Druhá svokra
Žena v plášti upratovačky opatrne nakukla do kancelárie majiteľa kliniky estetickej chirurgie Aurora. Volala sa Iveta, a teraz sa snažila prehovoriť čo najtichšie, aby nepopudila vedenie.
Počula som, že tu je voľné miesto mladšej masérky
Tibor Hrušovský zdvihol oči a prísne sa na ňu zahľadel. V tej chvíli bol nervózny ako už dávno nie práve mu oznámili, že dôležité rokovania s investormi zlyhali a v hlave mu dunel stres.
A ty, s mopom v ruke, chceš dať klientom masáž?
Nie, len absolvovala som online kurzy. A napísala som aj životopis, nesmelo zašepkala Iveta a podala mu riadne pokrčený papier, čo vytiahla z vrecka.
Vzápätí vošiel do kancelárie Hrušovského zástupca Leo Holub. Tibor si masíroval spánky a rozkričal sa:
Leo, jak je možné, že nám upratovačky chodia kade-tade po chodbe, ako sa im zachce? Vyhoď ju z mojej kancelárie. Drahá pani si o sebe myslí, že je masérska hviezda! Vopchaj ju za dvere a daj jej vedieť, že sem už s takými hlúposťami viac nikdy nemá liezť!
Bez ďalších slov vytrhol Ivetin papier, roztrhal ho na kúsky a hodil jej ich pod nohy.
Iveta, sťažka potláčajúc slzy, sa zoholila a začala zbierať útržky zo zeme. Po tvári jej stekali slzy. Leo Holub ju bez okolkov chytil pod pazuchu, ťahal ju cez chodbu okolo pacientov a zamestnancov, až ju nakoniec zatlačil do komory s upratovacím náradím.
Tam, na okraji starého železného vedra na piesok, čo tam stálo hádam od socializmu, si Iveta bezvládne sadla a rozplakala sa.
Na klinike Aurora bola len krátko. O takej práci nikdy nesnívala, ale platili tam viac než kdekoľvek inde. Navyše Tibor Hrušovský bol považovaný za váženého človeka, každý vravel: pracant, sám sa vypracoval, kliniku postavil vlastnými rukami.
A bola to pravda. Hrušovský vyrastal v detskom domove. Matku nikdy nepoznal, otca taktiež, a celý život pátral po akýchkoľvek stopách svojich rodičov márne. Zato sa stal najskôr chirurgom, potom špecialistom na estetickú medicínu. Ľudia k nemu chodili z celého Slovenska, aj slovenské herečky a dámy zo spoločnosti. Raz do roka zvyšoval ceny a doprial si všetko, po čom túžil.
Práve preto Iveta nabrala odvahu: dozvedela sa o voľnom mieste a povedala si, že to musí aspoň skúsiť.
Masírovanie bolo jej veľkým snom. Sama študovala učebnice, prešla programom zdravotnej strednej školy, aspoň tak, ako sa dalo. Chýbal jej však oficiálny diplom, preto nemohla robiť vo svojom odbore. Šetrila čo mohla na seriózne štúdium, no manžel zmizol s ich peniazmi a nechal ju s malou dcérou úplne bez peňazí.
Až neskôr sa ukázalo, že Štefan bol viacnásobne trestaný za drobné podvody a v skutočnosti notorický klamár. Rozvod trval donekonečna, muž sa na pojednávaniach nikdy neukázal. Pre dcéru Zuzku Iveta pretrpela všetko práve vtedy začali jej útrapy.
S dieťaťom ju zamestnávatelia prijímali neradi. Trojica Iveta, dcérka, a jej mama, pani Mária, žili spolu v maličkom byte v Petržalke. Naranžovala sa, často žili len z mamineho dôchodku. Mária bola nezlomná optimistka bývalá športovkyňa, gymnastka, pevnej vôle. Vzala starostlivosť o vnučku na seba a Iveta tak mohla nájsť aspoň akú-takú prácu.
