Dobro podľa závetu
Och, Ivanka! Ako si len prišla vhod! Už fakt neviem, čo robiť!
Ivana položila na lavičku ťažkú tašku s nákupom a hlboko si vydýchla.
Čo sa stalo, pani Veronika?
Upokoj sa, Ivana! Pamätaj slušnosť a ešte raz slušnosť. Len tak so starými ľuďmi! Hoci aj trochu náladovými.
A že Veronika Kováčová patrila medzi najvychýrenejšie ženy v celom sídlisku, to vedeli všetci naokolo. Len málokto by vydržal jej povahu.
Prečo ženy?
Veronika totiž vedela vybavovať svoje scény nesmierne slušne, no dokázala dostať každého do úzkych.
Zlatko, mýlite sa.
Nie som vám žiadne zlatko!
Ach, aké nešťastie! V našich časoch bolo byť ženou milou cnosťou, dnes… čo už, stratená generácia! Ale predsa si po svojom psíkovi upracte.
A ak nie?
Tak potom, milá moja, o vás bude vedieť celé sídlisko!
Kto tieto výhražky nebral vážne, neraz sa ich v krátkej dobe dalo oľutovať. Veronika preferovala skôr činy, ako slová. Zopakoval jej niekto ostré slovo, už na ďalší deň mal svoju fotografiu na tabuli hanby.
Tak volala každý strom, stĺp alebo nástenku, kde rozvešiavala vytlačené fotky previnilca s príznačným textom: Na toto nie sme hrdí! a popisom priestupku. Takýchto papierov viselo po sídlisku veľa. Tlačiareň, na ktorej ju naučil robiť sused, fungovala ako hodinky a papier nakupovala vo veľkom baleniach penzie mala dobrú a deti jej pomáhali.
Navyše vnímala sama seba ako strážkyňu poriadku na celom svojom sídlisku, takže drobné pokuty, čo jej občas vymáhali za tieto papiere, ju vôbec nevzrušovali. Poctivo sa dostavila na každé pojednávanie, s úsmevom sa pozdravila s porotou a ospravedlnila sa, že zdržuje ich drahocenný čas. Už ju nevnímali ako otravný hmyz, skôr ako nevyhnutné zlo alebo aj dobro, podľa pohľadu.
Občas jej aj ľudia ďakovali. Najmä keď sa jej podarilo dosiahnuť opravu dažďovej kanalizácie v celom sídlisku. Bolo to jej životné víťazstvo, stálo ju to desať rokov nervov, nekonečné hádky s úradníkmi a mnoho prebdených nocí. Ale keď to nakoniec vyšlo, ľudia začali jej úsilie vnímať celkom inak. Už ju nebrali ako miestnu hádavú, ale ako ženu, ktorá niečo dokázala.
Majitelia áut jej so slušným úsmevom zdravili, keď ich míňala a potajme dúfali, že ich tváre nebudú ďalšie na bielom papieri, čo zvierala v rukách. Každý si spomenul na vlastné prešľapy a v duchu si odfúkol, keď Veronika prešla okolo.
Kritiky od nej sa dočkali psíčkari, čo neupratovali, mamičky pri pive, čo radšej posedávali na lavičke ako by dohliadali na deti, neplatiči výživného, alkoholici hluční i tichí ale aj všetci, čo ignorovali základné pravidlá slušnosti a spolunažívania.
Samozrejme, nie všetkým sa táto jej práca páčila. Raz Veroniku Kováčovú dokonca po tme prepadli v uličke, keď sa vracala od chorej sestry. Surovci ju nestihli mlátiť dlho, niekto ich vyplašil, no stačilo, aby jej chuť poriadkovať ešte narástla. Veď keď niekto je schopný ísť až takto ďaleko, robí asi niečo správne!
Modriny prešli, no zlomená noha sa nezrástla celkom dobre. Odvtedy ju vždy pobolievala pri zmene počasia.
Ale aj v tom vedela nájsť výhodu:
Aspoň viem, či si zobrať dáždnik! No nie je to paráda?
