbuzná?
Ja už nemám žiadnych príbuzných.
Možno niekto z piatej kolene…
určite niečo žiadať bude.
Mal si jej povedať, že som odcestovala až na kraj sveta, odvetila Klaudia podráždene.
Ale prečo by si klamal?
Myslím, že patrí do tvojej rodiny, je taká vysoká a elegantná, trošku mi pripomína tvoju mamu, pokoj jej duši.
Nemyslím, že prišla s prosbou.
Pôsobila ako slušná žena, elegantne oblečená, snažil sa Juraj upokojiť svoju ženu.
O štyridsať minút neskôr zazvonila pri dverách príbuzná.
Klaudia ju pustila dnu.
Skutočne, mala črty po zosnulej mame, bola pekne oblečená: drahý kabát, čižmy, rukavice, náušnice s drobnými diamantami.
V tom sa Klaudia vyznala.
Klaudia ju pozvala k už prestretému stolu.
Tak sa zoznámime, keď sme rodina.
Som Klaudia, netreba žiadne tituly, vidím, že sme približne rovnakého veku.
Toto je môj manžel Juraj.
Po akej línii sme príbuzné?
opýtala sa rodinná hostiteľka.
Žena sa mierne zahanbila, až jej naskočila rumenec, Volám sa Gabriela…
Gabriela Vladimírová.
Medzi nami je vekový rozdiel, ale nie veľký.
Mám päťdesiat, narodila som sa dvanásteho júna.
Niečo ti táto dátumová spomienka hovorí?
Klaudia zbledla.
Vidím, že si si spomenula.
Áno, som tvoja dcéra.
Nemaj strach, nič od teba nechcem.
Jednoducho som chcela vidieť svoju matku.
Celý život som žila v nevedomosti.
Nikdy som nechápala, prečo ma mama nemilovala.
Mimochodom, už osem rokov nie je medzi nami…
Prečo ma má rád len otec?
Otec odišiel len pred dvoma mesiacmi.
Až chvíľu pred smrťou mi povedal o tebe.
Poprosil, aby si mu odpustila, ak môžeš, hovorila Gabriela rozrušene.
Nerozumiem tomu, spýtal sa šokovaný Juraj, máš dcéru?
Áno, vyzerá to tak.
Vysvetlím ti to neskôr, odbila ho Klaudia.
Takže si dcéra?
Výborne!
Videla si ma?
Ak očakávaš odo mňa kajanie, ospravedlnenie, tak ťa sklamem nemám sa za čo hanbiť.
Nie je to moja vina, povedala Klaudia, dúfam, že ti otec všetko vyrozprával?
Ak dúfaš, že vo mne prebudíš materinský cit, ani kúsok prepáč.
Môžem ťa navštíviť znova?
Bývam v jednom z predmestí.
Máme veľký dvojposchodový dom, príďte s manželom k nám.
Zvykneš si na myšlienku, že mám rodinu.
Doniesla som ti fotografie vnuka, pravnučky, možno sa predsa pozrieš?
opýtala sa Gabriela nesmelo.
Nie.
Nechcem.
Neprichádzaj.
Zabudni na mňa.
Zbohom, povedala Klaudia chladne.
Juraj zavolal Gabriele taxi a išiel ju odprevadiť.
Po návrate našiel Klaudiu, ako upratala stôl a v pokoji sleduje televíziu.
Čo za pevnosť!
S tebou by sa dali viesť vojská, ty fakt nemáš dušu?
Vždy som tušil, že si bezcitná ale toto je už priveľa, povedal nahnevane Juraj.
Spoznali sme sa, keď som mala dvadsaťosem, však?
Milý Juraj, dušu mi vytrhli a pošliapali dávno predtým.
Bola som dedinské dievča, celý život som snívala o meste, preto som sa učila najlepšie a ako jediná z triedy som sa dostala na univerzitu.
Mala som sedemnásť, keď som spoznala Viliama.
Bola som do neho bláznivo zamilovaná, bol starší o dvanásť rokov, ale nevadilo mi to.
Po chudobnom detstve sa mi v meste všetko zdalo ako rozprávka.
Štipendium mi na nič nestačilo.
Často som bola hladná, takže som s nadšením prijímala jeho pozvania na koláč či zmrzlinu.
Nič mi nesľuboval, ale bola som presvedčená, že pri tak veľkej láske si ma vezme za ženu.
Jedného večera ma pozval na chatu a neváhala som.