A potom, túžiac priblížiť sa k svojmu snu, si Iveta dala urobiť lacné online kurzy. Certifikát z nich bol práve na tom papieri, ktorý Hrušovský roztrhal.
Iveta si utrela slzy, vstala a šla doupratovať podlahu. Na oddelení na ňu pozerali škaredo, prešepkávali si. Doma však mamu stretla dobrá správa: Zuzka vyhrala v škôlke súťaž v kreslení. Dcérka mala zjavný talent Iveta jej vždy kupovala kvalitné farby a papier. Zuzka chodila do nultého ročníka na základnej umeleckej škole a Iveta sa z toho tešila ako zázraku.
Vedro sa jej zdalo čoraz tažšie. Keď ho šla vyliať, nos jej prehodil pán Viktor, dvorník, jediný zamestnanec, ktorý sa nikdy nevyvyšoval. Bol to už starší pán, k Tiborovi pristupoval s určitou dávkou irónie akoby sa zabával na tom, ako šéf zabúda na svoj pôvod.
Viktor nikdy Ivete neublížil, naopak, občas ju pohostil koláčmi, čo sám piekol cez víkendy, povzbudzoval ju. Vďaka nemu Iveta uverila, že má na viac a odvážila sa skúsiť sa prihlásiť na miesto masérky.
Keď teraz Iveta uvidela dvorníka, znova jej po lícach stekali slzy.
Neplač, dieťa moje, všetko sa zmení, pohladil ju Viktor.
Najlepšie by bolo, keby som to ani neskúsila, vzdychla Iveta. Len som si pohoršila.
Tibor bol dnes nejaký mimo, skús to inokedy, navrhol opatrne.
Povedali, že za ním už nemám chodiť, smutne odvetila Iveta. Už ani neviem, prečo som to všetko začala. Myslela som si, že sa aj ja môžem vyšvihnúť a on sa len vychvaľuje diplomom.
Viktor iba pokrčil plecami. Iveta odniesla upratovacie príslušenstvo do kumbálu a šla domov, celý čas premýšľala, ako opäť nevyjde s peniazmi. Zuzka chcela drahú hračku, no z čoho?
Doma bolo všetko inak ako obvykle. Mária sedela v izbe a nenápadne si utierala slzy. Ivetu bodlo pri srdci. Mama bola silná žena, prežila kdečo. Keď plakala ona, muselo to byť niečo skutočne vážne.
Mama, čo je? opýtala sa znepokojene Iveta.
Nič, nič, zamávala rukou Mária.
Mama, hovor, trvala na svojom Iveta.
Mária sa rozplakala.
Bola som u lekára na preventívke cez náš ochotnícky divadelný súbor. Všetkých nás ťahali, aj kostymérky. A našli niečo. Treba operovať. Inak rok, maximálne. Čakacia doba je šialená a za peniaze by sme to neutiahli. Vyšetrenia by museli robiť až v Bratislave, tu na to nemajú prístroje. Cesta, testy, všetko Asi to už dobehlo aj mňa.
Mama, nehovor tak, Iveta vyskočila. Niečo vymyslíme.
Z tvojej upratovačky a môjho dôchodku? smutne sa usmiala Mária. Áno, dcérenka. Ale vieš, z kúsku handry nohavice nezošiješ.
Celu noc Iveta nespala a premýšľala nad možnosťami. Ráno sa rozhodla: nemá inú šancu, ešte raz skúsriť šťastie u Hrušovského aj keď na vlastné riziko.
Lenže v ten deň ju už do kliniky ani nepustili. Oznámili jej, že je prepúšťaná z dôvodu znižovania stavov. Vyplatili jej zákonné tri minimálne platy a poslali preč.
Viktor jej na rozlúčku dal svoje telefónne číslo. Iveta ho ukladala bez premýšľania do mobilu a v hlave jej vírilo: čo bude ďalej? Jeden mesiac nejako prejde, ale potom?