Vinníkov tejto meteostanice jej kolena vypátrali rýchlo a súd ich potrestal prísne Veroniku poznal v trnavských súdnych kruhoch skoro každý. Vďaka tejto udalosti získala pár užitočných známostí troch mestských policajtov a jedného vyšetrovatela, ktorých sa nebála kedykoľvek kontaktovať, keď si nevedela rady sama.
Jožko, zlato, si mi nevyhnutný! volávala Veronika svojmu policajtovi.
A Jožko fúzatý velikán, čo býval len o poschodie nižšie, neodolal jej volaniu. Ako by aj mohol, keď táto čudná, chudá, no energická žena vedela za polroka okúzliť nie len jeho ženu, deti, ale paradoxne aj jeho matku, ktorej sa celý život bál. To vtedy, keď sa konečne odsťahoval od nezničiteľnej matky a práve Veronika jej raz vysvetlila, že každodenné návštevy u dospelého syna nie sú celkom na mieste.
Zlatíčko, čo ste ho tak zle vychovali?
Ako to myslíte, ja som výborná matka!
O tom ani nepochybujem! Ale teda prepáčte ak ste ho tak dobre vychovali, prečo mu stále treba vašu vreckovku a vašu pomoc? Pomoc, budiž, matka je matka, ale vreckovka, milá moja! Vreckovka!
Čo za vreckovka? nechápala Jožkova mama.
Nosová, samozrejme. Veď vy mu stále utierate nos! No nie je to smutné, keď aj v tomto veku nevie zvládnuť nádchu sám? Čo za deti dnes? Ako ich len vychováme a napokon musíme všetko kontrolovať… Ľutujem vás! To je naozaj poľutovaniehodné!
Netreba asi hovoriť, že Jožkova mama prestala navštevovať syna tak často a celá rodina si konečne vydýchla. Vďačnosť voči Veronike bola mimoriadna.
Ivana, čo už pár rokov robila opatrovateľku, poznala Veroniku aj jej známosti. O to viac ju prekvapilo, keď svoju ráznou susedu našla v slzách na lavičke pred vchodom.
Prečo plačete, pani Veronika?
Ivanka Vaša starká pani Galina
Čo s ňou?! Ivane horeli oči, pozrela na známe okná.
Je tam Jožko teraz. Galy už niet…
Ivana sa zviezla na lavičku, skoro minula jej okraj.
Aký deň toto!
Ráno im vyplavila kanálová voda pivnicu a deti meškali do školy. S mužom mala hádku ako hrom. Svojho Slavka, jasné, že stále veľmi ľúbi a v často ho až obdivuje veď taký muž, čo nepije, nefajčí a rodinu stavia na prvé miesto, sa len tak nevidí. Aspoň to vravia kamoška. Ale žije s ním ona, Ivana. A občas jej rupnú nervy ako dnes. Aj keď pravdou je, že tá vymenená žiarovka, pre ktorú sa pohádali, by dávno zvládla sama.
Unavenosť? Vek? Ženské veci?
Kdeže, hlúposť! Prečo to tak hrotila? Veď by to dávno spravila… Teraz môže zase spájať rodinu zbytočné napätie kvôli ničomu! Veď, pozri, ešte včera Galina chcela kúpiť krmivo pre svoje mačky, dnes
Ivana sa rozplakala.
Och, dievča moje Neplačte takto! Tu máte vreckovku.
Biely vreckovka pristála Ivanine na kolená a ona sa rozplakala, ako malé dieťa.
Tá vreckovka vyzerala celkom ako tá, čo jej dala Galina na Vianoce.
Toto je pre vás, Ivanka! Malý darček s mojou vďakou.
Pane, to je krása! A to je výšivka?
Áno, vaše iniciály.
Nádhera! To je hriech používať na smrkanie!
Ivanka, je to len vreckovka. Viac si dovoliť nemôžem viete predsa, aký mám dôchodok.
Moja stará mama vždy hovorila, že najlepší dar je, keď na vás niekto myslí.
