Zápisky prázdneho života Želmíry
Sneh už nepálil moje bosé chodidlá už som ich ani necítila. Len vietor mi šľahal tvár, ruky a krk, prechádzal cez hrudník, ktorý mi zakrývala iba nočná košeľa. Sivé vlasy, ťažké od nánosov snehu, mi pripomínali mamutiu cencúľ. Hustá víchrica kvílila a ja som už netušila, kam kráčam, úplne zmätená na vlastnom dvore. Oprela som sa chrbtom o chladné drevené dosky plota, prekrížila ruky na hrudi a ticho som lamentovala:
Keby už ten Pán Boh vzal Nech už konečne umriem
Myslím, že by som tej noci skutočne zomrela zamrzla som do špiku kostí keby nie susedky Galiny, ktorá šla ešte narýchlo pozrieť kravu. Či už nezačala teliť? Všimla si, že dvere mojej chalupy sú otvorené a z medzier svieti žltkasté svetlo.
Želmíra, čo tam robíš potme?
Ale ja som len stála v kúte dvora, schovaná medzi stromami a fujavicou, a so zaťatými očami som opakovala stále dokola: umrieť, umrieť
Galina so strachom vrazila na môj dvor, rozrazila bránku.
Želka! Kde si?! Želmíra, nože sa ozvi!
Ani keby som chcela, nevládala som odpovedať. Vyšla zo mňa len slabá stonka, pošmykla som sa po drevenom plote a zvalila hlavu na kolená. Stiahla som sa do seba. Po lícach bielych, vpadnutých tiekli slzy. Potom ma niekto vzal pod pazuchy a snažil sa zdvihnúť, márne bola som stuhnutá, ako ľadová socha.
Há, stará mama Čakaj, zavolám muža! volala Galina a rýchlo bežala po svojho Mateja. Spolu ma vliekli do tepla.
Od tej noci som zostala ležať. Ráno ku mne prišla mladá lekárka. Prekvapene krútila hlavou: v deväťdesiatjeden nič horšie, len omrzliny na nohách.
Trebalo by vás do nemocnice. Zavolám sanitku?
Len som pozrela na jej husté tmavé vlasy, líca červené od mrazu, a zatriasla som hlavou.
Mne netreba nikam. Ostávam tu. Nechaj si čas na iných, dievča drahá. Ja už svoju časť prežila. Choď s pánom Bohom.
Tak som ostala v posteli dva týždne. Všetci vraveli, že som prechladla, že som bola sprostá no ja som v tom videla niečo zvláštne, akoby ma v noci vytiahlo niečo osudové. Deň predtým som sedela pod lampou na posteli, párala starú ponožku čosi robili prsty, ale myseľ bola vôbec inde. Pohľad bol prázdny, stratene upretý na stenu. Usmievala som sa takým chladným, podivným úškrnom, na spomienky ďaleké.
Spätne nič pekné v mojom živote, odkedy si pamätám. Len robota a bieda. Jeden jediný lúč okamih lásky, krátky a rýdzi.
On sa volal Gregor.
Gregor Gregorík šepkala som bez zubov, úsmev bláznivejší.
Či sa mi marilo, alebo to bol sen? Videla som sa, ako kráčam za pole, za lesík, kde končilo panstvo. Hľadím do diaľky, cloním si oči od slnka. Čakám. Sľúbil, že príde. Vo vnútri strach i nádej. V opare žltnúceho poľa vidím mužskú postavu, rozbehnem sa za ňou, kričiac: Gregor! Gregor!
S týmito predstavami som zaspala. Niekedy v noci som sa prebrala, v posteli neposedne motala. Kuknem z okna metelica zavýja, sklá sa trasú. Hodím zo seba perinu, natiahnem ruky a po tme, napoly slepá, sa šuchtám k dverám.
Ja rýchlo, len nachvíľu
Bosá vyjdem von, neviem o sebe nič. Chytím sa plota, v bielom víre ešte raz vystriem ruku:
Gregor!
Chlad mi prenikol až do vnútra. Bosými chodidlami cítim ľadové schody, schádzam na cestu. Pozerám stále pred seba, za plot. Bojujem s vetrom, šepkám:
Gregor! Tu som! Gregor!
K plotu som dorazila, prezerám sa za ním, potom pobehuješ dookola Vtedy som pocítila, že nohy prestávajú poslúchať. Ešte chvíľku a nevládala by som nimi hýbať. Zúfalo bežím popri plote k bráne, stále sa usmievajúc.