Vzdávať sa však nikdy nevedela. Doma spomenula výpoveď akoby mimochodom, hneď začala hľadať novú prácu. Kvalifikáciu nemala žiadnu, plat by bol ešte menší. A potom narazila na inzerát: hľadajú opatrovateľku. Lekárske vzdelanie netreba, ale musí vedieť variť a starať sa o domácnosť.
Iveta si povzdychla: To určite nie je hanba, horšie ako v klinike to byť nemôže. Poslala životopis, do hodiny volali späť. Práca bola cez agentúru, klientka bohatá a samotárska pani.
Pozvali ju na pohovor s lekárskou a pracovnou knižkou. O chvíľu už sedela oproti šéfke personálneho, Tamare.
Poviem rovno, bez ilúzií, chladno povedala Tamara. Klientka je náročná. Budete jej desiata opatrovateľka. Nikto to nevydrží.
Iveta sa napla, ale nepovedala nič.
Meno poznáte. Eva Malovcová. Bývalá primabalerína mestského divadla, všetci ju poznajú. Povaha zlá, ale peniaze má. Hovoria, že má majetok po milencoch.
Úprimne, beriem, čo je priznala sa Iveta ticho. Nie je čas vyberať si.
Ak máte dieťa, vedzte, že Malovcová neznáša deti. Zviera tiež nie. Po dome sa pohybuje na chodítku, ale pri opatrovateľke chce voziť na vozíku. Skúšobná doba je tri mesiace, ak vydržíte, dostanete ročný kontrakt a dvojnásobný plat.
Iveta prikývla. Aj základná mzda bola dvakrát vyššia ako jej posledná práca. Bola to príležitosť vytiahnuť mamu z biedy. Nemohla ju nechať uniknúť.
Pracovať mala už od rána. Služba sa začínala o siedmej.
Večer si skúšala vyhľadať niečo o Eve Malovcovej na internete. Našla len niekoľko starých novín. Na fotkách plnoštíhla dáma s čiernymi vlasmi a prenikavým pohľadom. To ju však na realitu vôbec nepripravilo.
Dvere jej otvoril ochrankár. Malovcová vlastnila krásnu starú vilu v centre mesta. Iveta na podobnom mieste nikdy nebola, medzi prepychom vyzerala nesvoja.
Na čo civíš? Hľadáš, čo by si ukradla? ozval sa piskľavý hlas.
Do haly vyšla elektrická vozíková stolička. V nej sedela úplne šedivá, chudá žena, suchá ako vtáča, s jastrabími očami.
Dobrý deň, pani Malovcová, zamumlala Iveta.
Hovor nahlas, nemumli! odsekla majiteľka. Ruky pekne na oči, nie do vreciek. Na podlahe sú exkluzívne parkety. Tam sú návleky na topánky, natiahni si ich, a poď. Už je načase ráno raňajkovať.
Iveta narýchlo natiahla mäkké, netkané návleky, pripomínajúce operatérske čiapky. Potom nasledovala pani domu.
Učeš mi vlasy. Ale opatrne! štekla Malovcová. Nie tak, bože Si naozaj lenivá Odlož sieťku, vezmi parochňu a prejdi ju kefou.
Prepáčte, nebolo mi to úplne jasné, zahanbila sa Iveta.
Zase si poslali nemehlo, okrčila nos Malovcová. V akej fabrike vás vyrábajú? Urob mi čaj, ale rýchlo. Práve teraz mám smäd.
Iveta odcupitala do kuchyne.
Nebúchaj! zrevala jej Malovcová. Pod tebou sa preborí podlaha! Pohybuj sa tichšie, ideš mi na nervy!
Pani domáca si dlhým pohľadom prehliadala čaj, akoby v ňom hľadala jed. Potom pohár prudko otočila a vyliala horúci čaj Ivete do tváre.
Ty si ma podoprela pod lakeť, sama si na vine.
