Mária sa vydala vo veku dvadsať rokov a už v dvadsaťdva mala svoje prvé a jediné dieťa. Vždy bola chladná voči deťom. Keď sa jej syn narodil, Mária a jej manžel ho dali do opatery babičky. Každý mesiac jej posielali nejaké eurá, sami si užívali život podľa vlastnej chuti. Po dvoch rokoch museli syna priniesť domov, pretože babička zomrela. Mária bola na syna nahnevaná. Poslala ho do jaslí, aby ho videla čo najmenej, potom do škôlky. V škole sa mu deti posmievali.
Nevedel ani čítať, ani písať. Škola sa pokúsila zavolať jeho rodičov, ale Mária nikdy nemala čas. Raz sa jej muž predsa len dostavil do školy. Učitelia využili príležitosť a povedali mu o synových eskapádach. Na ceste domov z rodičovského združenia zbil syna opaskom. Po skončení školy Mária poslala chlapca pracovať do fabriky. Tam sa zoznámil so svojou budúcou ženou. Vedenie fabriky mladému páru pridelilo byt. Keď mala Mária vnukov, ani k nim necítila žiadnu náklonnosť.
Občas poslala na sviatky vnukom eurá. Prišiel čas, keď Mária mala ísť do dôchodku. Rozhodla sa, že si zorganizuje veľkolepú oslavu. Obrátila sa na svojho syna: Poslala som ti peniaze na účet. Choď s Martou nakúpiť jedlo a šperky. Moju dôchodcovskú oslavu spravíme u vás. Dobre, mama. Syn s manželkou poslali svoje deti do dediny, aby neprekážali, a pustili sa do príprav. Keď bolo všetko hotové, Mária dorazila. Bola spokojná. Celkom fajn, teraz choďte do kuchyne.
Prídu hostia, treba ich privítať, a s vami si posedím, keď odídu. Syn a jeho žena poslúchli Máriu a odišli do kuchyne. Hostia jedli, pili, tancovali až do rána, a keď všetci odišli, Mária prišla do kuchyne a povedala: Zostal jeden kus koláča, rozdeľte si ho. Necítim sa dobre, ideme domov, nemôžem tu s vami sedieť. Syn to niesol veľmi ťažko. O týždeň neskôr mu Mária zavolala: Synku, berú ma do nemocnice na operáciu. Prines mi nejaké veci, pošlem ti zoznam. Nie, ideme s Martou na dovolenku. Vieš to, zavolaj otcovi. Maj sa. Napokon sa Márii dostalo jasného signálu, že svet sa netočí len okolo nej.
