Mala som šťastie ako hrom vždy som bola taká tá cieľavedomá baba, čo si vie za svojím ísť. Do dvadsiatich piatich som si dokázala našetriť na vlastný byt v Bratislave, čo oceňujem viac než výhru v lotérii.
Nepomáhala mi ani mama, ani otec žiadne rodinné dotácie, žiadne dedičstvo po starej mame. Všetko som zvládla sama, s trochou tvrdohlavosti a s poriadne mizerným instantným kávou. Keď som stretla chlapa, do ktorého som sa zamilovala volal sa Tomáš Novotný, aby bolo jasné bola som ešte dosť praštená, aby som mu vytrúbila, že mám vlastný byt.
Ale hneď som ho varovala: “Pozri sa, do tvojho bytu sa sťahovať nebudem, takže si vymysli plán.” Dohodli sme sa, že si budeme prenajímať niečo spoločné, zatiaľ čo ja si ten svoj prenajmem niekomu inému predsa len, Škoda Octavia sama sebe nekúpi, treba šetriť!
Tomáš s tým neprotestoval a že vraj už ide odkladať na kauciu. Po pol roku sa objavil s kufrom pri mojich dverách na peštianskej adrese a hovorí: “Nemám robotu a peňaženka je prázdna ako polievka bez klobásy.”
Poprosil, či by mohol u mňa chvíľu bývať, vraj len kým sa stane zázrak a zoženie prácu. Aspoň, že má rodičov v Galante, pomyslela som si. Chytrá ženská vie, že niektoré výhovorky sú staré ako slovenské pesničky krátkodobé bývanie sa nenápadne zmení na trvalý pobyt, za ktorý platím ja. Nepustila som ho dnu a rozlúčila sa. Lebo láska môže byť fajn, ale ešte lepšie je, keď nezostanete na suchu ani v peňaženke, ani na byte!