Iveta sa zhlboka nadýchla.
Rozumiem. Kde sa môžem umyť?
Kúpeľňa pre personál je dolu pri dverách, odsekla Malovcová, a hneď podozrievavo prižmúrila oči. A naozaj mi nič nepovieš?
Prečo? poznamenala pokojne Iveta. Je to zaujímavé, koľko ešte trikov na mňa skúsite.
Hm, zahundrala Malovcová. Choď. Sú tam uteráky. A pyžamo z hosťovskej. Svoje oblečenie hoď do práčky.
Iveta všetko urobila ako mala. Celý deň ju Malovcová skúšala: ponižovala, nachystala malé pasce. Iveta pochopila, že to je len skúška vytrvalosti. Len potichu pretrpela, bola rozhodnutá vydržať, kým ju majiteľka neprestane baviť.
Večer už bola Malovcová unavená a pokojnejšia. Pred spaním jej Iveta spravila jemnú masáž. Keď pani domu zaspala, zložila jej parochňu na stojan a pobrala sa domov.
Ráno ju privítal vrátnik.
Čo si včera urobila tej našej, že spí ako bábätko? Domovníčka Želka hovorila
Nič výnimočné, usmiala sa Iveta. Asi bola len unavená.
Malovcová bola ráno svieža a okamžite vyhlásila, že Iveta sa oblieka nevkusne a chlapa nikdy nenájde, keď sa nemaľuje. Iveta prikyvovala a pripravovala jej rannú toaletu. S parochňou to už išlo ľahšie.
Potom Malovcová prikázala zavolať pedikérku, obliekla si japonský župan a šla do budoáru.
Rýchlo bolo jasné, pre koho to všetko je.
Poobede, po manikúre, prišiel na návštevu suchý šedivý pán vyrovnaný, s gestami tanečníka. Pani Malovcová ho predstavila ako starého priateľa Oskara a prikázala podať kávu.
Iveta robila kávu na predraženom kávovare a bála sa urobiť chybu ale podarilo sa. Pri hosťovi bola Malovcová nanajvýš slušná.
Večer náhle povedala:
Čo si mi to včera večer spravila?
Masáž, ticho odpovedala Iveta.
Ty si odborníčka? spytovala sa podozrievavo Malovcová.
Nie, učila som sa sama.
Dobre. Rob ešte, prikývla majiteľka.
Iveta od tej doby končila každý deň masážou. Malovcová zaspala a opatrovateľka šla domov.
Tri mesiace skúšobnej doby prešli rýchlo. Iveta mala len jeden voľný deň v týždni a dcéru skoro nevidela, no mohla nechať mamu oddychovať Mária už nemala na sily a v divadle často vláčila ťažké kostýmy.
Vzťahy s pani domu sa začali zlepšovať. Malovcová ako keby si ju skúšala, pozorovala jej povahu. Raz sa opýtala:
A ako tvoji zvládajú tento režim?
Mám len mamu a dcéru, povedala Iveta. Nemám si čo vyberať.
Koľko má dieťa rokov? Robí niečo rada?
Takmer šesť. Krásne kreslí, odvetila Iveta, spomenúc si na varovanie Tamary.
Priveď ju, zoznámime sa, skoro slávnostne kývla Malovcová.
Tak sa Zuzka začala objavovať u mamy v práci. Najčastejšie si niekde kreslila v tichosti. Raz namaľovala Malovcovej portrét tak presne, že ho dali zarámovať a zavesili na stenu.
Postupne sa zblížili. Iveta prestala mať strach, že stratí miesto.
Malovcová mala zložité ochorenie kĺbov, na ktoré operácie nepomáhali. Keď ju trápili bolesti, Iveta jej robila masáž a niekedy to pomohlo. Raz ju poprosila, nech si zoberie Zuzku na noc aj s ňou, pripravila im hosťovskú izbu.
