Náhodný telefonát
Pavol Ivanovič? hlas v telefóne bol chladný a úradný.
Áno, ja som Pavol Ivanovič. Kto volá?
To je riaditeľka Detského domova. O týždeň bude mať vaša dcéra tri roky a budeme ju musieť presunúť do iného zariadenia. Určite si ju nevezmete domov?
Počkajte, aká dcéra? Ja mám syna, Paľka, šokovane zamrmlem.
Nádejka Pavlovná Seminíková. To je predsa vaša dcéra?
Nie! Nie je. Ja som Vasiľ. Pavol Ivanovič, ale Vasiľ.
Ospravedlňujem sa, unavene odpovedala žena, asi sa stala nejaká chyba.
Prerušované tóny zazvonili v ušiach ako zvony.
Čo to je za zmätok?! rozčúlene si vravím. Aká dcéra, detský domov, chápete?! Čo majú za bordel v papieroch?!
Ale ten telefonát zostal v mojej duši ako hrebík. Neviem prečo, ale začal som myslieť na to, ako žijú deti bez rodiny, bez teplej mamy, starostlivého otca, bez babičiek a dedkov. Paľko má všetko, aj strýkov a tety z oboch strán…
Elena hneď vycítila moju zamyslenosť, odpovede mimo témy, a čo už by mohlo uniknúť všímavej manželke, s ktorou žijeme spolu už takmer desať rokov a poznáme sa od prvej triedy?!
Počkala do večera a pri večeri sa opýtala rovno:
Ako sa volá?
Kto? ohromený odpovedám (ako to zistila? Možno tiež niekto volal jej?).
Nádejka, poviem. Nádzka.
Ach, Nádzka teda Ja som pre teba Lenka a ona teda Nádzka?! zvýšila hlas moja žena.
Hej, poviem. Nádejka Pavlovná Seminíková.
Povedz mi ešte jej rodné číslo! kričala Lenka.
Veď nemá žiadne rodné číslo, načo by ho mala?
Je utečenkyňa či čo? trochu tichšie zapišťala.
Kto utečenkyňa? už vôbec nič nechápem.
Tvoja Nádzka je utečenkyňa?! Asi sa chce prihlásiť! Povedz, lump!
Čo mám povedať? sedel som totálne ohromený, zabudol som na večeru.
A vtedy Lenka začala plakať. Nie hlasno, ani teatrálne, ale nejakými zlými slzami, ktoré padali priamo na jej zásteru.
Zajtra odchádzam k mame. Maj na pamäti, Paľka ti nenechám, povedala cez slzy.
Lenka, čo sa ti stalo? Prečo ideš k mame?
Myslel si, že budem slúžiť tebe a tvojej milenke, tej Nádzke? skríkla.
Pomaličky mi začal dochádzať absurd tej situácie.
Chytil som Lenku za plecia, posadil ju na kuchynský gauč a porozprával jej všetko o rannom telefonáte.
Teraz Lenka plakala už z ľútosti nad dievčatkom. Ženy majú veľa sĺz a vedia ich preliať na rôzne spôsoby, a ja neznášam ženské slzy, hlavne tie Lenkyne.
Po takej rozrušenosti mi už nechutila večera, len som niečo ochutnal.
…Prebral som sa z toho, že manželka stála pri mne a prezerala si môj mobil! Za takmer desať rokov sa to nestalo. Takže neverí… hľadá stopy románu. Bolo mi z toho veľmi smutno, až nechutno… A zrazu zašepkala: Paľo, Paľo, a jemne ma potlačila rukou.
Zahral som, že som sa práve zobudil.
Paľo, je to ten pevný číslo, čo volal, že?
Áno, odpovedal som automaticky, ten.
Už spi, spi. Lenka vyšla zo spálne a vzala si môj mobil.
To sa ľahko povie spi! Počujem, že zapla počítač. Ležím chvíľu, potom vstávam a idem do obývačky.
Lenka rýchlo kliká myšou a je tak zaujatá, že si nevšimla, že som za ňou.
Vo vyhľadávači bol zadaný dotaz: Detský domov a naše mesto.
Počítač zabzučal a zobrazil všetky informácie oficiálny web, adresu, telefón, dokonca fotky budovy. Lenka pozerá na display môjho telefónu.
Paľo, sedí!
Čo sedí?
No číslo sedí! To je číslo Detského domova!
To som vravel. Takže si to kontroluješ?
Lenka sa otočila na stoličke.
Nekontrolujem, len zisťujem.
Načo??
Paľo, ten domov je hneď blízko, zamyslene povedala Lenka, ako by ma nepočula.
Poďme tam? Odkiaľ majú tvoj číslo, keď si úplne cudzí človek, a?
Na to som ani nepomyslel. Možno by šlo zájsť tam a vyjasniť to, aby mi deti cudzie nepripisovali!
Noc som skoro vôbec nespal. Skoro som už zaspal, ale Lenka ma znova potlačila do boku.
Paľo… Paľo
Čo zas?
Naisto si s nikým nič nemal? Možno… raz … náhodne… s prvou láskou, napríklad. Možno ste sa stretli po rokoch, city sa vrátili? Ona ti nepovedala nič, len nechala dievčatko v porodnici. Čo, Paľo? Paľo!