Múdra to žena bola. Žije ešte?
Nie. Nemám už nikoho z rodiny. Mám len muža a deti.
To je škoda. Ale neberte ma zle mňa len mrzí, že človek môže mať kopu príbuzných a aj tak ostane sám. Nikto sa o vás nezaujíma, iba sa občas spýtajú, či už nadišiel čas na biele papuče. Že ste tu už príliš dlho.
Myslíte na seba?
Áno, Ivanka… Ja nemám vlastnú rodinu, ale je plno sestier, brata, tety, rodičov… všetci chceli radiť a skončila som sama. Raz sa im nepáčilo moje rozhodnutie, raz iné… Nakoniec som zostala osamelá. Je to strašné, Ivanka! Človek je tvor spoločenský a sám je mu zle. Mne je zle! Bez mačiek ani neviem, prečo ráno vstávam. Jedna neter mi rovno povedala, že keď zomriem, jej dcéra potrebuje byt na štúdium, a ja už načo. Sestre to prišlo rozumné, už aj miesto v domove pre seniorov mala vybavené.
Ako to, že ste jej nechceli vydať byt? Nebolo by vám veselšie, keby ste neboli sama?
Nie, Ivanka… Ja som mala nielen dať izbu, ale odovzdať celý byt. Vraj už ho nepotrebujem, a mladá ho zúfalo potrebuje rozhodli za mňa. Mňa by presťahovali k sestre len na skok čakal by ma domov dôchodcov…
Nerozumiem, ako sa to dá…
Aj tak tvrdia mi, že už nemám rozum. Vraj som zabudla myslieť. S rodinou sa niekedy ťažko zápasí…
S takými rodinou netreba ani nepriateľov…
Ale aj tak ich mám rada. Byt som dávno zapísala do dedičstva v rovnakých dieloch pre neterí. Neviem, či im to bude na niečo dobré. Jednému odkázať nemôžem, svedomie mi to nedovolí. Ale pomyslenie, čo bude s mojimi mačkami po mne… všetci ich nenávidia. Vraj ich vyhodia do smetí…
To nedovolím!
Vy ich nepoznáte!
Nechcem ani poznať! Ale viete čo?
Čo?
Zverte vaše mačky mne!
To ako?
Mačky sú majetok nech ich zdedia po vás. A keby sa vám niečo stalo, postarám sa. Také dobro podľa závetu. Nemôžme nechať vašich štvornohých bez domova!
Ivanka, ste anjel! Toto ma nenapadlo! Ale riadna oštara!
Ale kde! Bez mačky život nestojí za veľa! Ivana hladila mračiaceho sa Miška a odháňala druhou rukou Fera.
Miško u Galiny žil už desať rokov, Fero bol zachránenec od Veroniky, odložený pri potravinách, lebo Veronika mala alergiu a Galina bola jediná, kto jej vždy pomohol.
Gali, vieš čo s týmto drobcom a ja alergiu mám… Ale je mi ho ľúto, nelám mi srdce…
Nikdy viac, Veronika, už ďalšieho nezvládnem. Miško bol tvoj darček. Najlepší. Ale tri mačky a končím…
Tak Fero ostal u Galiny. No ukázalo sa, že Fero je vlastne Fera. Len pár týždňov pred smutnou udalosťou Galina ráno našla čosi huňaté na svojej posteli.
Ferina, radosť alebo smrť? Ale aké krásne malé máte! Šikovná si, Ferička! Miško, ty darebák! Ak nebudeš dobrý otec, nič ti nenechám!
Či bol Miško múdrejší alebo zapracovali inštinkty, stal sa z neho nečakane zodpovedný kocúr. Ivana často sledovala mačaciu rodinku a húževnato sa smiala:
A vraj vieme všetko! Mačku od kocúra ani nerozpoznáme! Ako to, že ste nevedeli, že Fera je tehotná?
Myslela som, že len veľa zje! Galina sa smiala až do sĺz. Ale čo teraz s mačiatkami?