Keď Iveta zaspávala pri dýchaní dcéry, na chvíľu si predstavila, že žije v tej vile natrvalo. Ten starý dom jej prirástol k srdcu, mal v sebe čosi upokojujúce.
Ráno bolo Malovcovej lepšie. Jedla so Zuzkou raňajky v jedálni, a Ivetu poslala upratať pracovňu vraj domovníčke by to nezverila.
Pri utieraní prachu objavila Iveta starý, omnoho žltý album. Po upratovaní ho priniesla pani domácu.
Môžem sa pozrieť? opýtala sa.
Časy a sláva povzdychla si Malovcová. Daj, pozrime sa. Dávno som to neotvorila.
Sadli si v trojici k okrúhlemu stolu. Najskôr boli fotky z Evinho detstva. Potom zrazu Zuzka vykríkla:
To je babička! My máme takú istú fotku!
Iveta neveriacky pozerala do albumu na stránke bola mladá Mária.
Odkiaľ to máte? vydýchla Iveta.
Malovcová prižmúrila oči a dlho na Ivetu hľadela.
Ty si dcéra Márie? po chvíli ticho vyslovila. Aká som len stará bláznivá. Už som sa čudovala, ako si mi povedomá. Teraz to sedí.
Prečo je maminá foto u vás? Poznali ste sa? vyzvedala Iveta.
No samozrejme! usmiala sa Malovcová. Najlepšia kamarátka z mladosti. Ona chodila z tréningov, ja z konzervatória, spolu na tancovačky. Bývali sme v jednej bráne. Spolu sme začínali aj gymnastiku ona mala ale lepšie predpoklady. Ale ja som nechcela byť vždy tá druhá v záprahu.
A prečo ste sa prestali vídať? opýtala sa Zuzka.
Nuž, vyrástli sme, vzdychla Malovcová. Tvoja babka mala krásneho trénera. Preňho sme sa pohádali. Igor, samozrejme, ostal so mnou. A tvoja babka pre tú nešťastnú lásku prišla o miesto v reprezentácii.
Netušila som to, zašepkala Iveta. To ste už mali inú frajerovu?
Kdeže Bola som Sedláková. Ale Igor sa volal Malovec. Bol môj prvý manžel. Vydržali sme spolu tri mesiace, ale jeho meno som si nechala.
Iveta hneď premýšľala, ako zariadiť stretnutie dvoch starých kamarátok. Príležitosť sa čoskoro objavila.
Raz znova Malovcová chcela, aby Zuzka ostala na noc. Nasledujúce ráno mala ale Zuzka výlet so škôlkou. Iveta musela zavolať mamu, nech ju vyzdvihne.
Mária sa v malom ošúchanom kabáte objavila pri dverách. Malovcová sa už chystala spať, ale aj tak vyšla do haly, kde Iveta balila Zuzkine farby.
Kto prišiel? zakričala Malovcová.
Dobrý večer, Eva, povedala Mária chladne. Netvrdím, že ma teší ťa vidieť.
Rovnako, zafrflala Malovcová. Vidím, že život ťa nešetril.
Ani nikoho iného, odvetila Mária. No ja aspoň mám dcéru a vnučku. Tebe robia spoločnosť cudzie slúžky. Tí tvoji muži ti boli k niečomu?
Ani ty si žiadneho nemala, ironicky prehodila Malovcová. Viem, že stále žiješ pod slobodným menom.
Mária sa zrazu jemne usmiala.
Ach, Evka moja Ty si nikdy nepochopila, že ťa nemám za čo nenávidieť. Pamätáš ten telefonát spred piatich rokov?
Malovcová zbledla.
Keď si myslela, že ťa balí jeden herec už si mu chcela prepísať byt. Ale ja som počula, ako sa chvastal kolegom, že ťa dá do domova a bude tu s mladou. Tak som zmenila hlas a upozornila ťa.
To si bola ty? zašepkala Malovcová.