Bola som si istá, že keď sa všetko stalo, konečne si ma pripúta.
Stretnutia na chate sa stali pravidelnými.
Čoskoro bolo jasné, že čakám dieťa.
Oznámila som to Viliamovi.
Mal radosť.
Keďže bolo zrejmé, že to bude vidno, pýtala som sa, kedy sa vezmeme?
Bolo mi už osemnásť môžem podávať žiadosť o sobáš.
Sľúbil som ti snáď svadbu?
opýtal sa Viliam.
Nesľúbil.
A ani sa neožením.
Som už ženatý…
pokojne mi oznámil.
Ale čo dieťa?
Čo ja?
Ty si mladá, zdravá, jak socha so slovenskou veslom.
V škole si môžeš dať akademické voľno.
Kým to nebude vidno, uč sa.
Potom sa presťahuješ ku nám.
Nedari sa nám mať dieťa, možno preto, že manželka je staršia.
Keď porodíš, dieťa nám necháš.
Ako to vybavíme, nie je tvoj starosť.
Ja mám v mestskom úrade postavenie.
Manželka vedie oddelenie v nemocnici.
O dieťa sa neboj, po pôrode si oddýchneš, vrátiš sa na univerzitu.
Zaplatíme ti.
Vtedy nikto netušil o surogátnom materstve.
Asi som bola prvá v tej dobe.
Čo som mala robiť?
Ísť naspäť do dediny a zahanbiť rodinu?
Pred pôrodom som bývala u nich v vile.
Viliamova manželka ku mne nikdy nechodila, možno žiarlila.
Dieťa som rodila doma, priviedli pôrodnú asistentku, všetko ako má byť.
Dcérku som nedojčila, hneď ju zobrali.
Nikdy som ju už nevidela.
Po týždni ma delikátne vyprevadili.
Viliam dal peniaze.
Vrátila som sa na univerzitu.
Po škole som nastúpila do továrne.
Dostala som izbu v manželskom internáte.
Pracovala som ako majsterka, neskôr ako kontrolórka kvality.
Mala som veľa priateľov, ale nikto ma nepozval na sobáš, až kým si sa neobjavil ty.
Bolo mi už dvadsaťosem už sa patrilo ísť do manželstva.
Odvtedy vieš, čo bolo.
S tebou som si žila dobre tri autá sme vymenili, dom ako zo sna, chata upravená.
Každý rok sme dovolenkovali.
Továreň vydržala aj 90.
roky, lebo stroje pre traktory vyrábali len u nás; čo sa robí v ostatných halách, nikto nevie.
Fabrika je dodnes obohnaná plotom a strážnymi vežami.
Na dôchodok sme išli skôr.
Máme všetko.
Deti nie sú, ani netreba.
Keď vidím dnešné deti…
uzavrela Klaudia svoju spoveď.
Nedobre sme žili.
Miloval som ťa.
Celý život som sa snažil tvoje srdce zohriať, ale nikdy sa mi to nepodarilo.
Dobre, nemáme deti ale ty si nikdy nezľutovala ani nad mačiatkom, ani nad psíkom.
Sestra prosila o pomoc pre neter ani to si ju nepustila na týždeň do domu.
Dnes k tebe prišla dcéra a ako si ju prijala?
Dcéra!
Tvoja krv, a ty…
Keby sme boli mladší, dal by som žiadosť o rozvod.
Teraz už neskoro.
S tebou je chladno, chladno, povedal rozčúlene Juraj.
Klaudia sa mierne vyľakala, nikdy s ňou Juraj takto nehovoril.
Celý jej pokoj narušila dcéra.
Juraj sa presťahoval na chatu.
Žije tam už posledné roky.
Na chate má tri psy všetko odložené šteniatka a neviem koľko mačiek.
Domov chodí málokedy.
Klaudia vie, že navštevuje Gabrielu, jej dcéru, poznal sa s celou rodinou, v pravnučke sa rozplýva.
Vždy bol trošku mäkký, tak nech žije ako chce, myslí si Klaudia.
Nikdy sa u nej neobjavila túžba zoznámiť sa s dcérou, vnukom či pravnučkou.
Cestuje sama k moru.
Oddychuje, naberá silu a cíti sa výborne.
Klaudia si možno myslí, že jej osud je pevný a samostatný, ale stratené vzťahy a prázdnota v srdci nenahradí ani úspech, ani materiálny blahobyt.
Bez lásky, súcitu a odpustenia ostáva človek bez duše.