Rýchlo Ešte sem pozriem
Lenže bránu som už nenašla. Krútila som sa po dvore, stratila orientáciu. Kam som sa pohla strom, plot, nohy až po kolená v snehu Tak som zablúdila. Zúfala, stratila poslednú nádej. Tam ma našli susedia.
Galina mi nosila jedlo, prikladala do kachlí, niečo mi rozprávala. Mladá zdravotníčka mi natierala nohy smradľavou masťou, nariaďovala merať teplotu. Všetko, čo mi kážu, urobím, ale keď ostanem sama, pozerám do prázdna. Načúvam zvukom zvonku: štekotu psov, hrkotu saní, džavotu detí po škole.
Najčastejšie som polospala. Otvorím oči už deň? Alebo noc? V kachliach praská drevo, zo strechy kvapká voda. Bože, kedy už umriem? Umrieť, len to chcem napadá mi stále dokola.
Začala som už ako malá chápať môj osud je strmý svah, zarastený blatom, tŕním. Po tomto svahu sa dá len padať, udierať sa o korene, o kamene. Nik ti nepodá ruku, nezastaví pád, nevytiahne ťa späť hore na slnko. Všetci v dedine tak žili a ja som iné nečakala. Naučila som sa, že život je nekonečný, vyčerpávajúci pád. Ostáva len vydržať, zatnúť zuby.
Toho roku bola jar neskorá a protivná. Miesto tepla zima, vietor, dažde, ktoré rozmočili cesty do blata. Sneh zmizol až v máji a ukázal vyplakanú, oderenú zem vučitú starej šmuhavej koži. Listy na brehoch dlho nepukli, sady stáli tmavé, ako zhorené. Ja, s ťažkou uzlovitou šatkou na hlave, som brodila po blatistom chotári od studne s vedrami, rozliata voda mi chladila popraskané päty. Na druhej strane cesty stáli chlapi pod starým plôtikom, fajčili, zhrbení pod dažďom. Potichu sa o mne zhovárali, ale ja prešla popri nich, bez pohľadu. Už som bola súčasťou toho sivého, bezútešného sveta.
Želmíííra! zadrela sa do daždivého vzduchu babka Hana, slúžka-krajanka, s ktorou sme boli u tých istých gazdov. Jej hlas bol ostrý, neodvrátiteľný. Rýchlo bež do obchodu! Povedz Štefanovi, nech vydá najlepšiu plátno pre slečnu. Dnes prídu hostia z mesta, večer stôl ladíme! A kvety natrhaj!
Položila som vedrá na schody, snažila sa nerozliať vodu. Utrela ruky do zásterky a vykročila ku kraju dediny. Dvadsaťdva mi bolo, a zdalo sa, že život už dávno prešiel popri mne. Po smrti rodičov, keď som mala desať, si ma zobrala vdova majiteľka za kúsok chleba”. Vtedy som bola vychudnuté, dobitá dievča so zľaknutými očami. Vyrástla som na silnú, mlčanlivú ženu s ťažkými rukami, stále sklopeným pohľadom, bez iskry v očiach.
Robila som od svitu do mrku. Až mi zvonilo v ušiach a pálili nohy. Štiepla som drevo v zlom počasí, dojila kozy v zamrznutej maštali, miesenie hliny do pece, pranie v studenej vode, až mi stŕpli prsty. Okopávala záhradu pod palivým slnkom, kde kríky ríbezlí a malín až príliš chutili, ale nebolo dovolené vziať ani bobuľku šéfka mala každú napočítanú, za jednu zbitá žihľavou: To pre teba nerastie, darmožráčka! Naučila som sa nepozerať okolo. Bez šomrania som vytrhávala burinu, hrýzla si pery, aby som neplakala.
Soboty znamenali kúrenie v bani. Nanosila som ťažké vedrá vody z rieky, rozohriala kachle do šialeného žiaru, v tom pare drhla starú gazdinú do nemoty. Ledva som stíhala, točila sa mi hlava, niekedy sa mi dvíhal žalúdok. Babka dudrala, štípala, niekedy v dobrej nálade pohladila po líci a nazvala ma ťažný kôň. Zvykla som si. Iný život som nepoznala, nečakala ho. Nehádala som sa. Akoby ma delil múr od všetkého múr únavy, ľahostajnosti a dávno pochovanej nádeje. Bolo mi jedno, čo mám na sebe, čo mi dajú. Dievčenské večierky mi boli otravné, z chalanov nič. Zvykli si na mňa aj oni.