Nedokázala som ti urobiť nič zlé, povedala Mária. Vždy som na teba bola hrdá, že si to dotiahla tak vysoko. Ale ten raz som musela zakročiť.
Malovcová sklopila pohľad.
Ty si ma vlastne zachránila, povedala napokon. Ten chlap mi totálne poplietol hlavu. Po tvojom telefonáte som najala detektíva.
Bodaj by, prikývla Mária. A už choďme, Zuzka zíva.
Počkaj, Mária. Ako sa ti dnes žije? spýtala sa Malovcová.
Mali sme jednu izbu v paneláku, keď nás presťahovali z družstva, odpovedala Mária. Nie je to palác, ale máme všetko, čo nám treba.
Tak dosť, povedala Malovcová razantne. Stačilo spomienok. Zajtra sa ku mne nasťahujete. Miest mám dosť. Pre Zuzku chcem novú detskú. Žiadne protesty. Musíme sa ešte porozprávať. Nevieme, koľko nám ostáva starým babám. Ja to už viem presne.
Mária sa zosunula na stoličku.
Asi osem mesiacov.
Myslíš zdravie? Malovcová zbledla. Srdce?
Áno. Na operáciu nemám peniaze, odvetila Mária. Zdravie už nekúpim.
Pochopila som, prejdete sem, a potom sa uvidí, rozhodla Malovcová. Ani slovo o proteste. Ja som tvoja dlžníčka. A inak, dávno ľutujem, že som ti vzala Igora.
Spomeň ešte tú starú Vesnu zo školy, zasmiala sa Mária. Dnes ideme domov, zajtra uvidíme.
Môj šofér vás odvezie, vyhlásila Malovcová. A ráno príde aj s Ivetou po veci.
Večer Malovcová dlho zaspávala. Pýtala sa Ivety na mamin zdravotný stav, spomínala mladosť a ľutovala, ako veci pokazila. Srdce železnej dámy konečne roztopil Ivetin maminkin čin.
O týždeň vila nepoznali nosili sa tapety, katalógy nábytku, svietidlá. Všetko sa chystalo na sťahovanie.
Po večeroch sedávali Eva a Mária pri oválnom stole v obývačke, popíjali čaj a rozprávali si príbehy zo života. Keď sa presun a malé úpravy skončili, Malovcová raz pri večeri vyhlásila:
Marianka, ukázala som tvoje papiere doktorovi. Operácia je o dva týždne. Chirurga máme mladého, šikovného, syna profesora. Len sa mu nesnažte priveľmi páčiť
Ty si vybavila povolenie? vyrazila dych Mária. Ale načo?
Žiadnu kvótu nemáš šancu dostať ja som všetko zaplatila, odvetila Malovcová. Odmietnuť už neskoro. Budeš ležať a uzdravíš sa. Zuzka potrebuje aktívnu babku, keď už tá druhá je rozbitá.
Evi, nemusíš tak Mária mala slzy v očiach. Načo míňať peniaze
Na čo ich už dať? Do hrobu si ich nevezmem, odvetila Malovcová. Je rozhodnuté. Ty ideš do nemocnice, Iveta ťa stráži, ja pozriem na Zuzku. A mimochodom, po masáži sa mi vážne lepšie dýcha.
Po dvoch týždňoch ležala Mária v najlepšej bratislavskej nemocnici. Chirurg bol Valentín Smolec, mladý kardiológ, syn známeho profesora, ktorý si šiel vlastnou cestou. Bol vľúdny a priateľský. Pri pohľade na Ivetinu starostlivosť o mamu raz povedal:
Musím uznať, takú rodinnú atmosféru vidím málo kde. Vaša mama má veľké šťastie. A myslím, že aj váš muž by mal.
Ja mám len dcéru, začervenala sa Iveta. Ale tú najlepšiu.