Aká láska, Lenka? Ja som sadol s tebou do jednej lavice v prvej triede a sedím dodnes… ležím, teda, eh, no s tebou, proste. Pred štyrmi rokmi, Paľko mal práve tri roky, začal chodiť do škôlky, bol stále chorý, ty si začala pracovať, kto s ním sedel doma? Ja. Prešiel som na home office, pamätáš? Sirupy, tabletky, režim, návštevy lekárov. Aké milenky? Ledva som stal na nohách, zaspával som už v stoji! Nikdy som nemal nikoho, nemám a ani byť nemôže!
Odkiaľ teda majú tvoje číslo? Kto ho tam nechal? nedala sa Lenka.
To mi tiež stále vŕtalo v hlave. Prebral som v duchu všetky ženy, od ktorých možno očakávať čokoľvek. S nijakou som nič nemal, ale ich povaha by taký žartík zvládla.
No všetky vypadli z podozrivých: jedna má už dávno rodinu, ďalšej sa o dieťa stará babka, a najaktívnejšia ušla z krajiny pred piatimi rokmi.
Lenže život vie pripraviť aj to, čo je nemožné, tak som sa rozhodol navštíviť ten Detský domov už zajtra.
Došli sme skoro, ale neboli sme prví pred dverami riaditeľky čakal návštevník, svetlovlasý, štíhly mužík. Vyzeral čisto, ale nejaký… zanedbaný, neudržiavaný. Oči mu behali, ruky zvierajúce nejaké papiere sa triasli. Asi od nervov, možno skôr po včerajšom.
Budete až za mnou, nečakane zvolal mohutným hlasom.
Hneď ho zavolali do kancelárie a asi 15 minút sa ozýval monotónny hlas, miestami prerušovaný basovým mrmlaním.
Nakoniec vyšiel rozcuchaný, bez papierov, a zavolali nás.
Dobrý deň, príjemné, stredné roky brunetka stála pri okne, hryzla si rám okulárov. Aký máte problém?
Kvôli včerajšku, snažil som sa žartovať.
Žena si sadla za stôl.
Nemám čas na hádanky. Vysvetlite, prosím, stručne váš problém.
Pripomenul som jej včerajší telefonát (hlas bol jasne rozpoznateľný).
Ach, to… žena sa usmiala unavene. Prepáčte, bola to chyba, volali sme niekomu inému.
Ako inému, keď máte moje číslo? A odkiaľ ho máte?
Vidíte, Pavol Ivanovič, pomýlila som sa v čísle. Skutočný začína na 927, ja som vytočila 937. To, že ste tiež Pavol Ivanovič, je čistá náhoda. Stáva sa to… On práve bol u nás pred vami.
Kto? pýtam sa, hoci už tuším odpoveď.
Pavol Ivanovič Semeník, otec dievčatka.
Takže vás znova prosím o prepáčenie a lúčim sa. Mám veľa práce.
Pani vstala.
Táňa Semonová Mamčiková stálo na jej menovke.
Lenka si to všimla, lebo sa opýtala:
Táňa Semonová, zoberie ten Pavol Ivanovič dievčatko?
Riaditeľka nás pozrela a znova si sadla.
Nie, nevezme. Mama dievčatka zomrela, a Pavol Ivanovič má deti od rôznych žien, až sedem. Za tri roky bol tu len dvakrát, ešte aj to na naše naliehanie. Nádzka mu je ľahostajná. To je všetko, vážení. Odpovedala som na všetko? Tak, dovidenia.
My, zarazení tým, čo sme videli a počuli, sme vyšli z budovy.
Staršie deti boli práve na dvore. Niektorí sa hojdali, iní šmýkali, dvaja chlapci na lavičke pretekali s autíčkami.
Pozeral som na tieto deti a pomaly mi dochádzalo, čo tu nie je v poriadku.
Na dvore panovalo ticho. Keď vyvedieme Paľka, je tam hneď krik, výskanie, rozruch. Tieto deti nekričali ani sa nesmiali, len sa ticho rozprávali. Boli ako malí starci. Tieto deti sa hneď stali dospelými, lebo detstvo nemali. Bolo tu len prežívanie niekomu chlad, niekomu hlad, nedostatok hračiek, oblečenia, ľahostajnosť dospelých, a občas aj krutosť.
Otočil som sa na Lenku. Mala oči plné sĺz.
Zase tie slzy! Na všetko majú slzy hneď po ruke!
Pomaly sme išli k bráne, a vtedy ticho rozbil výkrik: Mama! Všetky deti sa obrátili naším smerom. Priamo na nás, rozpažené ruky, bežala dievčatko v vtipnej čiapke s brmbolcom.
Mama, mama!!! volala. Tu som!!!
Dievčatko narazilo do Lenkiných nôh a odtiaľ sa ozýval taký plač, taký bolestný, že slzy vyšli aj mne.
Nádzka, Nádzejka! po chodníku k nám bežala vychovávateľka. Pokúsila sa vziať dievčatko do náručia, ale ona sa bránila a držala sa Lenkiných nôh.
Nakoniec ju oddelili (vychovávateľka mala čokoládku, ktorá rozhodla), a my sme rýchlo opustili Detský domov.
V aute sme mlčali. Lenka sa celá triasla a aj ja som mal ruky slabé ako jej tescu, takže som zaparkoval na kraji cesty, aby som sa upokojil.
Lenka pozrela von a ukázala očami na obchod Detský svet pár krokov od nás.
Bez slova, v úplnom tichu, sme synchronizovane vystúpili a šli ruka v ruke do Detského sveta.
Po bábiku a ružové šaty.
Naša Nádzka bude najkrajšia.