Jedného dňa, keď som utierala zrkadlo, gazdiná mi zamyslene vraví:
Želmíra, nechcela by si sa vydať?
Zliezla som zo stoličky, vyžmýkala handru a bez záujmu vravím:
Ako rozkážete.
Alebo budeš stará dievka?
Je mi to jedno.
No vidíš! plesla ma po pleci. Staré dievky je najlepšie! Nezrodiš deti, žiadny krik, len robota. S tou tvojou postavou by si desať narobila! Mala si šťastie na zadok, to nie ako moja Paulína.
Zatúžila sa prežehnať, spomínajúc na dcéru, no rozhodla sa vyčkať, už ju niekto volal. Vnútro mi ten rozhovor nepoškodil. Duša moja už rezignovala. Bola som veľká a zdravá, ale pre seba som nič nechcela. Akoby som žila za múrom.
Aj chlapi si zvykli, že som akoby zo skla, neviditeľná, takže ich predstavy sa vytratili. Starý kôň Adám tiež raz povedal: Želmírina krása pre ľudí nie je, patrí Bohu.” A tak by to aj ostalo, keby neprišla chvíľa, ktorá ma na chvíľu dostala za ten múr a ukázala mi kúsok sveta.
Stalo sa to začiatkom júna, keď sa lúky zelenali šťavou. V kaštieli čakali hostí. Slečna mala prijímať mladého pána z mesta, snúbenca. Poslali ma na lúku po margaréty do salónu. Bosá som kráčala sviežou trávou, keď mi cestu zastúpil neznámy mládenec v vestičke s vyšívanou košeľou a naleštených čižmách. Oči mal veselé, trochu drzo rozcuchané vlasy. Bol to Gregor, kočiš zo susedného dvora, čo sprevádzal mladého pána. Stál rozkročený, obzeral si ma, ako by skúmal kobyly na jarmoku.
Požehnaj, krasotinka pousmial sa, zrak zastal na mojich rukách, na prsia tiež neunikli.
Ani som sa nepozrela. Odskočila som nabok.
Čo sa motáš do cesty? skúšala som.
Ako sa voláš?
Komu meno treba, ten ho pozná odpovedala som a obišla ho, ako by tam stal starý stĺp.
Gregor sa nedal. Počnúc tým dňom, chodil s pánom skoro stále. Poznala som jeho hlas na dvore, cítila jeho pohľad, keď som bielila steny, drhla riad. Všade sa mi motal do cesty pri studni, pri šope, na zadnom verande. Pokrikoval, žartoval dvojzmyselne, skúšal chytiť. Vždy som uhla.
Raz, keď som bola v prázdnej stodole po múku, skočil za mnou, objal. Nestačila som sa zľaknúť. Akýsi reflex mnou preletel. Odstrčila som ho silno, až sa oprel do smrekovej stojky, udrel si hlavu. Pozrela som na neho zhora, bez hnevu:
Tak to si došiel, chlapče.
Upravila som si šatku, odhrnula zásteru a vyšla. Gregor ostal v sene, potierajúc si hlavu, jeho oči zrazu horeli inak nielen chtíč, ale aj zvedavosť.
A ja? Nemôžem povedať, že by mi bol ukradnutý, ale ani skutočného záujmu nebolo. Všetko vo mne bolo neznáme. O Gregorovi som nemyslela, nečakala ho. Bol len kľúčom k nečakanému prebudeniu.
Čoraz častejšie som sa pristihla, že sa usmievam. Chcela som znova cítiť to jemné svrbenie šťastia v prsiach. Vstávala som za úsvitu, pozorovala hmlu nad lúk, dojila kravu, zastávala sa, sledovala východ slnka, trblietajúcu sa rosu. Chcela som padnúť do tej zelene a smiať sa, len tak, z mladosti a sily, bez dôvodu. Hneď ako som sa pristihla pri necinnosti, utekala som do roboty. Tak prebehol mesiac.
Gregorove nádeje boli márne ak nerátam bozk, ktorý mi raz násilím vzal v pivnici. Dostal zaň facku, až bol ticho. Ale jeho vytrvalosť viedla aspoň k jedinej zmene raz som sa naňho usmiala, keď chcel pomôcť s vedrami; inokedy som ho sledovala z okna, keď sa hral s koňmi. Bolo to síce nič, ale Gregor nestrácal nádej. Ich príbeh však skončil rýchlo.