Neochybujem, usmial sa Valentín. Mne sa to, žiaľ, nepodarilo… Po mladosti som sa neoženil dobre ona čakala, že bude mať život v luxuse, ale ja som prišiel sem do podnájmu. Láska nevydržala
Myslím, že ešte stretnete tú pravú, ticho povedala Iveta.
Možno už stretol, šepol Valentín a pozrel von oknom.
Aj Ivetu niečo k nemu ťahalo. Nebol pekný ako Štefan, no bol v ňom pokojný charakter a skutočné teplo.
Rekondícia Márie trvala necelý týždeň. Malovcová sa snažila postarať sa o Zuzku aj seba. Malá ju už volala babka, vnímala ju ako vlastnú.
Malovcová hrala hrdinku, no pri večernej masáži Iveta cítila, ako má stuhnuté svaly. Pohyb bola čoraz náročnejšia, aj v invalidnom vozíku sa trápila.
Jedného večera povedala:
Iveta, mala by si skončiť so službami u mňa.
Chcete iného človeka? vyľakala sa Iveta.
Ty si moja, zasmiala sa Malovcová. Chcem, aby si skutočne študovala masérstvo. Na dennom kurze za riadny diplom. Zvládneš to?
Určite! rozžiarila sa Iveta. Ale to je drahé…
Ja som tvoja krstná víla, usmiala sa Malovcová. A prax sa mi doma zíde. Zaplatím ti školu, kurzy. Len ma nesklam.
Iveta súhlasila. Malovcová ich fakticky všetkých zabezpečila, ale Iveta nemienila zostať na krku. Verila, že peniaze sa jej raz vrátia.
Kursy viedol Štefan Brož, skúsený odborník. Iveta rýchlo vynikla. Pri odovzdávaní diplomov sa jej opýtal:
Poznáte wellness Vanilla?
Samozrejme. Každý tam chce pracovať! rozžiarila sa Iveta.
Ja ho vedem. Môžete prísť ku mne, špecializujeme sa na rehabilitáciu po úrazoch a operáciách. Je to makačka, ale verím vám.
Iveta prikývla, cítila, že je šťastím bez seba.
Odvtedy pracovala usilovne. Časť ďalšieho školenia jej Brož uhradil ako štipendium. V salóne Vanilla už čoskoro chodili klienti práve za ňou. Pracovala ranné zmeny a popoludnia bola s mamou, Malovcovou a Zuzkou.
O pol roka už bol jej rozvrh plný, prišli aj nové priateľstvá s Valentínom. Najprv kamarátstvo, potom stále intenzívnejší vzťah. Valentín tu žil rok, chýbalo mu nielen nemocnica, ale aj rodina. Po víkendoch chodili na prechádzky, do divadla, na hrad.
Mária sa mohla vrátiť do divadla, no Malovcová už čoraz častejšie zostávala ležať. Bolesti sa stupňovali, lekári už pomôcť nevedeli. Masáž pomáhala len chvíľu.
Valentín začal odporúčať Ivetu na rehabilitáciu svojich pacientov. Odborné debaty sa stávali čoraz hlbšie. Pracovala v salóne Vanilla a ich spoločné popoludnia boli pre ňu darom.
Valentín viackrát navštívil dom Malovcovej, ktorý sa stal aj ich domovom. Raz pri večeri povedala Malovcová žartom aj vážne:
Daj si bacha, chlapče, moje baby nikdy neubližuj.
A tak Iveta po rokoch pochopila, že človek sa môže znova narodiť aj úplne od začiatku, ak je ochotný bojovať za sny i rodinu. Život sa často zmení vtedy, keď sa najmenej nadáš. Niekedy ťa podrží druhá svokra, starý kamarát, alebo tvoje vlastné dieťa. A to najdôležitejšie je naučiť sa nezatvrdnúť odpustiť, požiadať o pomoc a prijať ju. Žiadna nešťastná minulosť či úbohé detstvo nie je osud. Len odvaha, pokora a dobrota to ťa dostane ďalej než akýkoľvek diplom alebo majetok.