To je na mňa! Miesto mám dosť. A ak čosi, obrátime sa na Veroniku! Tá vybaví čokoľvek. Nebojte sa!
A tak, keď si na to Ivana spomenula, vyskočila z lavičky.
Čo tu sedím? Sú predsa hladné…
Svoje dedičstvo si Ivana zobrala ešte ten deň. Jožko len pokrčil plecami, pomohol jej s košíkom až domov a poprosil:
Jedného mačiaka nechajte pre nás. Decká vrieskajú, že chcú, mama bola vždy proti. Už môže byť… Galina bola dobrá žena. Bude mať u nás dobrý život…
Samozrejme! Ktorého?
Toho ryšavého!
Dobre! Keď podrastie, je váš!
Ďakujem!
To nestojí za reč… A kto vybaví vybavovačky? Prišla už rodina?
Samozrejme! Vraj nemajú čas. Vybavte si sami.
Ivana skoro pustila košík na zem. Ako to môže niekto tak riešiť?
Nič nebude! Všetko vybavím ja.
Ona vám nebola rodina.
Práve naopak! Sme sa poznali vyše päť rokov. Nie je to málo! Niekedy stačia dva dni, aby ste v človeku spoznali priateľa, inokedy ani celý život nestačí. Nedovolím, aby Galinu nevyprovádzali so cťou! To si nezaslúžila!
Jožko sa usmial na rozohnenú Ivanu a potľapkal ju po pleci:
Práve teraz ste ako moja známa… Ale netreba sa rozčuľovať! Pomôžem vám.
Ďakujem… Ivana smutne prikývla.
Naozaj, čo to zas predvádza? Nervy na dranc!
Zatvorila bránku, pristavila sa na chodníku kúsok pred domom. Ten dom, priamo v srdci Trnavy, zdedila po rodičoch, postavil ho jej starý otec a už tri generácie v ňom našli teplo aj bezpečie. Dom nie je len o múroch, je aj o ľuďoch v ňom.
Preto nikdy nechápala, ako môžu ľudia nemilovať blízkych, zanedbávať deti či starých…
Otvorila dvere, a keby nebola taká prázdna a unavená, znovu by sa rozplakala.
Cítilo sa tu niečo dobré, z kuchyne zneli hlasy detí. Slavo vyšiel na chodbu, uvidel, ako tam Ivana stojí a rýchlo jej šiel oproti.
Ivča, čo je? Máš smutnú tvár! Vymenil som tú žiarovku! Aj kohútik na polievanie som opravil. Tulipány ti skoro vyjdú. Polievaj! Už len neplač…
Už neplačem… rozchlipila sa Ivana a zašmirgľala nosom, tentoraz bez zábran.
A čo to máš? Slavo ju objal a prebral od nej košík. Je ťažký!
To sú mačky Ivana sa schúlila do jeho ramena.
Čože?
Pozri! Ivana odkryla uterák a deti vyleteli z kuchyne s takým výskotom, že Slavo musel napomenúť. Ticho! Aby ste ich nevyľakali!
V dome síce platila disciplína, ale mačky sa rýchlo aklimatizovali. Miško dvakrát priniesol pred dvere myš na oplátku a vždy sa snažil robiť radosti tej, čo sa o nich začala starať. Galinu očividne nezabudol, pretože ho Veronika občas vídala sedieť na topoli oproti jej bývalému oknu. Ticho mňaučal do tmy…
Niekedy tam sedel desať minút, inokedy celé hodiny. Raz sa domov nevrátil ani do rána, inokedy až neskoro v noci.
Kde si sa zas túlal, nočný vták! Zajtra pracujem… brblala Ivana, keď mu otvárala, no Miško sa jej vždy vďačne otrel o nohu a išiel skontrolovať spiacich. Až keď všetkých prešiel, ľahol si do košíka k Fere a mačiatkam a zaspal.
Na pohreb Galiny prišlo prekvapivo veľa ľudí. Ivana žasla:
Kto je to všetko?