Raz Gregor ochránil dedinského chlapca, ktorého chytili na panskom poli. Gazdiná nariadila kočišovi ho zbiť. Ja som bola pri tom, celé telo sa mi roztriaslo. Vtisla som sa medzi nich, chcela chytiť bič za chlapca, kočiš ma odstrčil. Vtedy som zo zeme schytila kus dreva, chcela ho ovaliť. Dav zamrzol, ja som kráčala zozadu. Gregor však v poslednej chvíli schytil bič, tresol ho o bradu kočiša.
Čo tu robíš! Ja to poviem šéfke! Vypadni!
Ženy sa rozbehli k zaplakanému chlapcovi. Ten slabým hlasom povedal:
Mamu mi dnes zobrali, zomrela
V tej chvíli mi až do spánkov udreli spomienky na vlastné detstvo, akoby mi niekto vrazil tehlu do tváre. Odtiahla som si blúzu, roztrhla niť s krížikom, schúlila sa vo svojej kutici na posteli. Zlomil ma plač, knísala som sa, prsty zvierali perinu. Plakala som z ľútosti nad sebou, zo zúrivosti, z túžby po čomsi, čo som nikdy nezažila.
Gregor si ma našiel. Potichu otvoril dvere, sadol si ku mne. Nehovoril nič, len ma objal. A ja prvýkrát v živote nielenže som ho neodstrčila privinula som sa a stíchla. Celé telo som mala horúce, slzy ešte tiekli, ale krik ustal. Počúvala som jeho dych a potom som pošepkala:
A čo tam je, za lesom? Čo je tam ďalej?
Mesto, prekvapene povedal. Veľké, s domami, obchodmi, kostolmi.
A ešte?
Ďalšie mesto, až tam ide železnica. Za tým more. Hovorí sa
Stíchla som. More som nikdy nevidela, rieky sa bála. Ale razom som ho chcela mať pred sebou. Chcela som vypadnúť odtiaľ, kde ma len trýznili a nútili drieť až po krvavé mozole, kde som bola len ťažný kôň bez mena. Chcela som byť človekom. Otočila som sa, vzala tvár Gregora do rozpraskaných rúk a spýtala sa, prvýkrát do očí:
Odvezieš ma? Zoberieš si ma za ženu?
Gregor sa zamotal. Bol veľkohubý, ale na vážne rozhodnutie nemal. Vravieval, že treba počkať, nasporiť. Ja som už nepočúvala. Prerazila ma vlna odvahy. Sama som ho ťahala k sebe, sama bozkávala, šeptala, že je mi jedno, čo povedia, že som pripravená na všetko. V tú noc som stratila aj krížikom roztrhla sa niť a krížik sa stratil vo tme. Nehľadala som ho: Tak je to asi správne, povedala som s podivnou, radostne smutnou istotou.
Gregor ešte dvakrát prišiel. Stretávali sme sa tajne v šope, v pivnici, za dedinou v kríkoch. Ja som rozkvitla. Chodila som inak vzpriamene, s mladistvým úsmevom, takmer som sa učila znovu smiať.
A potom bolo všetkému koniec. Slečninej svadby boli divoké, s harmonikou a opitými hosťami, mladý pán si ju odviezol do mesta. Gregor šiel s nimi. Nik mi nedal vedieť, len kuchárka mi povedala: Odišiel už, Želmíra. S pánom. To je všetko.
Čakala som. Každý večer som chodila k ceste, sledovala obzor. Stála som hodiny, ruky na hrudi. Prešla som si toľko, že som už nejedla, ani nespala. Moja pekná tvár zostala už len priesvitná, oči padli, ale svietili bláznivým svetlom. Babka Hana nadávala, hádzala po mne misku, ale ja len usmievala stále tým istým tichým, šťastným úškrnom. Verila som, že sa vráti. Nemôže inak. Cítila som to v každom kúsku tela.
Prešlo leto sparné, s búrkami. Prišla jeseň sivá, daždivá, s hmlami a spadaným listím. Začala som sa pozerať do diaľky, na horizont, kde les dotýkal sa neba. Zdalo sa mi, že keď vydržím dosť dlho čakať, Gregor sa vráti. Nepýtala som sa naň, ani keď mi niečo povedali. Vedela som, že za všetkým sú zlé sily. Chápala som: ak v tom sivom živote boli svetlé dni jeho bozkov, musí ich aj on chcieť znova. Kto by nechcel šťastie! Tak som trpezlivo čakala. V práci som bola ešte zúrivejšia, ak mala chvíľu voľna, sadla som si a dívala sa za všetko, ako do diaľky bez konca.
Jedného konca októbra, keď stromy už stáli holé, pole bolo čierne, v záhrade som vzdychla, zrazu vidím pri lese mužskú postavu. Srdce zahrkalo. Myslela som, že Gregor. Pustila som rýľ, rozbehla sa cez lúk, kričiac zachrípnutým hlasom:
Počkáj! Počkáj!
Figúra sa ani neobzrela, zrejme nepočula. Došla som až k potoku, rozvodnenému dažďami. Nevedela som plávať, on už bol dávno na druhej strane. Postavila som sa na hrubé brvno a žmúrila za miznúcou postavou. Báli som sa plakať, aby nezmizol. Ešte tam bola len hlava a košeľa, potom len fľak. Na prstoch na nohách som stála, nič viac nevidela, len zelený lúk.
Našla ma susedka Maruša, čo okopávala maliny.
Čo tu sedíš? Kam bežíš?
To bol Gregor odpovedala som potichu, ani sa neobrátila.
Aký Gregor?
Kočiš s mladým pánom chodil.
Zo susedstva? podivila sa. A čo by si s ním chcela?
Čakám ho.
Čo čakáš? vzdychla. Už je več, dávno ženatý, aj deti má.
Neluhaj šepla som a v hlase mi zaznelo niečo také tiché, bláznivé, že Maruša cúvla.
Neluhám. Biedny je, vieš, žije v Okovci, detí plný dom. Invalida už roky, ledva sa hýbe. Možno už dávno v zemi Čo sa rehoceš?
Ha-ha-ha! rozosmiala som sa, vlasy na tvári, kolená biele na slnku. Smiech bol šialený, až ľudí mrazil.
Chudera, ešte sa smeje Maruša sa rýchlo prežehnala. Veď je už maróda. Kristus ochraňuj!
Je mladý, pekný, zdravý ukázala som na hruď, oči sa mi bláznivo blýskali. A ja vieš, kto som?
Kto?
Jeho žena. Deti nemáme, ešte som nebola v nádeji.
Ach ty hlúpa, veď odvtedy je už pol storočia! Má skoro päťdesiat! Maruša ma potiahla za ruku. Poď už domov.
Ja som sa len smiala, hľadela na Marušine zakalené oči:
Prečo si klamala, haa? Prečo!
Chudera, už jej vyšlo na mozog, pomyslela si Maruša a capkala pred seba.
Odvtedy všetci v dedine rozhodli, že som pomätená. Už som neplakala, ani nečakala ako predtým. Robila som ticho na svojom políčku, ešte tvrdšie ako predtým, akoby som robotou chcela vytĺcť tú bolesť zo srdca. A keď som mala chvíľu, sadla som si na lavicu a dívala sa na les, za ktorým, ako som verila, bolo more. A v očiach mi ostala taká prázdnota, že sa mi každý vyhýbal.
Kým som ešte vládala, hoci už stará, v najkrajší jún, keď polia rozvoniavali pivóniami a lipou, natiahla som čistú košeľu, rozčesala dlhé, teraz sivé vlasy, vyšla na lúk a dívala sa tam, kde modrá čiara lesa mizla v oblakoch. Stála som tak, stále pevná, už nie pekná, a v tej póze bolo niečo nekonečne staré a trpezlivé akoby som do tejto zeme patrila celé veky. Keď sa ma niekto pýtal, koho čakám, odpovedala som s jemným pokojom:
Svoje šťastie. Je za lesom. Gregor sľúbil dnes prísť.
Pomätená! Chudera!
A len vietor šumel v korune stromov a rieka si tiekla svojimi večnými vodami. Niekde za lesmi, za poliami hučalo cudzie more, o ktorom som vždy len snívala.
Dvere chalupy zavŕzgali. Galina prišla zakúriť. Obrátila som na ňu vyprané oči.
No čo, ako nohy? spýtala sa Galina.
Čosi som zamumlala.
Čo? Nič nepočujem!
…umrieť by už bolo treba… už nepríde. Už len umrieť ostáva…