Jej žiaci. Učila fyziku. Dlho bola doučovateľka. Keď oslepla, musela prestať. A vidíš stále si ju pamätajú. Bola to dobrá duša…
To viem…
Deviaty deň štyridsiaty
Ivana vstávala v noci pustiť Miška do domu a rozmýšľala… Aký je ľudský život krátky, ako rýchlo uteká čas Vedela už, prečo jej kolíšu nervy a čo je za jej rannými nevoľnosťami. To tajomstvo si zatiaľ nechávala pre seba aj pred Slávom… Napĺňalo ju však nádejou.
Pozerávala na Fera, hladila mačiatka a potichu vravievala:
Onedlho budem zas mama… Bojím sa. Moje deti sú už veľké, veľa som zabudla. Myslíš, zvládnem to?
Fera odpovedala hlasitým pradením, až sa Miško pribehol pozrieť.
Ivana sa usmiala.
Pravda! Dom plný pomocníkov! Ako by som to neuhrala?
Práve keď sa chystala povedať mužovi radostnú novinu, stalo sa niečo, čo ju ešte viac presvedčilo, že všetko má svoj dôvod.
Miško sa nevrátil už druhú noc. Nikdy to predtým nespravil a Ivana sa začala naozaj báť. Chodila ku Galininu domu, ale nič. Ani Veronika, ani Jožko, čo chodil celú týždeň po bytoch, ho nevideli.
Ivana, choď spať. Príde, zaklope!
Neviem! Nespím! Bude dážď! Premokne! Kde len je?
Je to kocúr, Ivana! Ich nikto nezadrží. Keď bude hladný, vráti sa!
Zamknem ho! Už ho von nepustím! strachovala sa Ivana, hľadela do tmy spoza okna.
Zaspala v kresle a ani nepočula, ako sa Miško napokon vrátil. Ale nevrátil sa len tak. Pobehal okolo domu a hlasno mňaučal keby nebolo zavretých okien pred aprílovým chladom, zaiste by ho počul celý susedovský blok. Fera, čo sladko spala, zrazu vstala, nastražila uši, ovoňala vzduch a okamžite prebrala.
Vyskočila z košíka, skočila k Ivane a poškrabala jej nohu.
Au!
Ivana nevedela, čo sa deje že by mačka zošalela? Náraz ju však definitívne prebral.
Ach, Ferka, prepáč! Čo sa deje? Prečo bolíš? Poškrabala si ma!
Až vtedy začula za oknom Miška a ucítila slabý závan dymu.
Slavo! Deti! Horíme!
Jej výkrik sa rozbehol po byte práve vo chvíli, keď Fera už cupitala k deťom a nežne ich pohrýzla do nohy.
Vstávajte!
Ivana schmatla mladšieho syna, staršieho podstrčila Slávovi a utekala k východu po ceste ešte stiahla košík s mačiatkami.
Požiar nahlásili susedia. Hasiči rýchlo zlikvidovali prístavbu za domom, odkiaľ sa oheň šíril. Počas zásahu Miško vyniesol Fera von a teraz celá mačacia rodina sedela pri svojich ľuďoch.
Hotovo, môžete znova bývať! Trochu smrádku, ale dom je v poriadku! Dobre, že ste sa zobudili!
Ivana, držiac Fera v náručí, poďakovala.
Slavo kývol hlavou deťom a šiel objať ženu:
Si v poriadku?
Som…
Určite? S istotou? položil jej ruku na brucho a Ivana v úžase vydýchla.
Vieš?
Akože neviem? Ivka, no prosím ťa! Muž som ti, nie? Už máme dvoch… Nie! Už skoro troch potomkov! Myslíš, že ťa nepoznám? Tie nervy?
Slavo, bojím sa…
Nemáš dôvod! Máš mňa, deti, kopu mačiek! Zvládneme to! A dom je celý!
To je fakt…
Ivana podala Feru mužovi, mačiatka deťom a sama ešte na prahu pozrela hore k nebu:
Ďakujem, pani Galina, za všetko dobro, čo ste tu nechali. Ďakujem…
